bonita
pre sokrateska: verim ze mas obavy a obdivujem, ze po tom co si vsetko podstupila mas silu este stale ist dalej. Ak sa bojis operacie a podla lek. sprav ti mozu kamineky odstranit aj laparoskopicky, udajne ich najlepsie odstranuju u Milosrdnych v Ba. Ale nebala by som sa laparoskopie, koli tej pani, co mala koli tomu komplikacie, urcite to bola iba zriedkavost. Samozrejme, ze laparoskopia ako pomerne nova metoda, potrebuje chirurga s praxou. Klasicky rez ovlada kazdy chirurg, len je ozaj narocny pre pacienta. K mojej operacii - prezila som a nelutujem, ze je ta potvora von. Drzim palce.
Pre vsetkych : stretol sa niekto z vas s depresiou po operacii - klasickym rezom? Moja znama hovori, ze nieco mi z tela vybrali a telo to vnima a navyse, rez viedli stredom tela - hrudnika - kde je prave - cakra? alebo nejaka duchovna linia?
Ja som mala pocit, ze je to len z tej imobility, ale zda sa mi to prehnane, ved kazdy vdrzi doma trochu lenosit.
Existuje termin : postoperacna depresia?
Milá "bonita" ďakujem za povzbudivé slová. Zdá sa, že na choroby ľudia zareaguju skôr, než na moje medzery v účtovníctve, kde som sa odpovede nedočkala. Ale Tvojich pár riadkov ma fakt potešilo a preto si trúfam odpovedať na otazku, čo davaš. Nechcem moc mudrovať, lebo by to tak
mohlo vyznieť ale neverím moc na pooperačne depresie. Sláva, žlčník máš vonku, teraz to chce čas aby sa to úplne vyliečilo, ale čo aké depresie!
Na tie som nikdy nemala čas. Vediem malú firmu, zápasím s existenčnými problémami a na maródovanie mi nejako neostáva čas. Aj po chemoterapiách, keď mi fakt bolo zle, ale stále za mnou chodili s nejakými
pracovnými problémami, som sa musela venovať robote. A častokrát myslím, že to bolo dobre, lebo som sa nemala kedy sebou moc zaoberať.
Vždy si hovorievam, že kvôli stresu a robote, ktoré nenávidím, som ochorela ale kvôli tej robote som nemala čas ešte umrieť. A tiež, že mám rada svoju pohodlnú rodinu a to by som im nemohla urobiť! Aspoň dúfam! Na východné filozofie som nedorástla, ale nebola som v takom duchu ani vychovávaná, takže nemyslím, že by na mňa zaberali "preťaté
čakry" a záležitosti podobné. Jednemu však verím stopercentne - všetko sa deje najprv v hlave /teda mozgu/. Keby sme si tak vedeli rozkázať, alebo aspoň nepripustiť niektoré problémy, bolo by tých stresov oveľa menej. Vždy si opakujem /aj keď ma niečo bolí/, že ja musím tej hnusobe
bolesti rozkázať a nie ona mne! A veľakrát sa to darí. A keď nie, zapriahnem sa do povinností, zabudnem na bolesť a keď si spomeniem, zbadám, že ma to už prešlo. Po onkol.operácií som už 9.rok. Nie, že by som nemala problémy, ale žijem. A to sa mi zdá dôležité. Ja totiž strašne rada žijem.
Neviem, či Ti tieto riadky mohli pomôcť, znamenali - nepripusť si žiadne
depresie /aspoň nie pooperačné, iné je keď matke zomrie dieťa - s tým by
som sa ani nevedela vyrovnať/! Želám Ťi už len veľa krásnych dní bez akejkoľvek bolesti a drž mi palce, keď budem ležať na operačnom stole.
Moc, moc zdravím