Mám kamarátku, ktorá stratila manžela a zostala na syna sama. Jej smútok nie je možné nijakým spôsobom pozastaviť, skôr zmierniť jej bolesť. Bolesť zmierniť možno rozhovorom, pomocou, ktorú potrebuje. Je ťažké radiť v takej zložitej chvíli, no človek sa musí zmieriť v prvom rade sám so sebou. Ja jej pomáham dodnes už tri roky a som rada, že môžem pomôcť ako sa dá, zároveň viem, že smrť jej muža bola veľkým nedorozumením, pretože to bol dokonalý manžel a starostlivý otec. No človek si nevyberá. Je to pre človeka ťažké, ale pravda je jasná, že čas vylieči rany. Časom prídu chvíľky, kde si človek spomenie na svojich blízkych a ich strata každého mrzí, no taký je život a nik nevie koho to čaká. Jeden deň si tu a druhý deň si tu neni. Ak sa dá pomôcť pekným slovom, rozhovorom, radou, tak neváhaj a pomáhaj, ale nikdy nevyliečiš jej bolesť po strate. To ani nečakaj, to sa nedá. Život je raz taký a človek sa musí vysporiadať s tým sám, inak to nejde, pretože jej nemôžeš vrátiť syna. Pravda je krutá, bolí, no to je realita dnešného sveta, ktorý je uponáhľaný, stresový a hlavne ťažký. Taký je život, niekedy nespravodlivý, berie tých, ktorý si to nezaslúžia a tých ktorých nie je treba na tomto svete, tých drží, aby možno časom pykali za svoje zlo. Preto viem, že ak môžeš, tak pomôž, ale nevyliečiš jej rany. To najkrajšie je, že má pocit a istotu oprieť sa o človeka, ktorý jej v ťažkých chvíľach pomôže a to je tá pomoc, ktorú je možné poskytnúť, iná neexistuje....