Pekný nedeľný deň želám všetkým!
Začala som čítať túto tému predvčerom, ale po cca 30 stranách som musela prestať, bo som mala slzy v očiach, od „ľútosti“ nad Vašimi príbehmi, ale hlavne od dojatia, ako neochvejne a odhodlane bojujete a napriek svojim vlastným ťažkostiam ste ochotní pomáhať i druhým...
Ja sama, našťastie, zatiaľ nemôžem prispieť radami či skúsenosťami, takže toto sú len také moje poznámky a pocity, vyvolané Vašimi príspevkami...
V prvom rade chcem vysloviť
veľký obdiv zakladateľke témy i všetkým prispievateľom! – mne samej pri slove „rakovina“ väčšinou behá mráz po chrbte (a poznám ľudí, čo sa boja to slovo i vysloviť...), ale som presvedčená, že
treba o tom otvorene hovoriť, a myslím si, že mlčanie často môže spôsobiť ešte viac bolesti a utrpenia, ako keby ľudia o tom hovorili – potom je „sám“ i chorý, i jeho blízki...
Tým skôr, že asi naozaj neexistuje rodina, ktorej by sa tento problém nedotýkal – napr.: aj môj otec zomrel na rakovinu močového mechúra (resp. na zlyhanie pečene po CHT, samotný nádor bol minimalizovaný), mama mala rakovinu prsníka (jej sestra na ňu napriek viacerým operáciám zomrela, takže ani moja „genetická perspektíva“ a perspektíva mojich dcér nie je najružovejšia...). S mamkou som chodila na ožarovanie i na kontroly na onkológiu, vtedy som sa najviac „priblížila“ k tejto téme a trošku som sa naučila nebrať ju tak „fatálne“...
Z mužovej strany tiež – svokor mal rakovinu hrubého čreva, ale žil v podstate v pohode po operácii ďalších 20 rokov, až pred 3 rokmi sa mu nález zhoršil a po operácii nastali komplikácie, s ktorými neskoro šiel k lekárovi, a už mu nemohli pomôcť; svokra – už asi 5 rokov žije bez jednej obličky, ktorú jej vzali kvôli rakovine, a chvalabohu, tohto roku sme oslavovali jej 80-ku. Najviac ma ťaží smrť mužovej sestry – zomrela ako 41-ročná na rakovinu vaječníkov, prišlo sa na to neskoro a už mala metastázy v pečeni a do pol roka zomrela. Vtedy som aj prečítala nejaké knihy, ktoré som kúpila pre švagrinú, a aj pod ich vplyvom si myslím, že veľkú úlohu hrá stres a psychická ne/pohoda. (Momentálne sa preto veľmi bojím o jednu známu, ktorá bola pre pár rokmi operovaná na rakovinu hrubého čreva, a teraz prechádza veľmi ťažkým obdobím okolo rozvodu, takže mám strach, aby sa jej nevrátili zdravotné ťažkosti, lebo ju celá tá situácia veľmi vyčerpáva...)
Otázka „prečo práve ja?“ podľa mňa len zbytočne znásobuje trápenie, veď aj ako tu píšete – niekto má genetické predispozície a neochorie, niekto ich nemá, ba aj „zdravo žije“, a ochorie...; niekto má varovné príznaky, ale k lekárovi príde neskoro, niekto nemá žiadne príznaky, len ho rovno odvezú do nemocnice; u niekoho to, bohužiaľ, podcení lekár...
A tak si myslím, že dopredu nemá význam sa strachovať a stresovať, že "čo ak...", lebo si to naozaj len skôr privoláme – tá „časovaná bomba“ ticho tiká v každom z nás, a nikto nevie, u koho, kedy a prečo „vybuchne“, a prečo u iného nie. Pozitívne myslenie je podľa mňa veľmi dôležité, a tiež v tých knižkách som čítala – a celkom s tým súhlasím – že (zjednodušene povedané) s touto chorobou netreba „bojovať“, ale treba sa s ňou „spriateliť“, naučiť sa s ňou žiť. Viem, mne sa ľahko hovorí... o to viac obdivujem všetkých Vás, ktorí s tým máte reálne skúsenosti, a napriek tomu sa nevzdávate, a
veľmi, veľmi Vám všetkým držím palce!!!
A popri obdive a úcte voči všetkým ľuďom, akými ste aj Vy, je pre mňa tiež veľmi dôležité vedieť, že „keby niečo“, tak
ste tu, na týchto stránkach, ochotní a pripravení podeliť sa so svojimi skúsenosťami a poskytnúť podporu i „pohladenie“...
Ďakujem! Zimama