Mne sa pred polrokom stalo, že som dostala okno pri platení platobnou kartou.
Stála som tam ako vyoraná myš a na pár sekúnd som totálne onemela a pomohol len telefón manželovi....
To by bola sranda, vrátiť pani pokladníčke celý okopistý nákupný vozík, čo ?

A dodnes nerozumiem, či ma niekto odpojil na chvíľku od siete....

Moja babka tomuto hovorievala, že čert na tom práve sedí...lebo potom sa to vždy našlo na tých obvyklých miestach.

Zisťujem,že je nás viac, a to naozaj poteší...
Okrem sklerózy som ešte aj roztržitá: keď bol syn malý /hlboký socík/, kúpila som mu papučky s rozprávkovým motívom. Keď prišel zo škôlky, celý natešený sa po nich zháňal, potom aj my, papuče jednoducho zmizli z povrchu zemského. Našli sa starostlivo zabalené v škatuli v chladničke.
Keď sa horeuvedený mladý hrdina pýtal na svet. Budúci otecko,vracajúci sa z pôrodnice tiež budil pozornosť okoloidúcich:
na zastávke električky sa zbadal, že je v nemocničných návlekoch.

Ach, ďalšia spomienka... Keď bola dcéra malá, raz večer som ju práve osprchovala, prezliekla do pyžamka, vzala špinavé gaťky a vybrala sa do kumbálu, kde sme mali kôš na špinavú bielizeň. A práve vtedy mi v kuchyni začal pískať čajník, v ktorom som prevárala vodu na čaj. Tak som zmenila kurz, v kuchyni som vybrala z kredenca hrniec , v ktorom som robievala čaj z nazbieraných byliniek, zavarila som čaj a reku idem odniesť tú bielizeň. Ale po tej sa zľahla zem. Vrátila som sa do kúpeľne, prekontrolovala som aj chodbu, aj kuchyňu, aj do toho bielizňového koša som pozrela, či som to tam už náhodou nedala, ale nie, gatí nebolo. Našli sa na druhý deň, keď som šla variť večeru a vytiahla z kredenca kastról. Boli v ňom.
Samozrejme, táto príhoda sa v rodine neutajila a ešte aj teraz sa ma syn (ktorý sa narodil 12 rokov po dcére, čiže tento môj trapas pozná len z farbistého rozprávania svojho tatka a môjho drahého manžela, a ten si teda na detailoch dal záležať...) občas, keď doma robím krik, že má v izbe kopu špinavej bielizne a nech ju okamžite odprace, s vyškereným ksichtom opýta:"Do koša či do kredenca?"

Mne sa stalo v jeden deň toto: ráno som šla do práce a brala som tašku s desiatou a sáčok so smeťami - do koša som hodila práve tú tašku s desiatou a so sáčkom so smeťami som došla až po zástavku,keď som na to prišla.
Ale to nie je nič,oproti tomu,čo som vyvádzala poobede. Poobede cestou z práce som sa dohodla s dcérou,že prídem k nej. Reku, prezvoním ju a ona mi vyhodí kľúče z balkona,aby nemusela ísť dole. Býva vo výškovom činžiaku na 4.poschodí. Idem,vykračujem si, postavím sa pod barák a mojej dcéry nikde, hoci jej zvoním. Hovorím, si, kde tá je ??
Stojím pod balkonom, pozerám do okien,vôbec ma netrklo,že dcéra nemá kvety na balkone. Stojím a čakám....a nič.
Zrazu sa len otočím a vtedy zbadám, že ja síce stojím pod balkonom 4.poschodia, ale pri nesprávnom činžiaku. Dcérin činžiak je kúsok ďalej
bavila som sa na sebe celý deň, aj moja rodina.
Odvtedy keď idem k dcére,nezabudne mi pripomenúť, že kde býva

Teším sa , že téma začala byť opäť aktuálna a že nie som sama sklerotička

Pridám aj ja ešte.
Vrchol všetkého je o tom aj vtip.Hľadal som okuliare , manželka ich našla na mojom na nose.Skleroźa pracovala aj pred rokom v Trenčíne .Zabudol som kde som odparkoval auto .Našlo sa.

Ja by som chcela potvrdiť Danuškinu skúsenosť, že v mozgu sa zrazu čosi zvrtne a cítite, že je to mozog cudzieho človeka. Minulý týždeň som vymetala ambulancie lekárov a v piatok som bola z toho tak unavená, že poobede som si musela ísť ľahnúť. Po dvoch hodinách, keď som sa zobudila, bola tma a ja presvedčená, že je ráno nasledujúceho dňa a treba ísť zobrať časenku ďalšiemu lekárovi. Na hodinách bolo 5.10 hod.. Urobila som hygienu a pustila telku, divné relácie tam boli, klikla som na čas, bolo 17.35 hod., pomyslela som si, že už aj tam im blbne teletext, pustila som počítač , na ňom rovnaký čas a dátum piatkového dňa. Pomyslela som si, že svet sa zbláznil. Kukla som na susednú bytovku, len v pár oknách sa svietilo, však jasné, len málo ľudí tak zavčasu vstáva do roboty. Skrátim to, aby som sa nečervenala, ešte dosť hodnú chvíľu mi trvalo, kým som sa vrátila do reálneho sveta. A tak sa učím žiť s tým, že môžem aj iným spôsobom zmätkovať, a aj tak musí byť dobre a všetko OK.

Upokoj sa Peťka, mladneš .
Takéto pocity som mávala ako dieťa, dali ma spať poobede a keď som sa zobudila, myslela som si, že už je nový deň.
Takže nie je dôvod na paniku .

Uf... vydýchla som si. Lebo len Tebe prezradím, že som sa cítila veľmi divne, keď som zistila, čo a ako.

Stalo sa to už aj mne, a manžela som sa (nečudo, že na mňa pozeral ): ešte je dnes alebo je už zajtra?

Ty si aspoň uvažovala o tom, ktorý deň je. Ja som ani na chvíľu nezapochybovala, že je zajtra.

Dievčence, keď som sa už preklikala tu medzi Vás - neviete mi náhodou povedať, kam mi zmizol substrát na orchidey, ktorý mi od leta určite ostal a ktorý som dnes nijako nemohla nájsť? Poučená Vašimi príbehmi pozrela som sa aj do chladničky a pre istotu aj do kredenca, ale substrátu jednoducho niet! Poraďte, kde ho mám ešte skúsiť hľadať???

S okuliarmi sa mi stáva pravidelne, že ak ich náhodou dám z očí dolu , tak ruka je už tak vycvičená že si ich idem na očiach upraviť, posunúť vyššie a podobne , a ak spravím tento pohyb s rukou tak zistím, že som vo vzduchoprázdne a nemám čo napraviť , lebo okuliare na očiach nemám .

Fakt s okuliarmi je to tak - muž stále hľadá okuliare a hoci má aj zo troje keď ich potrebuje ani jednych nieto.
Ale čo sa mu tiež raz podarilo:
v rámci veľkého upratovania vyhodil do smetí aj svoju starú vetrovku, akurát tie veci niesol von do kontajnera, keď tam bol jeden, čo sa mu táto vetrovka pozdávala a aj si ju potom vzal. Na druhý deň niekto klope na dvere a bol to tento človek z predošlého dňa aj s našimi kľúčikmi od auta, ktoré môj muž mal v tej vetrovke, čo vyhodil a prišiel nám ich vrátiť.

Okuliare sa bez okuliarov veľmi ťažko hľadajú...

Mne sa najmä v robote v poslednom čase bežne strácajú veci zo stola - pred 5 minútami som tu nejaký papier ešte určite mala, a teraz ho jednoducho niet! A keď ho hľadám (v takých rôznych kôpkach na stole či v šuflíkoch), zvyčajne nájdem iný papier - ktorý som hľadala včera alebo pred týždňom či pred mesiacom, takže takmer vždy som v hľadaní úspešná. A najdôležitejší nález bol, keď som takto v obálke medzi papiermi našla skoro 500 Sk, ktoré som ešte stihla vymeniť za eurá v termíne bežnej banky...

Už som si takto pár krát pichla do oka..

Priznám sa, čo sa mi raz stalo, našťastie jediný raz v živote. Keď sa mi narodil druhý synček, išla som na nákup aj s kočíkom. Odparkovala som ho pred obchodom, kúpila som čo som potrebovala, vyšla som pred obchod, a ešte som mala ísť zaplatiť šek na poštu. Až tam som si spomenula, že som chlapca nechala s kočíkom pred obchodom, úplne som na to zabudla. Krvi by ste sa mi nedorezali, ako som preňho upaľovala polovicou námestia. Chlapček si spokojne spinkal v kočíku. Odvtedy som chodila len do obchodov, kde sa dalo ísť aj s kočíkom.

A hľadala si aj pri orchideách?

Mne sa často stane, že keď idem odložiť nejakú vec, ktorá ešte nemá svoje "stále" miesto, tak si poviem, že to dám na také "logické" miesto - čo ma určite napadne, kde to je, keď to budem hľadať. Aha! Figu borovú. Napadne ma akurát to, že som to dávala na také LOGICKÉ MIESTO...