lilie21 teoreticka otazka.
ak by sa setrenie policie skoncilo tym ze pachatel je neznamy (co je asi najpravdepodobnejsie ked to trva uz tolke roky) je asi na nas uhradit to.
to, že vyšetrovanie skončí s výsledkom páchateľ neznámy ešte neznamená, že vy musíte uhradiť tento dlh. Aj keď teda lepšie by bolo keby sa páchateľ zistil. Ale stále to znamená - páchateľ neznámy, z čoho vyplýva, že to váš otec mohol al tiež nemusel byť. proste nie je známa osoba, ktorá zmluvu podpísala. Stále v občiasnkom konaní môžete namietať, že nie otec bol účastníkom tohto právneho vzťahu a že došlo k omylu. Úspešnosť závisí od predložených dokladov a od ich zhodnotenia. Napr. tá zmluva - je na nej podpis otca? zrejme nie. Tak je na veriteľovi, aby dokázal, že otec zmluvu naozaj podpísal. Takisto potvrdenie, príp. výpoveď svedka, že otec v tom čase jednoznačne bol x km ďaleko je nevyvrátiteľný fakt. Ak si dáte na jednu stranu vaše dôkazy, na druhú stranu dôkazy mobilného operátora, potom ktoré majú väčšiu silu podľa vás? Vaše? ak áno, potom nič neplatťe a bráňte sa! ak by vznikla akákoľvek pochybnosť ohľadom účastníka právneho vzťahu, súd nemôže prisúdiť povinnosť plniť vám, ak nie je preukázané, že naozaj vy máte plniť. Okrem toho si zvážte aj to premlčanie. Čo ak k nemu už došlo? Nie je v záujme veriteľa vás na to upozorniť. Naopak, ten sa bude tváriť, že je všetko v poriadku. A viem o čom hovorím, tri roky som pracovala v právnickej firme, ktorá sa špecializovala na pohľadávky a ich vymáhanie. Pokiaľ to išlo, tak sme, samozrejme slušnou a zákonnou formou, žiadali plnenie, aj keď tam boli isté pochybnosti, tak ako vo vašom prípade, alebo sme sa snažili vymôcť aj premlčaný dlh. A neverili by ste, koľkorát to prešlo a ľudia radšej zaplatili akoby sa súdili, aj keď ich šanca v súdnom spore bola vysoká, bohužiaľ, oni to nevedeli a nevedeli sa ani brániť. Niekedy som videla, že aj sudca bol na prášky z toho, ako odporcovia uznali všetko, v podstate ani nevedeli čo, lebo sa v tom nevyznali a hneď bol rozsudok pre uznanie. A v občianskom konaní nie sudca môže riadiť spôsob dokazovania a správania sa strán, on môže len vypočuť, niekedy možno trošku naviesť povinného na správnu cestu, ale vyslovene povedať mu, že toto a toto nerobte, to nemôže. Napr. to premlčanie - ak odporca ho nenamietal, lebo ani netušil, že niečo také existuje, tak sme boli úspešní. Pritom stačila jedna veta z jeho strany a my by sme odišli zo sporu z dlhým nosom. Niekedy to bolo až tragikomické, toto právne bezvedomie v našej spoločnosti...