Keď Vám nepomohli lekári pokúste sa pomôcť si sama.
V prvom rade sa extrémne začnite pozorovať.
Musíte analyzovať "spúšťače". To jest kedy sa Vám to stane. Pod spúšťače spadá najmä strava, teda čo ste v ten deň jedli a hlavne večerali. Čo ste v ten deň robili = aktivita, prílišná alebo žiadna...?
Aj psychika spadá medzi najhlavnejšie spúšťače , stres, hádka...

Neviem aké lekárske vyšetrenia si absolvovala tak je ťažko aj radiť. Doporučujem komplexné lekárske vyšetrenie u odborného lekára. Navštívila by som aj psychiatra, či sa nejedná o psychickú poruchu. Alebo by som hľadala pomoc u viacerých odborných lekárov, vzhľadom k tomu že výsledok liečby nie je úspešný. V krajnom prípade by som vyhľadala aj bylinkárov.

Asi zmeniť poradie. Lekárov a odborné vyšetrenia určite už absolvovala. Takže by som hľadal liečiteľov. Tí dokážu to, čo MUDRci nedokážu.

Milá Alenka ,

keďže Tvoj problém pretrváva od detstva, jeho príčinu treba hľadať tam. To, čo Ťa trápi teraz, môže byť následok nejakého traumatizujúceho, pravdepodobne opakujúceho sa a veľmi negatívneho zážitku /zážitkov/, ktoré sa Ti vracajú v snoch. Ďalej uvádzaš, že podľa vyšetrení a testov si úplne v poriadku - to by znamenalo, že sa nejedná o nejaký fyzický handicap, ktorý by sa v prípade potreby dal riešiť chirurgicky. Takže to vidím /ako laik/ jednoznačne na psychický problém.

Ak dovolíš, podelím sa s Tebou so svojimi skúsenosťami.
Keď som čakala druhé dieťa /dcérka mala vtedy necelých 6 rokov/, všetci sme sa naň veľmi tešili. Chystali sme výbavičku, postieľku, kočík - všetko čo k tomu patrí a snažila som sa ju psychicky pripraviť na príchod "konkurencie" , aby nebola zaskočená a nežiarlila na súrodenca. Napriek tomu, že sa ho nevedela dočkať a na jeho príchod sa tešila, na svoj vek bola veľmi rozumná a vyspelá - realita ju zaskočila. Snažila som sa jej venovať rovnakú pozornosť ako bábätku, samozrejme primeranú jej veku, no zrazu sme mali problém. Hocikedy cez deň jej "cvrklo". Doslova. Takže ak sme aj niekde šli, brali sme so sebou "rezervu". Nevedela som si to vysvetliť a keďže to nebolo z prechladnutia /bolo teplo/ a neprestávalo to, navštívili sme psychologičku /prvý aj poslednýkrát v živote - viackrát nebolo treba/, aby sme to vyriešili v zárodku a neprerástlo nám to cez hlavu.
Pani doktorka sa s nami porozprávala, medzitým jej dala niečo nakresliť - myslím, že na tému rodina /dieťa v tom veku nedokáže oklamať/ a výsledok? Všetko bolo O.K. len dcérka potrebovala čas, aby sa vyrovnala s tým, že už nie je sama. Podvedome si takto cez deň vynucovala našu pozornosť /v noci problém nebol/. Veď ak môžeme prebaľovať brata... Neviem, ako by taká diagnóza znela v lekárskej terminológii, no ja som si ju nazvala pracovne "súrodenecká žiarlivosť".
Dcérka sa nesťažovala /a ani nemala dôvod - dnes sa sťažuje aj keď dôvod nemá - to vieš, ťažká puberta/ na nedostatok pozornosti - s oboma deťmi som bola 3 roky na materskej "dovolenke". Mne odľahlo a jediná "terapia", ktorá zabrala, bol čas, venovaný výlučne jej.
Takže napr. manžel postrážil malého a my sme si spravili "babskú jazdu" na kolotoče, alebo som jej po nociach vyrobila 2-poschodový domček pre bábiky aj so zariadením /ozajstný "Barbie" bol pre nás vtedy veľmi drahý a aj tak každá návšteva obdivovala ten "jej" - žiadny plast, ale "na mieru" vyrobená sedacia súprava, krb, vyšívané obrázky, vankúše, paplón i ozajstný matrac, šité záclony na "garnížach", lustre - v každej miestnosti iný, tkané koberce... dnes by som to už asi nedokázala /. Až o pár mesiacov, keď v 1. triede deti kreslili najkrajší zážitok z prázdnin, som v zošite mojej školáčky našla "scénu z kolotočov", ako jazdíme na elektrických autíčkach /ledva som tam vliezla /. Vtedy som pochopila, čo pre dcéru znamenala moja pozornosť. A problém medzitým ako prišiel, tak i odišiel.

Prepáč, že som sa tak rozpísala, ale keďže nie som lekár, píšem ako matka. Viem, že ide o veľmi chúlostivý problém, a kto sa s ním nestretol, ťažko to pochopí. Preto ak Ťa to trápi tak, že Ťa to oberá o sebadôveru a chuť do života, urobila by som na Tvojom mieste toto:
- snažila by som sa navštíviť dobrého psychológa alebo psychiatra /ak to máš za sebou a nemáš s nimi dobrú skúsenosť, išla by som trebárs do iného mesta/ - veď to robíš pre seba
- ak nevieš, čo je Tvojou "nočnou morou" - Tvojím spúšťačom - možno by som uvažovala aj nad hypnózou - podotýkam, že s ňou nemám žiadne skúsenosti, ale možno by to bolo riešenie - ak by sa nenašlo iné - ale Ty určite vieš, čo sa Ti sníva
- skúsila by som návštevu dobrého homeopata /nech sa nesmejú tí, ktorí nemajú osobnú skúsenosť, ani ja som neverila, kým mi nepomohol/ - neviem síce, či by to šlo, ale za pokus by to určite stálo /mám skúsenosť, že kde boli lekári bezradní, jeho pomoc zabrala, nešlo však o psychický problém - v prípade záujmu napíš do súkr. správy, pokúsila by som sa spýtať, prípadne zariadiť osobný kontakt/, určite by som ho uprednostila pred bylinkármi či vešticami, ku ktorým sa dnes mnohí utiekajú.

Na záver Ti chcem povedať, aby si neklesala na duchu, si mladá, život máš ešte len pred sebou, aj Ty máš právo na lásku a pekný vzťah, tak si to nenecháš predsa pokaziť, nie ?
A ak Ti je niekedy veľmi, veľmi ťažko, klikni si napr.na stránku www.dobryanjel.sk - "píšu chorí" alebo "píšu darcovia" a hneď uvidíš, že nie si sama, kto má problém... Ty máš aspoň čas zbaviť sa ho, mnohí z nich nemajú ani ten...
Želám Ti pekný večer, dobrú noc a slnečné rána.

Mala som spolužiačku, ktorá sa v detstve každú noc pomočila. nechodila na školské výlety, do letných táborov, nikam. Absolvovala rôzne lekárske vyšetrenia. hospitalizácie, akupunktúry. Bezvýsledne. Až raz,na strednej škole, v poslednom maturitnom ročníku sa rozhodla ísť s celou triedou na výlet na 3 dni. Prvú noc bola vo veľkom strese a obavách, že si spraví hanbu. Tento strach jej vlastne nedovolil sa pomočiť. Odvtedy sa jej to už nestalo. Veľa vecí sa odohráva nám v hlavách a stačil jeden taký stresujúci zážitok a bolo po probléme.

tiež mám podobnú skúsenosť ako Lilka...jeden môj príbuzný asi 4-5 ročný tiež mal problém s pomočovaním...ako deti sme sa často navštevovali...a tak keď sa mu to znova stalo počas našich spoločných hier, tak som mu ako môjmu rovesníkovi povedala, či sa nehanbí, že je už veľký a tak podobne..proste ako dieťa som ho síce zahanbila, ale pomohlo mu to...odvtedy už s tým nemal problém...zrejme na niekoho zaberá stres, na niekoho strach a niekoho pocit hanby, alebo úplne niečo iné...snáď nájdeš riešenie na svoj problém...a medzi nami poraďákmi vždy nájdeš nejakú dobrú dušu, ktorá ťa tu aspoň vypočuje alebo povzbudí a poradí...

No moc nesúhlasím,ale budiž- určite netreba na nikoho s takýmto problémom ísť so slovami- "čo sa nehanbíš"?-nemyslím si, že práve to mu pomohlo, práve naopak, sa mu mohol stav ešte zhoršiť z posmechu...
Sorry Monika...

Podla mňa sa nepocikala nie preto,že bola vo velkom strese(to by sa podľa mňa pocikala ešte viacej),ale podľa mňa aby sa nepocikala tak preto radšej celú noc nespala...

To Oliwa-súhlasím s tebou-sú aj oveľa horšie veci a choroby a žiaľ ako pocikávanie sa- je to síce asi moc nepríjemné pre toho, kto je takto postihnutý,ale fakt sú aj horšie veci v živote...

Stanko vôbec sa nemusíš ospravedlňovať za to, že máš iný názor ako ja, alebo s ním nesúhlasíš. Každý máme iný stupeň poznania a každý z nás niečo iné v živote skúsil a zažil. Možno tí, čo trocha študovali psychológiu, poznajú metódu cukor a bič. Je to o tom, že na niektorých z nás platí pochvala, povzbudenie, odmena aby sme dosiahli želané správanie alebo cieľ...no a na niekoho platí trest, hrozba, zákaz, výsmech, zahanbenie, podcenie na to, aby si ho doslova vyprovokoval k tomu, aby urobil alebo dosiahol to, čo chceš...ver mi viem o čom hovorím...7 rokov som vykonávala povolanie, ktorého cieľom bolo naučiť ľudí celkom zložitý technolog. postup...ročne v priemere som prišla do kontaktu s asi cca 400 - 500 ľuďmi...a to je už pekná vzorka rôznych pováh a charakterov ľudí a na ani jedného z nich neplatila rovnaká metóda učenia resp. rovnaký prístup...

keď myslíš,nehádam sa...

ja každý príspevok teda aj tvoj považujem za informáciu/ názor...t.z. vymieňame si informácie/názory medzi sebou....a tiež som sa tu aj vďaka tejto téme podozvedala kadečo zaujímavé...

ty budeš monika fakt nejaká psychologička...

sa skôr cítim, ako slečna Marplová od A. Christie .
...len som si zrejme ako školiteľka vypočula až príliš veľa životných príbehov a väčšinou som si z toho vzala aj ponaučenie, bez toho aby som mala potrebu niektoré príbehy zažiť
"Obyčajný človek sa poučí na vlastných chybách, múdry človek na chybách druhých a hlupák sa nepoučí zo žiadnych."

Ahojte. Ďakujem všetkým za radu. Len doplním, že psychológov i psychiatrov som navštívila asi piatich za to obdobie, no spúšťaciu príčinu sa nám nepodarilo nájsť. Absolvovala som kvôli tomu hypnózou aj narkoanalýzu, no ani to nepomohlo a je stále záhadou čo to mohlo vyvolať. Detstvo som totiž mala veľmi pokojné, v usporiadanej rodine, jedným slovom...krásne. Výsledok môjho mnohoročného chodenia po X lekároch, po nespočetne mnohých vyšetreniach je taký, že asi spadám pod jedno percento dospelých, ktorí sa toho nikdy nezbavia a sú celoživotní enuretici. Alternatívne spôsoby liečby tiež k ničomu neviedli. Taká tá "stresová terapia", akú tu spomínate, mne nepomáha, skôr naopak. Keď musím prenocovať inde ako doma, tak sa všemožne snažím nezaspať, lebo suchú noc mimo domu, som snáď ešte nezažila. Som z toho zúfalá, ale asi mi naozaj nič iné neostane, len sa s tým zmieriť a tešiť sa, že som inak zdravá. Asi to nebude ľahké, no dúfam, že sa mi to časom nejak podarí.

Alenka, určite tvoju tému ešte nečítali všetci, verím, že niekto sa tu nájde, čo poradí...

Ja ti Alenka neviem pomocť ani poradiť,tak ti aspoň prajem, aby si sa z toho nejako dostala,alebo sa to aspoň zminimalizovalo...Veru neviem ,povedať že z toho vyrastieš už asi nieje namieste,tak ja už neviem...-možno,keď sa vydáš,mohlo by aj to pomocť...

Alenka, napísala si všetky vyšetrenia boli v poriadku, možno by si mohla napísať o aké vyšetrenia išlo?! Bol vyšetrený ADH hormón! mikcie, kapacita močového mechúra? bola si vyšetrená aj v spánkovom laboratóriu. Ďalej bola si liečená aj medikamentózne?

Absolvovala som kompletné urologické, nefrologické a neurologické vyšetrenia, vrátane EEG a CT. Úplne všetko je v poriadku. Som zdravá, iba sa pomočujem. V spánkovom laboratóriu som tiež bola a nič zvláštne nezistili. Veľa rokov som sa liečila medikamentózne a brala som všetko od Melipraminu, cez Adiuretin až po Minirin. Okrem toho som brala aj nejaké psychofarmaká. Všetko malo len mierny a hlavne krátkodobý efekt.

Keďže si podstúpila množstvo vyšetrení, určite si bola aj na neurologickom vyšetrení. Viem, že problémy s močovým mechúrom a udržaním moču majú aj ľudia, ktorým tlačí na nerv v chrbtici. Môže to byť zúžený kanálik, cez ktorý nerv prechádza.
Ale zasa ma napadlo, ty cez deň žiadny problém nemáš? Cez deň je všetko v poriadku?