Poviem Vám, že tému som objavila až dnes ráno a prečítala som si všetko. Samozrejme z úsmevom na tvári. Dobre sa spomína. Ja som zbožňovala pionierske tábory. Bola som tri krát. Pamätáte sa na zber šípok, papiera, a pomarančovej kôry? Mali sme záujmy. Niečo sa vždy robilo. Môj syn sa vždy tak zvláštne tvári, keď si zaspievam:
Źiari šatka pionierska
Leť pieseň pionierska
Od Dunaja ...
My sme iskry iskričky
Najviac mi chýba MUŠT.
Zisťujem, že som si spríjemnila ráno a nmožno aj celý deň. Super téma.

Ešte priložím.
Po zložení pionierského sľubu, sme cestou domou v modrom autobuse (fazuľka sme volali) spievali. Súdružka učiteľka ma upozornila, že spievať iskričkovské pesničky sa už nepatrí. MY SME UŽ PIONIERI, JANKA. Och, ja som bola vtedy strašne hrdá na to, že som už pionier.
Tak toto si budem vždy.
Rada som čítala kamaráta (dnes sa mi zdá o ničom). Bolo tam veľa zaujímavého a najlepšia bola krížovka. Kto ju vylúštil bol frajer.
Ešte prídám rozprávku:
MRÁZIK - tá je super aj dnes
No počkaj (nu pagadi). - minule som našla celé DVD. Spolu so synom to pozeráme, aj keď on dlho nevydrží. To ja stále kričím, a teraz bude toto a potom tamto.
Och rada spomínam.

Aha, mám aj tie žuvačky BAJO.

Súhlasím. Mušt bola delikatesa. Ten spomínam doma aj ja.

A v každom (teda takmer) bol iný obrázok!
My sme autobus volali uhorka.
A zber chrústov, slimákov. Pravidelné dobrovoľné brigády. A nám so sestrou sa podarilo dostať do pionierskeho tábora do Poľska! To sme boli frajerky!!! A boli tam s nami Francúzi a Taliani! fúha, mali sme celý školský rok o čom rozprávať!

....a vieš Alušik, že sa o céčka ešte aj teraz hráva a aká bola moja dcéra frajerka, keď pred chalanmi vytasila skoro celú abecedu a ešte aj rybyčky a číslice? ..... ešte, že tie babky máme a tie opatrujú všeličo.

....a tie dúhovky, aj tie sme vytiahli aj sklenky a kančeky.A v Tesco som zbadala dúhovky, síce nie také ako voľakedy, ale to nevadí, tak som ich hneď kúpila ako dobrá mama. Muž sa síce chytal za hlavu, ale malá bola zvedavá, na čo sú mi. A detičky mali šou keď som im ukázala, ako sa hrajú....a chystáme sa spraviť vonku jamku a pustiť sa do hrania

Jupíííí....to bude zábava :p

....a tie dúhovky, aj tie sme vytiahli aj sklenky a kančeky.A v Tesco som zbadala dúhovky, síce nie také ako voľakedy, ale to nevadí, tak som ich hneď kúpila ako dobrá mama. Muž sa síce chytal za hlavu, ale malá bola zvedavá, na čo sú mi. A detičky mali šou keď som im ukázala, ako sa hrajú....a chystáme sa spraviť vonku jamku a pustiť sa do hrania

Jupíííí....to bude zábava :p[/quote]




ááááááááááááááááááááááááá áááááááááá, presne. Aj ja som to v Tescu zbadala a tiež som chcela kúpiť. Bože, toto je super téma. Fakt. Zlatá.

Písali ste o pohľadniciach k VOSR, tie som dostávala aj ja a ešte aj na deň
víťazstva, mala som kamarátku v Leningrade.
Na strednej škole sme mali večierky Družby medzi školami. My sme boli ekonomická škola samé dievčatá a elektro priemyslovka zasa chlapci. A na takom večierku som stretla aj svojho manžela.
Bože to bolo dávno...

A pamätáte si ešte na topánky "gondolky"? alebo topánky so šróbovacím opätkom, najdrahšie boli za 220,- Kčs, to bola tretina nástupného platu administratívneho pracovníka! Alebo pamätáte si ešte, aké sme písali ďakovné listy súdruhovi prezidentovi, že budeme mať zadarmo všetky knihy? - tuším som chodila do 6.triedy dovtedy sme za knihy platili.
Alebo pamätáte si ešte na autobusy s vlečkou, tuším sa volali "Robur", autobus mal taký dlhý nos, zmestilo sa doň sedieť 18-20 ľudí, ale keď sme v ňom stáli tak aj 50-ti?
Ja si ešte pamätám aj na prvé tásky z PVC - to bolo niečo, obrovský prepych, tie sa už nerozbili...
Fuj, je to hrozný pocit, si tak veľa pamätať, aj pamäť by mala byť niekedy milosrdná, tak ako plastický chirurg!

Tak na tie autobusy si presne pamätám, v takých sme chodili na družstvo na brigádu zbierať zemiaky. A občas aj na traktorovej vlečke. A tým topánkam so šróbovacím opätkom sa u nás hovorilo "luxáky", pretože mali na vnútornej časti podošvy nápis LUXUS. A ten luxus sa občas (skoro vždy) otlačil aj na pančuchy a na nohy. A na maturitu som si obliekla prvé silonové pančucháče! Žiadny podväzkový pás.
Vlasti, obávam sa, že o chvíľu budeme hľadať chirurga, ktorý nám pomôže niečo z tej pamäte vydolovať a nie odstrániť! Keď si už toľko pamätáme, začneme o chvíľu zabúdať.
Bohužiaľ, pamätám si takmer všetko, čo sa tu pospomínalo, to je ešte len FUJ!

Tie "luxáky" boli aj moje svadobné a manžel mal "nádhernú"dederónku! A keď som sa vydávala ja, začali sa práve opäť nosiť dlhé šaty pre nevesty, preto som aj mala dilemu, či krátke nad kolienka, alebo dlhé...
Vtedy bola hitom vodka Kord.

aj ja kámošov a posielala som im žuvačky Pedro

A ked sme uz pri tej svadbe - bol velmi obmedzeny vyber obrucok, tusim len dva druhy.

a neboli len take klasika ciste, hladke?

A ja mám svoj prvý podvázkový pás aj s pančuchmi-boli krásne, biele, akoby čipkované- stále odložený. Bola som naň veľmi pyšná. Mala som asi 9 rokov a recitovala som na nejakej slávnosti. A v zákulisí som svojim kamarátkam ukazovala môj pás.

A takým autobusom s vlečkou sme chodili do školy. Stále sme sa tlačili do vlečky, lebo tam bol taký bláznivý sprievodca a rozprával nám vtipy.

Tak povedzme ,že si to pamätáme z filmov"Pre pamätníkov"

Najviac sme boli hrdí, keď sme pioniersky sľub skladali na Slavíne. Bol to celodenný výlet, obed v reštaurácii a ako dezert sme dostali pomaranč. Ako sme sa vtedy tešili.

Ja som si na základnej škole dopisovala s ruskou priateľkou. Vtedy to bol strašný kredit. Ona mi posielala ich voňavky v takom malom drevenom "Kremli", samovar a matrjošky, do dnešného dňa mám schovaného takého medveďa , ktorý keď sa natočí kľúčikom hraje na balalajku. Ja som jej posielala žuvačky a pančucháče. Raz ma požiadla , aby som jej poslala kombinačku, a keď mi poslala fotku zo svatby, mala ju oblečenú. Jáááj, ale som si zaspomínala

Aj ja si pamätám, že keď sme chceli mať chleba, bolo treba vstať čo najskôr ráno, lebo potom už nebol, keď som chcela vložky tak, sme si museli stať do rady všetky 3, lebo viac ako jeden balík nedali, rovnako aj toaletný papier. Bicykel som si kúpila po známosti, pričom som predtým stála 3 razy neúspešne v rade 5 hodín. (Už od rána od 5 hodiny). Keď sme išli na dovolenku do Juhoslávie, tak si nás preklepli, vyžiadali si na obecnom úrade naše majetkové pomery a pod. Pomaranče a mandarínky len po známosti alebo aspoň 2 hodiny v rade. Keď si náhodou mal iný názor ako marxisticko-leninské učenie, tak do školy si sa dostal, len ak si sa hlásil na techniku, lebo tam bolo voľno, ešte niekedy po známosti, ale čestne nie. Postup v práci zabezpečovala len červená knižka, vôbec nie schopnosti. Takže aj v tejto dobe okrem toho dobrého bolo aj veľmi veľa zlého. Preto som rada, že ide vývoj ďalej. Nehovorím, že dnes je všetko fantastické, ale sloboda ducha je to najvyššie, čo môže človek dosiahnuť!!!

Aj ja som si písala s Ruskou, ale keď som jej poslala žuvačky, tak nedošli, stratii sa niekde cestou. A keď som bola na Ukrajine, tak žuvačky boli najlepší úplatok.