Až tak ďaleko som nezašla, aby som premýšľala kedy a kam, ale asi pred piatimi rokmi som bola v nemocnici a so mnou ležala na izbe jedna pani, východniarka ako remeň od Prešova.
A bavili sme sa z dlhej chvíle o kadečom, o veciach medzi nebom a zemou a ona tak odrazu úplne vážne hovorí, že ešte sa nemôže pobrať na druhý svet, lebo nemá našetrené peniaze na pohreb.
Ja jej vravím, že o to nech sa netrápi, že určite sa o všetko jej deti postarajú, keď bude na to čas.
A ona ma totálne odstavila so slovami :
,,Ta znace co?
Moj sused už ma pejc roky kupenu trunu..."
Ja jej vravím, preboha 5 rokov má už kúpenú truhlu? A kde ju má?
,,Ta na povalu, ne?
A ja jej na to : Však mu ju tam myši zožerú...
A ona ma zabila :
,, V totej trune trime šmaľec ! "
Takže Stanko, keby som bola Halina Pawlowská a bol by si u mňa v Banánových rybičkách, určite by z tejto mojej príhody vyplynulo celkom vážne ponaučenie a to:
Ak raz do niečoho zainvestujete počas života, snažte sa to maximálne využiť za jeho trvania, potom už bude neskoro
.