...máš pravdu, je to individuálne...ja by som sa najprv pozrela na to, ako prebiehal rozvod rodičov a čo mu predchádzalo...situácia, že rodičia sa dohodli, že nemôžu spolu žiť, ale deti ochránili od traumy hádok a vzájomného ubližovania,obaja majú záujem, aby styk s nimi deti mali, vtedy by som striedavú starostlivosť povolila, aj doporučila...ale za predpokladu, že ani jeden z rodičov nebude toho druhého ohovárať a ovplyvňovať deti proti druhému...a to sa musia dohodnúť zase len rodičia...vtedy má takáto starostlivosť zmysel...
...ale takýchto prípadov je veľmi málo...vtedy, ak sa dvaja rozvedú pre násilie z jednej strany, alkoholizmus, týranie, hádky a iné príčiny, tu už by deti mali zostať v prostredí, kde budú mať klud, starostlivosť a lásku...týchto prípadov je veľa a poväčšine jeden z partnerov nevie prežrieť, že ten druhý ho podkopol,obral o všetko , i keď to všetko si pred rozvodom nevážil, robí naprotiveň a vtedy trpia najviac deti..takému rodičovi by som deti nedala ani na nedeľu..
..ideálne je, ak sa teda dvaja dohodnú na pravidlách chovania a starostlivosti a dodržiavajú ich,uvedomujúc si, že deti sú spoločné a treba ich čo najmenej ich traumatizovať...sama som si to tak po rozvode zariadila, exmanžel súhlasil a funguje to dodnes...

Nie som zástancom striedavej starostlivosti. Konkrétne moje deti chodia každý druhý týždeň k otcovi a vidím ten problém kým sa znormalizujú keď prídu od neho. Trvá mi týždeň kým si opäť zvyknú na systém, ďalší týždeň su v pohode, kľudné,vedia čo majú robiť a potom idú k otcovi a opäť dokola to isté. Je to boj s vetrnými mlynmi. Prejavuje sa to negatívne na výsledkoch v škole a správaní. Aj keď sa snažím o nejaký režim je to stále narúšané. Starší syn je roztržitý, zabúda si hocikde veci,touto výchovou nedosiahnem zlepšenie. Odlišujeme sa vo výchove a ďalšia vec je, že ex sa nedá veriť. Napr. keď sme sa sťahovali deti boli chvíľu u neho. Tvrdil mi, že všetko je ok, len trochu nachytal zlé známky. V ten istý deň mi telefonovala triedna učiteľka kvôli správaniu syna. Je veľmi ťažké naprávať veci ktoré niekto dokáže za chvíľu skomplikovať. Nehovorím o oblečení a iných veciach.
Popisujem pár príkladov, lebo si myslím, že pri striedavej starostlivosti to musí byť ešte komplikovanejšie a obidve strany by museli byť veľmi zodpovedné.

Ďakujem Vám obom za pohotové reakcie! Mám záujem o takúto diskusiu aj preto, lebo ja sama som mala na začiatku, keď sa začalo o tejto legislatívnej úprave verejne hovoriť, k striedavej výchove ak nie aj rovno odmietavý, tak určite dosť rezervovaný a opatrný postoj – som „zo starej školy“ a vychádzala som hlavne z toho, že dieťa (čím je menšie, tým viac) potrebuje podľa môjho názoru určité stabilné, „predvídateľné“ prostredie, ktoré preňho predstavuje bezpečné zázemie, istotu. Ale potom sa prišiel poradiť prvý ocko, a ďalší ocko..., a hlavne teraz v decembri pri „ostatných“ (t.j. určite nie posledných ) konzultáciách s takýmito rodičmi som do debaty vchádzala s postojom, že striedavú výchovu veľmi nemusím, ale v rámci rozhovoru pri výmene dôvodov a argumentov som si sama „za pochodu“ ujasňovala niektoré veci a svoje stanoviská, až som na konci rozhovoru dospela k názoru, že niečo na tej striedavej výchove – pri zabezpečení základných a nevyhnutných podmienok – určite bude... (čím som asi veľmi nepotešila dotyčnú maminku... )
Aj preto som sa rozhodla položiť otázku tu na Porade, aby som sa dozvedela čo najviac praktických skúseností, ak niekto už také máte, aby som smerom do budúcnosti lepšie vedela, čo všetko SOS (striedavá osobná starostlivosť) v reálnej praxi zahŕňa a na čo si treba dať pozor, prípadne čoho sa vyvarovať. A v tom som vďačná za každý Váš názor, ktorý „rozšíri moje obzory“...

A čo sa môjho vyššie spomínaného pôvodného predpokladu o „bezpečnom zázemí“ dieťaťa týka, presvedčila ma táto vetička z jedného materiálu, ktorý som si stiahla z w-stránky Ligy otcov:
„Dieťa má mať pocit istoty a bezpečia, avšak to nie je podmienené existenciou iba jedného bydliska. Dieťa má mať pocit istoty a bezpečia v láske a starostlivosti, ktorú dostáva.“
Hovorím si – situácia sa zmenila, a čo ak nám teraz jednoducho bude vyrastať generácia detí, ktoré budú odmalička zvyknuté na to, že majú dva „domovy“, dve bydliská, dve detské izby? Je to niečo úplne iné, než sme boli zvyknutí my, ale len preto, že je to iné, nové, nezvyčajné, nemusí to byť nevyhnutne aj zlé...
Určite je to iné pre dieťa, ktoré doteraz napr. 5 rokov žilo len u matky, v jednej detskej izbe..., a teraz začne „kočovať“ medzi dvoma bydliskami – takéto dieťa si možno bude zvykať ťažšie než to, ktoré si na to zvykne od začiatku, ale znova to neznamená, že v konečnom dôsledku to nebude pre dieťa prínosné a obohacujúce, či...?

nic v zlom, mozno som len zle pochopil tvoj prispevok, ale okamzite ma napadla tato reakcia: uvedom si, ze nielen tvoje deti, ale nikto nema zivot nalinkovany podla sablony, ale zivot prinasa neustale zmeny a nove situacie, s ktorymi sa treba vysporiadavať ... ako chces aby to tvoje deti zvladali, ked sa nevedia vysporiadat s chvilkovou navstevou otca ? okrem toho, ani jeden z rodicov nema pravo rozhodnut ze jeho sposoby su jedine spravne a urcovat druhemu akym sposobom ma dieta vychovavat alebo obliekat, prip. urcovat druhemu rodicovi nejaky rezim ...

k teme: urcite striedava starostlivost nie je vhodna v kazdej situacii, ale pokial obaja rodicia byvaju v rovnakom meste (a nie 100km od seba), maju zhruba rovnake zazemie (byvanie, zivotny standard), casove moznosti (jeden z rodicov nie je kamionista alebo manager traviaci vacsinu tyzdna na sluzobkach), dieta ma moznost navstevovat rovnaku skolu, striadava starostlivost je priam idealne riesenie

Možno môj príspevok vyzeral o oblečení, ale to bolo zle chápané. Chcela som poukázať na obyčajné veci, ktoré bežne nie sú problémom. Koľko krát zabudne bundy u otca, ak to spraví niekoľko krát tak si pomaly nemá čo obliecť. To sú veci, ktorými by som sa nemusela zaoberať, ale aj takéto maličkosti komplikujú život. Ďalej syn si nedáva pozor na veci, vyhovára sa, že veci má u otca a možno ich stratil. Vyzerá to na prvý pohľad banálna vec, ale ak chlapcovi neustále kupujete nové bundy a nemá ich, tak ho nepriamo vedieme k nezodpovednosti a takisto peniaze viem dať aj na potrebnejšie veci. Ďalej keď ide k ex neučí sa, príde nepripravení, dostane 5 a znovu je to na pleciach matky naťahovať sa aby si to opravil. Otec sa im snaží vynahradiť, že odišiel tak napr. syn ide do kina otec mu dá 50 euro, 12r. syn ich minie a je to ok. Tu nejde o to či nato má alebo nie , ale taký mladý chlapec ich minie na somariny. Nie je až taký uvedomelý, že si ich odloží a pod. Nepriamo je vychovávaný k míňaniu a k márnotratnosti. A je veľa vecí o ktorých by som mohla hovoriť.

..včera som hodila tému striedavej starostlivosti do reči s mojimi spolužiačkami..sú tam aj rozvedené, aj vydaté...zhodli sme sa na tom, že záleží na komunikácii medzi rodičmi, na tom, ako prebiehal rozvod, z koho viny sa rozvod konal a ako sa k tomu dotyčný/á postavila - vo všeobecnosti...ale takmer všetky sú proti tomu,lebo po skúsenostiach zistili, že deti nemajú rovnakú starostlivosť, predsa ten ukrátený tatko im viac dovolí aj za dva dni, nieto ešte za dlhší čas, len aby bol lepší, ako matka, ktorá sa stará v podstate omnoho dlhšie...decká to potom zneužívajú vo všetkých možných formách, a to je zle...
...osobne by som zákon upravila na skúšobnú dobu- po jednom roku, napr,sobôt a nedieľ by sa uvidelo, ako sa ten druhý rodič stavia k deťom, či im vytvára rovnaké podmienky,neovplyvňuje a "nehúri"ich voči druhému...

nesuhlasim, kde beru matky pravo urcovat, ze druhy rodic musi vychovavat presne tak ako prvy ? co ked "vychova" otca je lepsia a spravnejsia ako vychova matky ? neviem preco si rozvedene matky myslia, ze vsetko musi prebiehat tak ako oni chcu a osobuju pravo urcovat otcovi co moze a co nemoze robit ...
a pri striedavej starostlivosti, ktory je ten prvy a ktory druhy, ked obaja su v ROVNAKOM postaveni ?

Ďakujem za reakcie! Pokúsim sa aspoň stručne zareagovať svojimi názormi:

Ružovou som vyznačila to, s čím súhlasím - ako hovorí aj pepsikova, najmä komunikácia medzi rodičmi je podľa mňa veľmi dôležitá, a ak sa obaja rodičia dokážu "povzniesť" nad to, z čej "viny" došlo k rozvodu, i nad to, že im z rozvodu prípadne stále ostal pocit krivdy, zrady a pod., a ak do týchto svojich vlastných pocitov nezaťahujú deti, potom sa to dá, alebo aspoň to pôjde ľahšie.
Súhlasím aj s "bubkoch" - ani v úplných rodinách predsa nevychovávajú obaja rodičia úplne rovnako, a ani nemusia a nemôžu, veď každý z nich je samostatná osobnosť - podstatné podľa mňa je dohodnúť sa na zásadných veciach, lebo v tých by mali postupovať rovnako, ale to je už samostatná téma. Horšie je, že aj v úplných rodinách rodičia častokrát podrývajú jeden druhému autoritu, či už z "nevedomosti" alebo si robia naschvál napriek, lebo si tiež vybavujú svoje vlastné účty, bez ohľadu na deti... Ale v úplných rodinách to v podstate nikto neskúma - ak sa neprídu sami poradiť a hľadať iné riešenie, alebo ak to nie je u nich až také zlé, že by sa o to zaujímala napr. sociálka, tak je to v mnohých rodinách dlhé roky tak, že "jeden čihí, a druhý hota" a nikomu to nevadí. A veľakrát aj ja sama v poradenskej praxi mám pocit bezmocnosti - príde sa napr. matka poradiť, lebo jej prekáža, že otec má k deťom úplne iný prístup (alebo naopak), ale samotná matka to nezmení, pokiaľ nezmení svoj prístup aj otec - ale ten do poradne nepríde, alebo keď aj, v správaní si ďalej robí po svojom...
(Aby to nebolo príliš dlhé, pokračujem v samostatnom bloku.)

Zelenou je teraz vyznačené to, s čím nesúhlasím, ale riešila som to už vyššie - deti podľa mňa nemusia muť úplne rovnakú starostlivosť resp. výchovný prístup od oboch rodičov, to nemajú ani v úplných rodinách.
A červenou som teraz vyznačila to, čo som si ja sama len nedávno uvedomila, že striedavá výchova by práve toto mohla odstrániť: Ak je dieťa zverené do výchovy matke, u ktorej musí chodiť do školy, musí sa doma učiť a robiť si úlohy, musí pomáhať mame a spoň po sebe upratovať..., a k otcovi ide len na víkend raz za dva týždne, je bežné (aspoň podľa mojich skúseností z praxe), že u otca väčšinou za ten víkend nič nemusí - a je jedno, či preto, lebo otec si ich chce za tie dva krátke dni užiť, alebo má výčitky, že odišiel od rodiny a takto im to chce vynahradiť, alebo či mu je jedno, že nebudú mať na pondelok úlohy, alebo či sa z toho dokonca aj teší, lebo jeho "ex" bude preto riadne nasr...dená. Ale keď pri striedavej starostlivosti bude dieťa u otca napr. celý týždeň (alebo aj viac), keď tiež bude musieť chodiť do školy a robiť si úlohy, a bude si musieť upratovať po sebe, lebo aj ten otec možno vydrží upratať po 2 dňoch raz za dva týždne, ale potom už ho to asi baviť nebude, keď bude mať dieťa u seba dlhšie... - to si len mnohé deti takto myslia, že u otca by im bolo lepšie, ale mala som už aj takých klientov-deti, ktoré teda mama dala otcovi, a po 2 týždňoch sa pýtali naspäť, lebo už to nebolo také fajn ako len cez víkend...
A keď vychádzam z toho, že teraz väčšinou otcovia bojujú o SOS, tak asi o to majú naozaj záujem a budú sa aj patrične snažiť - lebo ak sa ukáže, že to dieťaťu neprospieva, môžu oňho znova prísť. Tu nejde (podľa mňa) o otcov, ktorí sa vlastne o dieťa nestarali ani počas manželstva rodičov a po rozvode ani nejavia záujem - nejde o to, že by niekto chcel dať dieťa na polovicu času k rodičovi, ktorý o to ani nestojí...
A fakt je aj to, čo som sa dočítala v jednom stiahnutom článku (od PhDr. Bakalářa, ktorý sa touto tematikou už dlhšie zaoberá v ČR) - rodič so striedavou starostlivosťou bude vedieť, že jeho správanie (k dieťaťu i k druhému rodičovi) bude viac "na očiach" okolia, najmä sociálky, učiteľov, psychológov, susedov..., a tak si dá omnoho väčší pozor, aké to jeho správanie bude, než rodič, ktorý má dieťa zverené do výhradnej starostlivosti. Lebo predpokladám, že ak súd vydá rozhodnutie o SOS, tak to bude priebežne aj sledovať, resp. ktorýkoľvek z rodičov bude môcť požiadať o zrušenie SOS, ak sa ukáže, že to nie je dobré pre dieťa.

Ahojte! Chcem Vám zaželať pekný február (ako ten čas letí, veď len nedávno sme si blahoželali k novému roku...) a pripomenúť, že som stále zvedavá na Vaše názory a hlavne na praktické skúsenosti k tejto téme. Ďakujem! Zimama

Ahoj. Myslím si, že striedavá starostlivosť by bola v poriadku, keby obaja rodičia mali rovnaký názor na výchovu detí a komunikácia medzi nimi by bola na veľmi dobrej úrovni, čo u rozvedených manželov nebýva časté. Ľudia sa väčšinou rozvedú pre rozdielne názory na život, na výchovu detí a tým pádom aj ich komunikácia ostane na bode mrazu. A ďalší problém vidím v tom, ak rozvedení manželia nežijú na rovnakej životnej úrovni. To znamená, že dva týždne majú deti hojnosť všetkého a dva týždne počúvajú:"toto si nemôžeme dovoliť" atď. Žena s deťmi na tom ostane vždy finančne horšie, aj vďaka tomu, že na súde ťažko dokáže, že podnikateľ s minimálnou mzdou, žije na inej úrovni, než akú preukáže na súde.

Milí poraďáci, tiež mám svoje skúsenosti so striedavou starostlivosťou. Som s mojim ex rozvedená od októbra minulého roku. K striedavej starostlivosti som bola donútená okolnosťami. Môj ex si ešte počas nášho manželstva začal s kolegyňou. Po niekoľkých neúspešných pokusoch zachrániť moju rodinu, som boj s touto dámou prehrala a tak som sa musela zbaliť a odsťahovať sa so synom do podnájmu, pretože situácia bola neúnosná. Prvé dva mesiace sme to so synom zvládali celkom v pohode, potom prišla spoločná dovolenka, na ktorú išiel môj syn ( má 11 rokov ) s otcom a jeho novou rodinou ( milenka a jej 16 ročná dcéra ). Po návrate môjho syna z dovolenky sa mi život obrátil úplne na ruby. Vráil sa ako vymenený, ako niekto úplne iný. Tvrdil, že sa rozhodol, že chce žiť natrvalo s otcom, pretože ten má viac peňazí, dá mu viac možností a má rodinu, a ja som len sama. Takmer som to nezvládla. Bol o tom tak presvedčený, že odmietal so mnou ísť aj von s bytu, čo len vyvenčiť psíka, lebo on chce ísť len s otcom. Môj ex sa celé roky venoval hlavne práci, každá veta môjho syna za 10 rokov jeho života začínala slovíčkom - mamka. Nevedela som to pochopiť a nechápem to dodnes. Právnik ma upozornil, že ak nenájdem kompromis a otec bude trvať na tom, že na rozvod dá prizvať syna a malý povie, že chce žiť s ním, môžem o neho prísť. Môj syn má vysoké IQ, a zrejme by psychológ bol schválil, že je spôsobilý sa k tomu vyjadriť. Preto som súhlasila so striedavou staroslivosťou. Dúfala som, že možno sa časom veci ukľudnia, a viem že má otca rád, tak som dúfala, že možno to bude nakoniec dobre. Žiaľ, dnes po pol roku SOS vidím, že všetko je ešte horšie. Môj syn má pred otcom strach, podľa psychologičky došlo k bloku, pretože je vo veku, kedy otca potrebuje viac ako mamu a keďže ja som sama a otec má novú rodinu, má obavy, že ak s otcom nebude stále, tak mu nová rodina otca zoberie úplne. A tak u otca funguje na povel, ako hodinky, bez jedného problému. V škole má výborné výsledky, pretože otec ho motivuje drahými odmenami a malý "drie", aby bol čo najlepší. To je fajn, ale u mňa idú všetky ostatné emócie na povrch. Podľa psychologičky má ku mne emocionálne bližšie, preto tá zlosť z celej situácie okolo rozvodu, vychádza na povrch u mňa. Je agresívny, slovne ma napáda, nadáva, vyhráža s mi sociálkou, dokonca na mňa zobral hokejku a pokušal sa ma zastrašiť, že ma udrie. O minútu mi už vykladá, ako ma má rád. Máme SOS po dvoch týždňoch a celé dva týždne, keď je u mňa je to boj. Keď som zisťovala, prečo, pýtala sa ho, v čom je problém, čo je zlé - odpoveď bola, že chce ísť natrvalo k otcovi, lebo tam mu je lepšie. A v zápätí prizná, že sa u otca bojí otvoriť ústa, lebo otec nadáva a jeho partnerka kričí. Napriek tomu, že u mňa je pohoda, chce byť s otcom. Je to pre mňa hrozná situácia, nepochopiteľná, neviem ako ďalej, ako to riešiť. Navyše môj ex je na tom naozaj finančne neporovnateľne lepšie, oblieka syna do značkových vecí, darčeky na Vianoce a narodeniny presahujú desať tisíce korún, platí súkromného trenéra, dovolenky, lyžovačky. Odišli sme z nášho bytu so synom len s dvomi posteľami, musela som zobrať úver, aby sme mohli kúpiť byt, všetky úspory, ktoré som mala, sme dali do základneho zariadenia bytu. A majetkové vyrovnanie je v nedohľadne. Môj ex tvrdí, že nemá na vyrovnanie peniaze. Celé je to hrozný boj, psychický. Syn chodí ku mne ako k chudobnej príbuznej, a to máme veľmi pekný trojizbový byt, má vlastnú izbu, počítač, internet, mám auto, takže nie sme obmedzovaní ani v tomto smere, napriek tomu v jeho očiach na tatkov štandard to nestačí. Každý deň čakám, že bude lepšie a mne sa raz vráti to dieťa, ktoré som mala predtým, výborne sme si rozumeli, veľa sme rozprávali, smiali sa. Teraz je všetko preč. Milenka mi vzala domov, manžela a aj syna. Podľa psychologičky treba vydržať, bublina, ktorú si malý zrejme aj vďaka manipulovaniu zo strany otca a jeho rodiny vytvoril, by sa mala časom rozplynúť. Ale nikto nevie kedy. O rok, o dva, alebo aj vôbec. Kladiem si otázku ako to riešiť? Ako zvládnuť bežný deň? Ako reagovať na násilné správanie a ponižovanie zo strany môjho syna? Má len 11. Čo bude, keď bude mať 16 a bude o hlavu vyšší ako ja? Ignorovať? Bojovať? Ale kam to pôjde ďalej? Neviem. Už neviem. Podľa psychologičky zrejme na strane otca počuje na moju adresu všetko to, čo mi potom doma hodí do tváre. Ale ako to mám ovplyvniť? Skúšala som sa porozprávať s ex. Ale kto mi uverí, že sa dejú vážne veci, keď syn má výborné výsledky v škole a u otca sa správa úplne inak? Máte niekto takéto skúsenosti? Poradíte mi? Už neviem, mám pocit, že som vyskúšala všetko. A je to z týždňa na týždeň horšie. Keď je syn u otca, dva týždne bojujem s tým, čo robiť, zrazu ma nikto nepotrebuje, snažím sa venovať práci. A potom prídu dva týždne, keď je syn u mňa a ja bojujem každú chvíľu s tým, ako ho zvládnuť. Poradí mi niekto? Ďakujem