Ella Fitzgerald a Joe Pass - top gitarista a spevacka. Cry Me a River je taka balada z 50. rokov, je tu jeden pekny moment, na ktory chcem upozornit - Joeov doprovod v miestach (0:09;0:45;1:15;2:16 atd. - vlastne je to vzdy znovu a znovu hrany refren a to miesto je na jeho zaciatku). Tie styri akordy, ktore tam hra, su podla mna velmi farebne - nieco tam stupa a prave to vytvara take to korenie.

Bill Evans - klavirista, v ktorom sa stretavaju Claude Debussy a Claude Monet v jazzovej pobode. Najprv jedna krasna balada, My Foolish Heart, kde doprevadza spev Tonyho Bennetta. V tej druhej vynika trochu viac ako klavirista.

Vacsina ludi ked zacne hrat 100 tonov za sekundu, vyjde z toho jedna velka blbost. Plati to pre takmer vsetkych metalovych gitaristov. Niektori mozu ale hrat tak rychlo, ako chcu, no aj tak ma kazdy ton svoje miesto, svoj vyznam. To je pripad saxofonistu Sonnyho Rollinsa. Nie je to len technicke ovladanie nastroja, jeho sola su spevne a lyricke, vzdy niekam smeruju a okrem toho je to chodiaca encyklopedia hudobnych citatov. Sonny oslavi tento rok svoju osemdesiatku - dufam ale, ze este aspon takych 20 rokov bude sirit radost.
St. Thomas je svieze calypso s velmi chytlavou melodiou, Strode Rode je brilantna hard-bopova ''vypalovacka''. Navyse sa blisol aj bubenik Max Roach, ale on bol vzdy vynikajuci.

Ja mám rád Jazz čo hrá Diana Krall... Bol som na jej koncerte a v skutočnosti je lepšia ako na CD, DVD ...

Napr.



alebo duet s Tony Bennetom

Slayer, teším sa tejto téme, lebo už teraz viem, že sa od Teba dozviem veľa nového a určite sem dáš zaujímavé vecičky. Ja sa v jazze veľmi nevyznám, ale páči sa mi. Je to menšinový žáner, to áno, ale jedno je isté: jazz nezahrá hocikto, jazz hrajú len tí najlepší hudobníci, aj preto, že je to o improvizácii. Preto je to aj o tom, že nástroj musí byť zvládnutý brilantne, až keď ovládam nástroj, až potom na ňom môžem improvizovať a ukázať, čo všetko dokáže. Je na tom zaujímavé aj to, že tá istá skladba nikdy neznie rovnako.

Miles Davis je dalsia vyznamna osobnost. Ak existuje clovek, ktoreho kariera najlepsie vystihuje vyvin jazzu po vojne, je to urcite on.

1, Svoju karieru zacal v kapele asi najvacsieho saxofonoveho genia, Charlieho Parkera, v roku 1945. Parker hral vtedy tzv. bebop, co je dost agresivny styl jazzu, ktory vznikol na prelome 30. a 40. rokov v baroch americkych miest ako odpoved na popularnu swingovu hudbu 30. rokov (Duke Ellington, Glenn Miller, Benny Goodman su velke mena). Vo velkych orchestroch, ktore hrali na tancovackach, hudobnici nemohli velmi vyjadrovat svoju identitu improvizaciou (mohli, ale obmedzene), a ani experimentovanie nebolo mozne (bola to predsa tanecna hudba). Tak sa stavalo, ze ked odohrali na ''diskoteke'', isli si este male zostavy zahrat do barov oproti, kde mohli viac experimentovat. Tak vznikol bebop.
2, Miles ostal u Parkera pocas 40. rokov a obcas spolu hrali aj potom (Parker zomrel 1955). Na konci dekady ale s niekolkymi hudobnikmi prebehol v jednom studiu experiment, kedy sa odklonili od agresivneho bebopu plneho zurivych improvizacii smerom k uhladenejsiemu stylu, kde bolo minimum improvizacie a sustredenie na aranzma. Tieto experimenty pod taktovkou zdatneho aranzera Gila Evansa, boli vydane ako Birth of the Cool (nejaka dobra dusa to cele hodila na youtube). Znelo to tak trochu ako orchester, aj ked to bolo len noneto. Na zaciatku 50. rokov bol tento styl velmi popularny a zacalo sa mu hovorit cool jazz.



1, Miles tento styl vsak rychlo opustil a vratil sa k bebopovemu hraniu, ktore sa postupne vstrebanim rhythm-and-bluesu a gospelu vyvinulo do tzv. hard-bopu (napr. Sonny Rollins - Strode Rode) na albume Workin' (1954). Vtedy s nim hral aj Sonny Rollins a nahrali spolu niekolko Sonnyho skladieb na albume Bag's Groove (1954), napr. Airegin.
2, V tej dobe vzniklo prve slavne kvinteto s tenorsaxofonovym virtuozom Johnom Coltranom (spolu s Parkerom asi najvyznamnejsi saxofonista), klaviristom Redom Garlandom, kontrabasistom Paulom Chambersom a bubenikom Philly Joe Jonesom. Zname su albumy Workin'; Cookin'; Relaxin; Steamin'; Round About Midnight. Miles bol znamy odbornik na hranie balad, tak som vybral jednu z najkrajsich, ake boli napisane - My Funny Valentine (z Cookin').



1, Miles opat spolupracoval s Gilom Evansom a tiez Georgom Russellom (o.i. autor velmi vplyvnej teoretickej knihy), vznikala hudba ovplyvnena francuzskymi impresionistami (Debussy, Ravel...), ktora bola podstatne pokojnejsia a velmi sa lisila od predoslych pocinov. Nakoniec to vyvrcholilo na albume Kind of Blue (1959), ktory sa stal najpredavanejsim jazzovym albumom. Predstavuje novy styl jazzu, tzv. modal jazz. Okrem inych na nom hral aj klavirista Bill Evans. So What je asi najznamesia skladba.

2, Niektori clenovia potom zalozili vlastne kapely a Miles daval dohromady nove kvinteto. Definitivne sa pozbieralo v roku 1964 s tenosaxofonistom Waynom Shorterom (bol v BA na jesen), klaviristom Herbiem Hancockom (bude v BA), kontrabasistom Ronom Carterom a zazracnym iba 17-rocnym Tonym Williamsom, bubenikom s vynikajucim zmyslom pre dynamiku a rytmus, ktory dokazal hrat zlozite polyrytmy lepsie ako skuseni veterani a v podstate zmenil navzdy hru na bicie. Viacero albumov sa oplati - Neferititi; Miles Smiles a Sorcerer. Hudba tohto obdobia bola dost temna a zvlastna, ale hudobne na velmi vysokej urovni. Skladba Nefertiti je trosku nezvycajna, pretoze soluje bubenik a dychova sekcia s klavirom ho doprevadza.



1, Koncu 60. rokov vladli Jimi Hendrix, James Brown a Sly & the Family Stone a Miles sa tiez zacal elektrifikovat. Opat je zodpovedny za vznik noveho zanru, ktory kombinuje harmonie jazzu s energiou rocku - jazz-rock (tiez neskor nazyvany fusion). Vacsina veducich osobnosti jazz-rocku v 70. rokoch zacinala prave na Milesovych albumoch ako In a Silent Way; Bitches Brew ci Tribute to Jack Johnson.
2, V roku 1975 si dal pauzu a vratil sa v roku 1981, kedy opat vstrebaval sucasny pop, akurat teraz to bol Prince a Michael Jackson. A zas si na spolupracu vyberal hlavne slubnych mladych hudobnikov, ako gitaristi Mike Stern ci John Scofield. Davam do pozornosti Scofieldove solo v skladbe Something's on Your Mind.



Ku koncu zivota sa Miles dokonca pokusal o spojenie jazzu a rapu. Miles Davis zomrel v roku 1991.

Miles Davis pocas svojej dlhej a pestrej kariery hral s mnohymi jazzovymi spickami, mnohi z nich su dnes legendarni. Saxofonista Wayne Shorter je dobrym prikladom. Karieru zacinal vo vyznamnej hard-bopovej kapele 50. rokov Jazz Messengers, vedenej bubenikom Artom Blakeym (patri k takej trojici najuznavanejsich bubenikov 50. rokov spolu s Maxom Roachom a Kennym Clarkeom). Wayne Shorter sa pridal v roku 1959 a ostal az do 1964, kedy nastupil k Davisovi.
1, Este pred Waynovym prichodom nahrali Messengers svoju najznamensiu skladbu Moanin'
2, Nazivo hrany standard napisany Dizzym Gillespiem (virtuoz na trubke, ktoreho Miles Davis vystriedal u Charlieho Parkera) A Night in Tunisia - dobre vidno aj Blakeyho bubenicke majstrovstvo



Okrem toho, ze v druhom kvintete Milesa Davisa si vybudoval skladatelsku dominanciu, druha polovica 60. rokov bola jeho najplodnejsim obdobim aj co sa tyka solovych pocinov. Pre nahravaciu spolocnost Blue Note nahral 11 vynikajucich albumov, niektore specificky shorterovsky hard-bopove, niektore avandgardnejsie a ku koncu obdobia sa pustil aj do jazz-rocku. Ani neviem, co vybrat, ale albumy Juju; Speak No Evil a Adam's Apple patria k najlepsim ukazkam jeho skladatelskych schopnosti. Spolupracuju na nich jeho kolegovia od Davisa, Coltrana a aj stari znami z Messengers, a ini.



1, V 70. rokoch spoluzakladal s rakuskym klavesistom Joeom Zawinulom a ceskou kontrabasovou spickou Mirom Vitoušom jazz-rockovu kapelu Weather Report. Nejaka dobra dusa hodila cely ich koncert z roku 1978 z Nemecka na youtube, v zostave Zawinul, Shorter, na basgitare Jaco Pastorius a na bicich Peter Erskine.
2, Okrem toho nadalej spolupracoval s Hancockom a mnohymi dalsimi. Nazivo tu hraju Hancockovu skladbu Cantaloupe Island.

Velikani jazzu si casto vysluhuju velku uctu mladych hudobnikov - prepisuju sa ich sola, zhanaju sa od nich vsetky mozne nahravky atd. Ale John Coltrane je trochu iny pripad - on bol totiz vyhlaseny za svateho (istou malou kalifornskou cirkvou), asi ako jediny.

Po tom, ako nahral s Milesom Kind of Blue, pustil sa do vlastneho projektu a vznikol album Giant Steps, ktory vysiel v roku 1960. Nepokracoval ale uplne v style Kind of Blue, skor sa vratil k hard-bopu. Titulna skladba je hard-bopova strela, nadludske tempo, striedanie akordov aj viackrat za takt a dokonca velmi rychle striedanie tonin. Solovat na nieco take je obdivuhodny vykon, ale na druhej strane to neposkytuje priestor na vyjadrenie individuality tak, ako modalny pristup na Kind of Blue (kde napr. v So What su iba dva akordy a striedaju sa velmi velmi pomaly). Akordy to su tie pismenka (napr. Fmaj7 a tak) nad notovou osnovou, ktoru vidno vo videu. Tato skladba je asi najlepsia na pochopenie hard-bopoveho stylu.

Potom je tu este nadherna balada Naima, ktoru napisal pre svoju prvu manzelku. Ale odporucam cely album Giant Steps.



Zaujimave su este dve spoluprace. Prva vznikla este na konci 50. rokov, ked bol docasne pre drogovu zavislost vyluceny z Davisovho kvinteta, a sice s Theloniousom Monkom (vynikajuci klavirista 40. a 50. rokov) a druha zaciatkom 60. rokov s Dukom Ellingtonom (klavirista a kapelnik swingovej ery povazovany za najvacsieho jazzoveho skladatela). Nie vsetky spoluprace dvoch geniov sa vydaria, ale tieto su uplne genialne.



John Coltrane uz ale hard-bop opusta, zacina hrat viac v duchu Kind of Blue. V roku 1962 sa poskladala jedna z najlegendarnejsich kapiel v historii jazzu - tzv. klasicke kvarteto Johna Coltrana. Na kontrabase hral Jimmy Garrison, ktory spolahlivo drzal kapelu plnu virtuozov pokope. Klavirista McCoy Tyner patri k najvyznamnejsim hudobnikom, tak isto aj bubenik Elvin Jones. McCoy podobne ako Bill Evans majstrovsky ovlada harmoniu, akurat tam, kde Bill Evans je nezny ''krajinkar'', McCoy vie byt aj drsny. A pokial ide o Elvina, je to bez pochyb jeden z najlepsich bubenikov 20. storocia bez ohladu na zaner. Vypestoval si mimoriadnu nezavislost ruk a noh, jeho styl je casto prirovnavany k tradicnym africkym polyrytmom. Z tohto obdobia su vyznamne albumy Impressions (1963) a jeho asi najtemnejsi album Crescent (1964).



V roku 1965 vysiel druhy najpredavanejsi jazzovy album - A Love Supreme, kde klasicke kvarteto dosahuje svoj vrchol. Potom sa uz jeho hudba ubera velmi avantgardnym, experimentalnym smerom. Pripajaju sa aj dalsi hudobnici, hlavne dalsi vynikajuci tenorsaxofonista Pharoah Sanders a bubenik Rashied Ali. Coltranova laska pre indicku klasicku hudbu sa prejavovala uz na skorsich albumom s klasickym kvartetom, ale tu nabera novy rozmer. Zacina pouzivat okrem tenorsaxofonu aj sopransaxofon, pretoze jeho zvuk sa viac ponasa na nadaswaram, hoboju pribuzny nastroj z juznej Indie, ktory si oblubil. Okrem toho pouziva rozne zvlastne techniky hry (napr. tzv. multiphonics), ktore sa zacinali objavovat uz v prechadzajucom obdobi. Svojho syna dokonca pomenoval Ravi podla velkeho indickeho hraca na sitar. Albumy Meditations; Om a Ascension mi prichadzaju na um.



John Coltrane zomrel na rakovinu v roku 1967. V hudobnom svete za sebou zanechal nezmazatelnu stopu, jeho odkaz zije dodnes.

Tie balady, čo si pripojil, sú ozaj krásne a chytajú za srdce.

Lars Danielsson and Leszek Mozdzer - Suffering

http://www.youtube.com/watch?v=OE0Avd0uV1g&feature=related

Boli uzasni vcera!

Tak veru, tak. Viem to len od mng, ja som, na vlastnú škodu, nebola, dnes ich však skoro celý deň počúvam.

Ornette Coleman - Dancing In Your Head (live)

http://www.youtube.com/watch?v=72SVN9sO4P4