Zavrieť

Porady

Upraviť

Hlavné

Pozrieť RSS kanál

Viera

Môj život pred a po ........

Hodnotenie:  hlasov2, 5.00 priemer.
by , 08.07.11 at 18:58 (2500 Videní)
Môj život pred a po....

-môj život pred spočíval v znamení materiálnych hodnôt, ale pekne po poriadku.
Vydala som sa, za polroka sme dostali byt a moja túžba bola mať ho čo najkrajšie zariadený, mať auto ( i keď len starú Škodu 1000), ale vtedy to nemal každý. Podarilo sa mi to za 2 roky. Narodila sa dcérka, ostala som na materskej 3 roky, z toho 2 boli neplatené, ale keďže moja túžba po lepšom živote, dovolenkách, novom aute bola silnejšia, tak som si už v tom čase privyrábala popri neplatenej materskej. Samozrejme moja dcéra musela mať najkrajšie, šaty, topánky a podobne. Vôbec ma nezaujímalo, že druhý to nemajú a možno sú spokojný, mňa stále niečo hnalo mať všetko naj....,

Dcérka po 3 rokoch nastúpila do škôlky a ja do zamestnania, naďalej som si privyrábala i popri zamestnaní, nestačila mi dovolenka na Slovensku, chcela som k moru, to bol luxus, ktorý si nie každý mohol dovoliť, ale mi áno, to že som síce po práci bola doma, ale venovala sa ďalšej práci a manžel domácim prácam, som považovala za normálne, veď sme boli doma i s dcérkou (to, že sme sa jej vlastne nevenovali ma ani nenapadlo).

Dosiahli sme s manželom vlastný 3-izbový byt, každý rok sme chodili k moru samozrejme i s dcérkou, mali nové auto, neskôr pribudlo ďalšie, samozrejme vlastná garáž pre autá, ale akosi sme zabudli, nato, že sa z nás stali workoholici pracujúci postupne 12 hodín denne a naša dcéra trávila dni v škole, družine, u babičky , alebo neskôr sama doma do večera kým sme neprišli z práce. Napodiv úspešne skončila základnú školu, prijali ju na gymnázium, ale my sme to brali ako samozrejmosť.
Naďalej sme pracovali celé dni počas celého roka, len v lete sme si brali 14 dní na pobyt k moru, mysleli sme si, že robíme správnu vec – veď zabezpečujeme rodinu čo najlepšie, máme všetko, čo sa dalo len kúpiť, boli sme bez dlhov, dcére sme vždy niečo kúpili a boli sme s tým spokojný ako dobre sa nám žije.
No ako sa nám žilo, 12-14 hodín v práci, potom rýchla večera, nutné povinnosti v domácnosti, medzitým otázky dcére, aké sú známky, čo bolo v škole a okolo 0,30 hod. do postele, takto to išlo
17 rokov. Vianoce ? Štedrý deň sa niesol v znamení ešte rýchle všetko dokončiť, o 17,30 hod. sadnúť k večeri, rozbaľovanie darčekov – samozrejme všetko to naj... čo si dcéra priala pod stromček a kopu iných zbytočností, ale pre mňa sa zdali byť vtedy dôležité. A hneď na I. sviatok vianočný opäť práca, veď sa blížil koniec roka.
Okrem iného po celých 17 rokov zabezpečovanie rodičov, nakoľko boli na dôchodku, ako inak finančne, veď na ostatné sme nemali čas, raz za 2 týždne povinná návšteva, aby nepovedali, že nemám o nich záujem.

Môj život po.....

A zrazu nastal zlom prišiel ďalší uponáhľaný Štedrý večer, večera, rozbaľovanie darčekov, dcérka sa tešila, no ja zrazu akosi nie, bolo mi nevoľno, nešli sme ani rodičom a šla som si ľahnúť. No bolesti brucha sa začali stupňovať a niekedy v noci som poprosila manžela , aby ma odviezol na pohotovosť, odtiaľ nás poslali do Bratislavy. Neviem či som mala šťastie, alebo nie, službu mala p. doktorka, ktorá bola chirurg i gastroenterológ. Vyšetrila ma, skonštatovala, že slepé črevo to nie je a mala som byť hospitalizovaná. No vtedy som bola ešte veľmi múdra, že však mi stačí injekcia od bolesti a idem domov. Tak sa i stalo, miesto injekcie do mňa napumpovala nejakú infúziu a po podpísaní reverzu som šla domov so sľubom, že sa jej ráno prídem ukázať.

Ráno som prišla vysmiata, nič ma nebolelo, tak som bola presvedčená, že šlo len o podráždenie brucha po štedrej večeri. Pani doktorka taká optimistka nebola a poobjednávala ma na rôzne vyšetrenia. Samozrejme, keďže ma už nič nebolelo, tak som vyšetrenia absolvovala s frflaním, že len zbytočne márnim čas.
To čo som považovala že prednostné bolo pracovať a zarábať peniaze. Až jedného dňa po vyšetrení – kolonoskopia, si ma zavolala a nemilosrdne ma objednala na hospitalizáciu a operáciu. Bolo to v období najväčšieho návalu práce – polovička februára, takže si to všetky viete predstaviť, že som nebola veľmi nadšená. Pani doktor mi oznámila, že je to len bežný zákrok a o 14 dní budem už pracovať – uverila som, no a vy sa teraz určite pekne zabávate aká som bola naivná.
Prebrala som sa na izbe, zo všetkých otvorov mi trčali hadičky, nemohla som sa pohnúť, nemohla som dýchať, a pod., však to dobre poznáte. Postupne mi vyberali hadičku za hadičkou a ja som sa stavala na nohy. Na siedmy deň po operácii som už chodila, vytešená, že to mám za sebou a pýtala som sa domov. Pani doktorka súhlasila, len že chce ešte pred odchodom so mnou rozprávať, samozrejme som súhlasila, len už aby som bola doma.

Posadila si ma na vyšetrovací stôl a začala mi ukazovať obrázok ľudského tela, hlavne ako sú uložené črevá. Naivnejšiu osobu ako som bola ja ste iste nevideli. P. doktor mi oznámila čo najšetrnejšie, že som mala carcinom hrubého čreva a museli mi kus čreva vyrezať, nejaké uzliny a pod., ešte sa ma spýtala či viem čo to je carcinom a že musím na onkológiu na chemoterapiu a ja úplne kľudne, ako keby išlo o chrípku som zahlásila, áno viem mam rakovinu. Zbalila som sa, poďakovala a šla domov.

Vôbec mi neprišlo čo to znamená. Objednala som sa na onkológiu, začala chodiť na chemo v piatok a v pondelok pekne do práce.

Dnes, keď s odstupom času nato pomyslím tak by som si najradšej nafackala. Viete, že ma nezaujímalo čo mi je, ale zasa len čo najviac zarobiť. Moja rodina sa tvárila statočne, natešení ako to krásne zvládam. Vtedy som to naozaj zvládala i po fyzickej i psychickej stránke veľmi dobre, nakoľko som si vôbec neuvedomovala čo mi je a aké to môže mať následky.

Prešli dva roky, prišiel štedrý večer a ja som si zopakovala situáciu z pred dvoch rokov. Bolesti brucha, vyšetrenia a pod., presne v ten istý čas. Takže ma opäť objednali na operácii no už priamo na onkológii a ja som pekne poslušne šla, že veď o sedem dní som doma a o ďalších sedem budem v práci. Viete ako sa tam na mňa pozerali? Ako na mimozemšťana, že čo si to vlastne myslím, že či to je také jednoduché a ja? Nuž, že áno, veď jednu operáciu som už tak zvládla.

A viete ako som sa parádne mýlila, po operácii som sa prebrala až po 3 dňoch na ARO, odtiaľ ma previezli na JIS, kde som si pobudla ďalšie 4 dni a až potom som sa dostala na svoju izbu, kde som strávila ešte myslím nejakých 10 dní. Po prepustení nastal ten istý kolotoč, piatok chemo, pondelok do práce, ale už som cítila, že môj organizmus začína akosi štrajkovať. Stále som si neuvedomovala, čo to vlastne rakovina je, napriek tomu, že som si naštudovala všetky dostupné materiály.

Pravdepodobne moje podvedomie sa tomu bránilo.

....... pokračovanie hneď ako budem mať čas písať ....



Nedá mi, i keď je to smutné, je to nádherné a výstižné zároveň, neberte to ako ako smutný obrázok, ale ako nádherný, nádherný z toho dôvodu, že nie sme sami a to nám pomáha i v tých najťažších chvíľach......


.... .... od toho času (rok 2002) som absolvovala ešte 5 operácii, včítane tejto poslednej. Nesťažujem sa, začala som prijímať život v takej podobe ako ide.
Čo sa však zmenilo z mojej strany k vnímaniu okolitého sveta? Nuž začalo som si všímať, že existuje i príroda, tak ako niekedy, keď som chodila s dcérkou na prechádzky. Všímam si stromy, vtáky, kvety, dokážem presedieť i hodiny a sledovať nebo, oblaky ako plávajú po ňom, mravce ako si budujú mravenisko, alebo sedieť na záhrade a pozorovať čo robia rybky v jazierku a nemám vôbec výčitky, že nepracujem. Týmto čerpám ďalšiu silu na boj s chorobou a prácu.
Nedokážem už pochopiť ako som mohla pracovať bez prestávky 12-14 hodín denne.

Nie , nemám výčitky, že som tak žila pred tým ako workoholik, len som prekvapená, že človek musí dostať od života poriadnu ranu, aby žil normálne tak ako žijem teraz.
Peniaze a majetok je potrebný k životu, ale nie je všetko. Dokonca mám teraz i vysoký úver a dokážem ho popri všetkom i splácať, len teraz viem, že žijem plnohodnotný život.
Život krásny, venujem sa rodine, mame , pracujem na záhradke, pomáham dcére, no hlavne viem oddeliť prácu od oddychu.

Možno niektorí, čo budú čítať túto moju spoveď. Pokrútia hlavou, že veď i predchádzajúci život bol plnohodnotný a terajší nemôže byť, pretože som chorá.
Nie , nie som chorá, len žijem v symbióze s niečím čo sa stalo súčasťou môjho života a naučilo ma všímať si veci, ktoré som dovtedy ignorovala.

Tak moji milí, možno to niektorí pochopia, možno sa iní budú čudovať, iní si možno poklopkajú prstom po čele, no ja konečne žijem.

Vaša V.

PS: snáď to niekomu pomôže......

Pekný večer,

je to už dosť dlhá doba čo som nenavštívila túto stránku, no nastal čas opäť sem niečo napísať....

Moje posledné slová tu boli, že konečne žijem.... áno, konečne žijem, no zasa ako na húpačke, raz som bola hore, teraz dolu....., ako som napísala naučila som sa žiť v symbioze s týmto ochorením.
Keď som tie slová písala bola som presvedčená, že je to tak a nemôže ma už nič prekvapiť, ale ako vieme všetci s touto dg. , nie je to úplne tak.
Na svojom tvrdení nechcem nič meniť a stojím si za ním i napriek tomu, že táto potvora sa na mňa opäť prisala a obrala ma o kus síl. Momentálne som sa snažila nájsť nové spolužitie s ňou, nie že by sa mi po nej cnelo, ale bola som prinútená, prišla neohlásene a nečakane, ako to už u nej býva. Vchádza tam kde ju nepozývame , no iné nám neostáva len ju prijať ako nechceného hosťa a nakoniec sa mu prispôsobiť ak sa nechceme každý deň sužovať a trápiť.
Tentokrát mi to trvalo dlhšie ako inokedy, no môžem už napísať, že sme sa dáko pomestili nedobrovolne a žijeme, to je najdôležitejšie.

Opäť som si uvedomila o čom je skutočný život....


09.06.12 Aktualizoval o 09:02 VieraPopluharova

Categories
Môj život pre a po ........

Reakcie

  1. avatar
    Vieročka, moja, si silná osobnosť ... obdivujem ťa ...
    Život je síce pes, ale zase pes je najlepší priateľ človeka ... Ty to zvládneš ....

    Ďakujem za príspevok, áno máš pravdu, ale i keď život je pes, dá sa zvládnuť s pomocou priateľov, priateľov takých ako si Ty.

    Som šťastná, že som mala tú možnosť spoznať Ťa i osobne.

    Ďakujem.V.
    17.08.11 Aktualizoval o 10:57 VieraPopluharova
  2. avatar
    Vierka a aké že chyby si urobila? vôbec si neurobila žiadnu chybu, si statočná a môžeš byť na seba hrdá, že to zvládaš a si silná.
    držím Ti palčeky

    Barabarka,

    ďakujem za držanie palčekov, no dovolím si poznamenať, že nie som silná, som slabá, ale šťastná, že som sa naučila naozaj žiť....,

    Vďaka za priateľstvo , ktoré pre mňa veľmi znamená a vďaka i za príspevok. V.
    17.08.11 Aktualizoval o 10:57 VieraPopluharova
  3. avatar
    Vierka, asi väčšina z nás žije podobne, v živote si všetko robila tak ako si to práve cítila a najlepšie vedela, nik z nás nemá patent na najlepší spôsob života, len po rokoch , keď začneme rekapitulovať, vidíme veci inak.
    Preto Vierka nerob si výčitky, nič zlé si vlastne od života nechcela, robila si všetko v dobrej viere pre dobro svojej rodiny ako správna a milujúca mama a manželka.


    Ludmilka,

    na Tvoj príspevok budem reagovať, len pár slovami, si človek, ktorý vie čo je naozaj v živote dôležité, si človek, ktorý pomáha ľuďom ako som ja a to je oveľa ťažšie.
    Vďaka , že si a že som mala možnosť Ťa stretnúť, aspoň takto virtuálne.

    V.
    17.08.11 Aktualizoval o 10:57 VieraPopluharova
  4. avatar
    No comennt ....

    Juraj,

    áno no comennt ... , vieš o čom píšem.

    Ďakujem. V.
    17.08.11 Aktualizoval o 10:57 VieraPopluharova
  5. avatar
    Vierka, ja som toho názoru, že to všetko je dôvod na zvládnutie Tvojich problémov.Už od počiatku si tomu nepripisovala vážnosť, brala si to ako bežný problém , hneď zo začiatku si si nenamýšľala a hlavne ....neupadla si do depresie a preto si zostala aj tou silnou ženou .Môžno so mnou nebudete súhlasiť.Ale prišla som k tomu názoru z mojej osobnej skúsenosti .Tiež pred 9 rokmi som bola na operácií(nádor), kedy sa lekári vyjadrovali, že to bola operácia o 5 minút dvanásť .Prišlo sa na problém úplnou náhodou.Ak sa zamyslím nad sebou , tak tiež som tomu nepripisovala žiaden problém .Prvá cesta z nemocnice bola cesta do firmy a v ten istý deň večer som sa odvážila ísť na jednu pracovnú akciu !Bola som slabá .Žiadna PN, žiadne kúpele, hneď som naskočila do toho nášho vlaku a bola som zanietená prácou , nemyslela som na chorobu a problémy, ktoré ma vtedy obklopovali.Ale určite som bola opatrná .Po tých 9 rokoch si hovorím, že to bolo asi aj dobre a malo to tak byť, lebo tiež som jedna z tých silnejších žien.... ale aj nie som ..... dokáže ma to na duši nahlodávať a myslieť na to najhoršie .A takto som musela pracovať a myslieť na niečo iné a nezaoberala som sa sebou .Pracovala som, lebo som musela , ako každý ak chce uživiť svoju niekoľkočlennú rodinu .
    Lenže prešlo pár rokov a čo ma zložilo , tak to bol obyčajný výber bradavice, kedy doktor bez zábran ako som ležala na stole mi povedal rovno , že rakovina .......ešte som sa s ním aj pochytila, že ako to takto môže .......nežila som pokiaľ neprišla histológia , ale on mal pravdu , prišlo predvolanie na onkológiu- kožný karcinóm .
    Takže Ty nemaj výčitky , chcela si žiť , chcela si, aby sa Tvoja rodina mala dobre , nič proti pravidlám si nerobila, niekto si chodí do zahraničia na dovolenky bez problémov a niekto musí drieť celý rok ako otrok , aby vôbec na dovolenku mohol ísť a niekto na dovolenku nejde vôbec.
    Čítam Ťa aj v Tvojej téme a patrí Ti môj veľký obdiv .Ja nevidím dôvod , aby si si pripisovala svoju aktivitu v plnom zdraví k Tvojim zdravotným problémom .


    Zitka,


    ďakujem za príspevok, a môžem len k nemu napísať, si človek, ktorý pozná život so všetkým čo k nemu patrí, mala si možnosť skúsiť si i tú druhú našu stranu. Obdiv nepatrí mne, ale Vám všetkým, ktorí nás osobne nepoznáte, ale psychicky nás nezištne podporujete a ver mi, to je veľmi v našom živote dôležité.

    Vďaka Ti za všetko a teším sa, že Ťa poznám aspoň takto cez net.

    V.
    17.08.11 Aktualizoval o 10:58 VieraPopluharova
  6. avatar
    Vieročka, všetci sme s Tebou a okrem Tvojich blízkych je tu nás hodne, čo na Teba čakáme, tak " Na skoré a šťastné stretnutie tu na porade".

    Zitulka,

    Tebe patria tie isté slová ako vyššie napísané Zitke5, si naše slniečko, ktoré vie kedy potešiť.

    Vďaka Ti.

    V.
    17.08.11 Aktualizoval o 10:58 VieraPopluharova
  7. avatar
    Vierka, držím ti palce a dufam ze si to kafe, ktore uz rok planujeme, raz naozaj spolu dame. Tesim sa na Teba.


    Zuzka,

    vďaka i Tebe a verím , že to kafe, raz zrealizujeme a verím, že to bude čoskoro, rada by som Ťa poznala i osobne.

    V.
    17.08.11 Aktualizoval o 10:59 VieraPopluharova
  8. avatar
    Myslím, že takto nejako žije väčšina ľudí, ktorí sa chcú mať dobre, sú ctižiadostivý a nie sú milionáry. Ja som nikdy netúžila po drahých veciach, po dovolenke pri mori a žila som podobne. Moja túžba bola chalupa, aby som cez víkend mohla byť niekde pri lese. A tak začal život ako na kolotoči. Za 4 dni zvládnuť účtovníctvo, v piatok navariť a napiecť na tri dni pre syna, pre nás na chalupu, obriadiť záhradku. V noci som od únavy ani zaspať nemohla. V sobotu skoro ráno budíček, odchod na Kysuce, dva dni makačky ako chlap. Stará chalupa sa zhodila a staviame novú. V pondelok všetko odznova.Tak to išlo 4 roky, až kým neprišla rakovina.

    Jaruška,

    Tebe nemusím písať nič, Ty si moja krvná skupina vo všetkom a som šťastná, že sme mali tú možnosť spoznať sa i osobne. Ty vieš presne o čom je moja spoveď.

    V.


    Chcela som predať chalupu skôr ako zomriem, ale umieráčik nezačal zvoniť. A tak som si myslela, že budem žiť a pracovať ako predtým. Chcela som môj starý život, ale následky z chemoterapie to nedovolia. Vierka, ak by to bolo inak, tiež by som bola naskočila späť na rozbehnutý vlak. Správala by som sa tak, ako Ty, tak ako Zita5 a nevyčítala by som si to, pokiaľ by to so mnou zase neseklo.

    Sme ľudia, ktorí sa dosť ťažko poučia na chybách iných a je nás dosť. V čase, keď si chceme nafackať, by sme sa už mali pretiahnuť palicou po krížoch.
    17.08.11 Aktualizoval o 10:56 VieraPopluharova
  9. avatar
    Dievčatá.........., viem o čom to je, ste úžasné, držím palce s celej sily,všetkým.

    Ďakujem, v mene nás všetkých za podporu.

    V
    17.08.11 Aktualizoval o 10:59 VieraPopluharova
  10. avatar
    Vierka, aj ja sledujem tvoju tému, niekedy mi to až vyráža dych, ako úžasne dokážete bojovať, aké ste silné a navzájom sa podporujete. Obdivujem ťa neskonale. Súhlasím so Zitkou, nikdy si nič nevyčítaj, všetci žijeme rovnako, či sme mladší, či starší. Platí stále, že takmer všetci si hovoríme, keď budem bohatá/ý, tak pôjdem tam, kúpim si to, dám deťom toto. Nie je to celkom tak. Žiť treba teraz a hneď, lebo sny sa splnia, len ak nám zdravie dovolí. Ja som bola operovaná na Heydukovej pred 20 rokmi, ďakujem Bohu, že to bol diagnostický omyl. Aj tak mi to dalo zabrať, a roky som sa spamätávala. Silno ti držím prsty, poznám veľa takých prípadov, sila vôle vždy víťazí. Na Heydukovej som bola aj toť nedávno, zase mi niečo hrozilo, verím, že je to ok.


    Moja,

    silné nie sme, ale zvládame to vďaka takým, ako si Ty, ktorí vedia kedy nás podporiť a to je dôležité.
    Ďakujem.

    V.
    17.08.11 Aktualizoval o 11:01 VieraPopluharova
  11. avatar
    Snáď tento životný príbeh otvorí oči aj ďalším ľuďom, ktorí dávajú seba a svoje zdravie až na posledné miesto. Dôležité je uvedomiť si, čo vlastne a prečo to robíme. Sme ovplyvnení touto "civilizáciou - honba za niečim" a nepočúvame svoj vnútorný hlas, ani telo, keď nám chorobou naznačuje, že niečo nie je v poriadku. Neriadime sa tým, čo potrebujeme my, ale chceme to čo majú ostatní. Každý sme tu za seba. Kým nepochopíme príčinu chorôb, nedosiahneme úplné uzdravenie. Vierka na to prišla a pochopila, že život je o inom, a to je základ a nový začiatok...

    Deniska,

    máš pravdu, ale naozaj nie som silná, som len človek, ktorý si musel siahnuť úplne na dno a až potom zistil, prečo má v skutočnosti žiť....

    Vďaka Ti za príspevok a krásne slová.

    V.
    17.08.11 Aktualizoval o 11:03 VieraPopluharova
  12. avatar
    Ubehol mesiac, čo som Ti Vierka moja písala a teraz som si sadla a opäť celý blog tvoj aj s príspevkami čítam zas. Za každou vetou tu napísanou cítim žiar, jas a vieru v dobro. Je tu veľmi veľa citu, lásky a neskutočnej sily. Krásny text v obrázku, čo si pridala ma prinútil si premietnuť svoj život spolu s tým všetkým čo sa udialo. Nie nie sú to slová smútku, skôr viery v život.
    Ale aj keď píšeš, že iba si sa naučila žiť s niečím a máš iný náhľad na hodnoty života a nie si silná....áno je to tak,že mnoho krát človek sa dostane až na dno a je mu veĺmi ťažko. Ale ako sa vraví, ak je človek na dne, má sa od čoho odraziť, lebo získa pevnú pôdu pod nohami a zistí aké úžasné je žiť a tešiť sa nie materialných statkov, ale čo i len z toho, že bolesť je menšia, zase krásne svieti slnko, vtáci štebocú. No a keď sa k tomu pridajú tiché slová milujúcich z rodiny, nič nie je dôležitejšie a krásnejšie v živote.
    A tak ste pre mňa Ty Vierka, Zitka5, Jarka1, či moja sesternica Klára ale aj každý (á) osôbka, čo tým prešla nevýslovne silný a húževnatý človek, ktorý si zaslúži nielen obdiv, ale neskonale veľkú úctu.
    Si fantastický človek a som hrdá, že si mi priateľka. Verím, že príde čas, keď Ťa budem mocť objať a s úctou Ti ruku pobozkať a možná, že aj mojej menovkyni Zitke5, či Jarke1.
  13. avatar
    Zitka,

    dlho som nebola na svojom blogu, na predchádzajúce príspevky, som už odpísala, všetky ma potešili, podporili v mojom živote, no Tvoj okrem toho ma po istom čase rozplakal, rozplakal od nemohúcnosti niektoré veci čo by som v predchádzajucom živote zmenila, ale hlavne od šťastia, že som tu našla veľa priateľov s "P" a som šťastná, že Ty práve patríš medzi nich. Ako iste vieš už som o sebe veľa popísala, poznáte takú aká som, Juraj (buchač) možno trošku kruti hlavou, že takto sa odhaliť je niekedy nebezpečné, áno má pravdu, ak ukážeš svoje slabosti stratíš veľa takzv. priateľov, ktorí Ťa poznali len vtedy keď si bola v plnej sile, mne sa to stalo, bohužiaľ, ale nesmútim za nimi, mám Vás, Teba a vy ste sa stali mojimi naozajstnými priateľmi a rodinou. Viem, že sa môžem na Vás obrátiť v dobrom i zlom.

    Ďakujem Ti.
    V.
  14. avatar
    nedocitala som ta celu. ale prechadzam niecim podobnym a chcem mat tolko ssily coo ty
  15. avatar
    Vierka si veľmi silná osobnosť . Prečítala som tvoj život pred aj po,,, niektoré vety akoby sa ma dotýkali a poukazovali na mňa . Verím , že kto prečíta tvoj blog zamyslí sa nad sebou . Bodaj by ich bolo veľa .
    Šťastným alebo nešťastným sa nestávam mamonom a životnými okolnosťami , ale svojím postojom k životu.
    Tvoj postoj k životu je správny , to už aj sama vieš .
  16. avatar
    akeber
    Vierka si veľmi silná osobnosť . Prečítala som tvoj život pred aj po,,, niektoré vety akoby sa ma dotýkali a poukazovali na mňa . Verím , že kto prečíta tvoj blog zamyslí sa nad sebou . Bodaj by ich bolo veľa .
    Šťastným alebo nešťastným sa nestávam mamonom a životnými okolnosťami , ale svojím postojom k životu.
    Tvoj postoj k životu je správny , to už aj sama vieš .
    Veľmi pekne ďakujem, už som tu veľmi dlho nebola, mám toho ešte veľa čo by som chcela napísať, ale na to musí dozrieť čas .... no určite ešte svoje pocity napíšem, nie pretože, by som chcela, aby ma niekto ľutoval, ale preto, aby sa ľudia poučili a snažili sa zmeniť svoj život skôr ako bude neskoro.....
  17. avatar
    VieraPopluharova
    Veľmi pekne ďakujem, už som tu veľmi dlho nebola, mám toho ešte veľa čo by som chcela napísať, ale na to musí dozrieť čas .... no určite ešte svoje pocity napíšem, nie pretože, by som chcela, aby ma niekto ľutoval, ale preto, aby sa ľudia poučili a snažili sa zmeniť svoj život skôr ako bude neskoro.....
    Určite , každý kto prečíta zamyslí sa a prehodnotí svoj postoj k zdraviu a plnohodnotnému životu
  18. avatar
    akeber
    Určite , každý kto prečíta zamyslí sa a prehodnotí svoj postoj k zdraviu a plnohodnotnému životu

    Akeber, si to vystihla presne
  19. avatar
    Milá Vierka, ale aj všetci, ktorých sa "to" dotýka.... Zvíham pred Vami svoj pomyselný klobúk. Vierka, si veru úžasná a že takto...odhalením sa.. strácaš tzv. priateľov? ...tak to neboli priatelia...takí si ŤA nezaslúžia.!!!!
    Prečítala som tvoj blog a mal by to prečítať každý a tak ako akeber napísala, nech každý prehodnotí svoj postoj k svojmu zdraviu...
    Poznám nanešťastie aj ja tohto nezvaného "hosťa" aj keď nie na sebe, ale cez mamku...a ja sa veľmi bojíííím.
    Želám Ti Vierka a Vám všetkým veeeeľa síl, aby ste bojovali takto naďalej a posielam veľa pozitívnej energie a som rada, že mám to šťastie poznať Vás aj keď iba virtuálne.