by , 08.07.11 at 18:58 (2500 Videní)
Môj život pred a po....
-môj život pred spočíval v znamení materiálnych hodnôt, ale pekne po poriadku.
Vydala som sa, za polroka sme dostali byt a moja túžba bola mať ho čo najkrajšie zariadený, mať auto ( i keď len starú Škodu 1000), ale vtedy to nemal každý. Podarilo sa mi to za 2 roky. Narodila sa dcérka, ostala som na materskej 3 roky, z toho 2 boli neplatené, ale keďže moja túžba po lepšom živote, dovolenkách, novom aute bola silnejšia, tak som si už v tom čase privyrábala popri neplatenej materskej. Samozrejme moja dcéra musela mať najkrajšie, šaty, topánky a podobne. Vôbec ma nezaujímalo, že druhý to nemajú a možno sú spokojný, mňa stále niečo hnalo mať všetko naj....,
Dcérka po 3 rokoch nastúpila do škôlky a ja do zamestnania, naďalej som si privyrábala i popri zamestnaní, nestačila mi dovolenka na Slovensku, chcela som k moru, to bol luxus, ktorý si nie každý mohol dovoliť, ale mi áno, to že som síce po práci bola doma, ale venovala sa ďalšej práci a manžel domácim prácam, som považovala za normálne, veď sme boli doma i s dcérkou (to, že sme sa jej vlastne nevenovali ma ani nenapadlo).
Dosiahli sme s manželom vlastný 3-izbový byt, každý rok sme chodili k moru samozrejme i s dcérkou, mali nové auto, neskôr pribudlo ďalšie, samozrejme vlastná garáž pre autá, ale akosi sme zabudli, nato, že sa z nás stali workoholici pracujúci postupne 12 hodín denne a naša dcéra trávila dni v škole, družine, u babičky , alebo neskôr sama doma do večera kým sme neprišli z práce. Napodiv úspešne skončila základnú školu, prijali ju na gymnázium, ale my sme to brali ako samozrejmosť.
Naďalej sme pracovali celé dni počas celého roka, len v lete sme si brali 14 dní na pobyt k moru, mysleli sme si, že robíme správnu vec – veď zabezpečujeme rodinu čo najlepšie, máme všetko, čo sa dalo len kúpiť, boli sme bez dlhov, dcére sme vždy niečo kúpili a boli sme s tým spokojný ako dobre sa nám žije.
No ako sa nám žilo, 12-14 hodín v práci, potom rýchla večera, nutné povinnosti v domácnosti, medzitým otázky dcére, aké sú známky, čo bolo v škole a okolo 0,30 hod. do postele, takto to išlo
17 rokov. Vianoce ? Štedrý deň sa niesol v znamení ešte rýchle všetko dokončiť, o 17,30 hod. sadnúť k večeri, rozbaľovanie darčekov – samozrejme všetko to naj... čo si dcéra priala pod stromček a kopu iných zbytočností, ale pre mňa sa zdali byť vtedy dôležité. A hneď na I. sviatok vianočný opäť práca, veď sa blížil koniec roka.
Okrem iného po celých 17 rokov zabezpečovanie rodičov, nakoľko boli na dôchodku, ako inak finančne, veď na ostatné sme nemali čas, raz za 2 týždne povinná návšteva, aby nepovedali, že nemám o nich záujem.
Môj život po.....
A zrazu nastal zlom prišiel ďalší uponáhľaný Štedrý večer, večera, rozbaľovanie darčekov, dcérka sa tešila, no ja zrazu akosi nie, bolo mi nevoľno, nešli sme ani rodičom a šla som si ľahnúť. No bolesti brucha sa začali stupňovať a niekedy v noci som poprosila manžela , aby ma odviezol na pohotovosť, odtiaľ nás poslali do Bratislavy. Neviem či som mala šťastie, alebo nie, službu mala p. doktorka, ktorá bola chirurg i gastroenterológ. Vyšetrila ma, skonštatovala, že slepé črevo to nie je a mala som byť hospitalizovaná. No vtedy som bola ešte veľmi múdra, že však mi stačí injekcia od bolesti a idem domov. Tak sa i stalo, miesto injekcie do mňa napumpovala nejakú infúziu a po podpísaní reverzu som šla domov so sľubom, že sa jej ráno prídem ukázať.
Ráno som prišla vysmiata, nič ma nebolelo, tak som bola presvedčená, že šlo len o podráždenie brucha po štedrej večeri. Pani doktorka taká optimistka nebola a poobjednávala ma na rôzne vyšetrenia. Samozrejme, keďže ma už nič nebolelo, tak som vyšetrenia absolvovala s frflaním, že len zbytočne márnim čas.
To čo som považovala že prednostné bolo pracovať a zarábať peniaze. Až jedného dňa po vyšetrení – kolonoskopia, si ma zavolala a nemilosrdne ma objednala na hospitalizáciu a operáciu. Bolo to v období najväčšieho návalu práce – polovička februára, takže si to všetky viete predstaviť, že som nebola veľmi nadšená. Pani doktor mi oznámila, že je to len bežný zákrok a o 14 dní budem už pracovať – uverila som, no a vy sa teraz určite pekne zabávate aká som bola naivná.
Prebrala som sa na izbe, zo všetkých otvorov mi trčali hadičky, nemohla som sa pohnúť, nemohla som dýchať, a pod., však to dobre poznáte. Postupne mi vyberali hadičku za hadičkou a ja som sa stavala na nohy. Na siedmy deň po operácii som už chodila, vytešená, že to mám za sebou a pýtala som sa domov. Pani doktorka súhlasila, len že chce ešte pred odchodom so mnou rozprávať, samozrejme som súhlasila, len už aby som bola doma.
Posadila si ma na vyšetrovací stôl a začala mi ukazovať obrázok ľudského tela, hlavne ako sú uložené črevá. Naivnejšiu osobu ako som bola ja ste iste nevideli. P. doktor mi oznámila čo najšetrnejšie, že som mala carcinom hrubého čreva a museli mi kus čreva vyrezať, nejaké uzliny a pod., ešte sa ma spýtala či viem čo to je carcinom a že musím na onkológiu na chemoterapiu a ja úplne kľudne, ako keby išlo o chrípku som zahlásila, áno viem mam rakovinu. Zbalila som sa, poďakovala a šla domov.
Vôbec mi neprišlo čo to znamená. Objednala som sa na onkológiu, začala chodiť na chemo v piatok a v pondelok pekne do práce.
Dnes, keď s odstupom času nato pomyslím tak by som si najradšej nafackala. Viete, že ma nezaujímalo čo mi je, ale zasa len čo najviac zarobiť. Moja rodina sa tvárila statočne, natešení ako to krásne zvládam. Vtedy som to naozaj zvládala i po fyzickej i psychickej stránke veľmi dobre, nakoľko som si vôbec neuvedomovala čo mi je a aké to môže mať následky.
Prešli dva roky, prišiel štedrý večer a ja som si zopakovala situáciu z pred dvoch rokov. Bolesti brucha, vyšetrenia a pod., presne v ten istý čas. Takže ma opäť objednali na operácii no už priamo na onkológii a ja som pekne poslušne šla, že veď o sedem dní som doma a o ďalších sedem budem v práci. Viete ako sa tam na mňa pozerali? Ako na mimozemšťana, že čo si to vlastne myslím, že či to je také jednoduché a ja? Nuž, že áno, veď jednu operáciu som už tak zvládla.
A viete ako som sa parádne mýlila, po operácii som sa prebrala až po 3 dňoch na ARO, odtiaľ ma previezli na JIS, kde som si pobudla ďalšie 4 dni a až potom som sa dostala na svoju izbu, kde som strávila ešte myslím nejakých 10 dní. Po prepustení nastal ten istý kolotoč, piatok chemo, pondelok do práce, ale už som cítila, že môj organizmus začína akosi štrajkovať. Stále som si neuvedomovala, čo to vlastne rakovina je, napriek tomu, že som si naštudovala všetky dostupné materiály.
Pravdepodobne moje podvedomie sa tomu bránilo.
....... pokračovanie hneď ako budem mať čas písať ....
Nedá mi, i keď je to smutné, je to nádherné a výstižné zároveň, neberte to ako ako smutný obrázok, ale ako nádherný, nádherný z toho dôvodu, že nie sme sami a to nám pomáha i v tých najťažších chvíľach......
.... .... od toho času (rok 2002) som absolvovala ešte 5 operácii, včítane tejto poslednej. Nesťažujem sa, začala som prijímať život v takej podobe ako ide.
Čo sa však zmenilo z mojej strany k vnímaniu okolitého sveta? Nuž začalo som si všímať, že existuje i príroda, tak ako niekedy, keď som chodila s dcérkou na prechádzky. Všímam si stromy, vtáky, kvety, dokážem presedieť i hodiny a sledovať nebo, oblaky ako plávajú po ňom, mravce ako si budujú mravenisko, alebo sedieť na záhrade a pozorovať čo robia rybky v jazierku a nemám vôbec výčitky, že nepracujem. Týmto čerpám ďalšiu silu na boj s chorobou a prácu.
Nedokážem už pochopiť ako som mohla pracovať bez prestávky 12-14 hodín denne.
Nie , nemám výčitky, že som tak žila pred tým ako workoholik, len som prekvapená, že človek musí dostať od života poriadnu ranu, aby žil normálne tak ako žijem teraz.
Peniaze a majetok je potrebný k životu, ale nie je všetko. Dokonca mám teraz i vysoký úver a dokážem ho popri všetkom i splácať, len teraz viem, že žijem plnohodnotný život.
Život krásny, venujem sa rodine, mame , pracujem na záhradke, pomáham dcére, no hlavne viem oddeliť prácu od oddychu.
Možno niektorí, čo budú čítať túto moju spoveď. Pokrútia hlavou, že veď i predchádzajúci život bol plnohodnotný a terajší nemôže byť, pretože som chorá.
Nie , nie som chorá, len žijem v symbióze s niečím čo sa stalo súčasťou môjho života a naučilo ma všímať si veci, ktoré som dovtedy ignorovala.
Tak moji milí, možno to niektorí pochopia, možno sa iní budú čudovať, iní si možno poklopkajú prstom po čele, no ja konečne žijem.
Vaša V.
PS: snáď to niekomu pomôže......
Pekný večer,
je to už dosť dlhá doba čo som nenavštívila túto stránku, no nastal čas opäť sem niečo napísať....
Moje posledné slová tu boli, že konečne žijem.... áno, konečne žijem, no zasa ako na húpačke, raz som bola hore, teraz dolu....., ako som napísala naučila som sa žiť v symbioze s týmto ochorením.
Keď som tie slová písala bola som presvedčená, že je to tak a nemôže ma už nič prekvapiť, ale ako vieme všetci s touto dg. , nie je to úplne tak.
Na svojom tvrdení nechcem nič meniť a stojím si za ním i napriek tomu, že táto potvora sa na mňa opäť prisala a obrala ma o kus síl. Momentálne som sa snažila nájsť nové spolužitie s ňou, nie že by sa mi po nej cnelo, ale bola som prinútená, prišla neohlásene a nečakane, ako to už u nej býva. Vchádza tam kde ju nepozývame , no iné nám neostáva len ju prijať ako nechceného hosťa a nakoniec sa mu prispôsobiť ak sa nechceme každý deň sužovať a trápiť.
Tentokrát mi to trvalo dlhšie ako inokedy, no môžem už napísať, že sme sa dáko pomestili nedobrovolne a žijeme, to je najdôležitejšie.
Opäť som si uvedomila o čom je skutočný život....