Nehľadaj ! Ak nebol zlodej, tak vyčkaj. jednoho dňa telo samo od seba zo sedu či ľahu vstane a odkráča presne k miestu, kde sa ten poklad ukrýva. Moja mnohoročná skúsenosť a veru často v priebehu pár minút "zapotroším" aj somarinku, ktorú som pred chvíľou v ruke mala .

Ja by som chcela potvrdiť Danuškinu skúsenosť, že v mozgu sa zrazu čosi zvrtne a cítite, že je to mozog cudzieho človeka. Minulý týždeň som vymetala ambulancie lekárov a v piatok som bola z toho tak unavená, že poobede som si musela ísť ľahnúť. Po dvoch hodinách, keď som sa zobudila, bola tma a ja presvedčená, že je ráno nasledujúceho dňa a treba ísť zobrať časenku ďalšiemu lekárovi. Na hodinách bolo 5.10 hod.. Urobila som hygienu a pustila telku, divné relácie tam boli, klikla som na čas, bolo 17.35 hod., pomyslela som si, že už aj tam im blbne teletext, pustila som počítač , na ňom rovnaký čas a dátum piatkového dňa. Pomyslela som si, že svet sa zbláznil. Kukla som na susednú bytovku, len v pár oknách sa svietilo, však jasné, len málo ľudí tak zavčasu vstáva do roboty. Skrátim to, aby som sa nečervenala, ešte dosť hodnú chvíľu mi trvalo, kým som sa vrátila do reálneho sveta. A tak sa učím žiť s tým, že môžem aj iným spôsobom zmätkovať, a aj tak musí byť dobre a všetko OK.

Mne sa stalo, že som v bankomate chcela naťukať svoje telef. cislo a dala som nie 0907... ale 0908...Nebolo času ísť za operátorom, lebo som šla na zahraničnú služobnú cestu, no a po návrate som to už neriešila. Potešením bolo, že peniaze mi operátor vrátil bez vyzvania. Našla som si to na výpise a fakt ma to potešilo... Zrejme to bolo neexistujúce číslo...

Ja som dávala do platobného terminálu, keď som platila bankomatovou kartou PIN, ktorý mám v mobile a vôbec mi nešlo do hlavy, že prečo nefunguje PIN. Na tretíkrát som si už spomenula, bože veď dávam úplne iné číslo

Moja kolegynka takto pri debate zrazu zhíkla: Ježíš, žehlička.
Utekala domov a keď sa vrátila, nestačili sme sa čudovať nad jej príbehom:
Žehlička naozaj zostala v zástrčke a ... na stole.
Naštastie (?) stôl bol z takého materiálu, že si žehlička prepálila cezeň cestu a visela pod stolom asi 3 cm nad kobercom ... Nemusím hovoriť, že diera v stole mala v tvare žehličky

Moja teta šla do Prahy, aby mala vo vlaku pohodlíčko, ešte doma si obula papučky. Topánky samozrejme nechala doma.
Nesprávnu obuv si všimla až vtedy, keď vystúpila z vlaku. Prvá cesta v Prahe: obchod s obuvou.

Často sa mi stane, že pri uchu slúchadlo, no číslo vyťukávam na klávesnici alebo kalkulačke alebo aj naopak, na telefóne stláčam klávesy a čudujem sa, kde je výsledok?

Raz prišiel syn on našej spoločnej kaderníčky a povedal mi: mami, ty k tete kaderníčke radšej ani nechoď. Je na teba veľmi, veľmi nas...tá.
Keby som bola urážlivá, asi by som k nej viacej nešla a ona by sa do konca života nestačila čudovať, čo sa mi asi stalo, či mi sadla mucha na nos, či čo?
No ja som z takého cesta, že si radšej všetko vydiskutujem (veď zato mám toľko nepriateľov) a som sa jej na rovinu spýtala, čo proti mne má.
Ona chvíľu premýšľala, no nespomenula si.
Až ked jej kolegyňa pripomenula: šéfka, nespomínate si, však ste sa tu jedovali, ach tá sprostrá róza skleróza, strašne som na ňu nasr...tá.

Presne to isté sa stalo aj mne, bola som dva dni po operácii, zrejme ešte "scapkaná" z narkózy, doobeda som ešte asi zotrvačnosťou mobil naštartovala a volala domov, na popoludňajší odpočinok som si ho vypla a keď som sa chcela podvečer pozhovárať s deťmi, ani ťuk, vôbec som si ten PIN nevedela vybaviť. Musela som z automatu volať domov na pevnú linku, dcére som povedala, kde ho mám zapísaný a keď mi ho nadiktovala, pozerala som naň ako na zjavenie z Marsu - vôbec nič mi nehovoril... Presne ako keď som v piatej triede bola v škole v prírode a mala som na záverečnom večierku zaspievať nejakú pesničku. Dostala som totálne okno, nespomenula som si nieto na slová, ale ani na melódiu, hoci mi ju spolužiačky skúsili zaspievať - absolútne som ju nespoznávala.
Očakávam, že raz svitne deň, keď sa ráno pozriem do zrkadla a poviem si (ako som počula hovoriť herečku Helenku Růžičkovú): "Nepoznám ťa, ale umyjem ťa."

Mne sa pred polrokom stalo, že som dostala okno pri platení platobnou kartou.
Stála som tam ako vyoraná myš a na pár sekúnd som totálne onemela a pomohol len telefón manželovi....
To by bola sranda, vrátiť pani pokladníčke celý okopistý nákupný vozík, čo ?

A dodnes nerozumiem, či ma niekto odpojil na chvíľku od siete....

Moja babka tomuto hovorievala, že čert na tom práve sedí...lebo potom sa to vždy našlo na tých obvyklých miestach.

Ach, ďalšia spomienka... Keď bola dcéra malá, raz večer som ju práve osprchovala, prezliekla do pyžamka, vzala špinavé gaťky a vybrala sa do kumbálu, kde sme mali kôš na špinavú bielizeň. A práve vtedy mi v kuchyni začal pískať čajník, v ktorom som prevárala vodu na čaj. Tak som zmenila kurz, v kuchyni som vybrala z kredenca hrniec , v ktorom som robievala čaj z nazbieraných byliniek, zavarila som čaj a reku idem odniesť tú bielizeň. Ale po tej sa zľahla zem. Vrátila som sa do kúpeľne, prekontrolovala som aj chodbu, aj kuchyňu, aj do toho bielizňového koša som pozrela, či som to tam už náhodou nedala, ale nie, gatí nebolo. Našli sa na druhý deň, keď som šla variť večeru a vytiahla z kredenca kastról. Boli v ňom.
Samozrejme, táto príhoda sa v rodine neutajila a ešte aj teraz sa ma syn (ktorý sa narodil 12 rokov po dcére, čiže tento môj trapas pozná len z farbistého rozprávania svojho tatka a môjho drahého manžela, a ten si teda na detailoch dal záležať...) občas, keď doma robím krik, že má v izbe kopu špinavej bielizne a nech ju okamžite odprace, s vyškereným ksichtom opýta:"Do koša či do kredenca?"

Mne sa stalo v jeden deň toto: ráno som šla do práce a brala som tašku s desiatou a sáčok so smeťami - do koša som hodila práve tú tašku s desiatou a so sáčkom so smeťami som došla až po zástavku,keď som na to prišla.
Ale to nie je nič,oproti tomu,čo som vyvádzala poobede. Poobede cestou z práce som sa dohodla s dcérou,že prídem k nej. Reku, prezvoním ju a ona mi vyhodí kľúče z balkona,aby nemusela ísť dole. Býva vo výškovom činžiaku na 4.poschodí. Idem,vykračujem si, postavím sa pod barák a mojej dcéry nikde, hoci jej zvoním. Hovorím, si, kde tá je ??
Stojím pod balkonom, pozerám do okien,vôbec ma netrklo,že dcéra nemá kvety na balkone. Stojím a čakám....a nič.
Zrazu sa len otočím a vtedy zbadám, že ja síce stojím pod balkonom 4.poschodia, ale pri nesprávnom činžiaku. Dcérin činžiak je kúsok ďalej
bavila som sa na sebe celý deň, aj moja rodina.
Odvtedy keď idem k dcére,nezabudne mi pripomenúť, že kde býva

Upokoj sa Peťka, mladneš .
Takéto pocity som mávala ako dieťa, dali ma spať poobede a keď som sa zobudila, myslela som si, že už je nový deň.
Takže nie je dôvod na paniku .

To ako môj ex:
dohodli sme sa že ide pre deti do jaslí a škôlky. Ja prídem domov, vidím: muž číta v pohode nad tanierom najväčšie noviny na svete "Pravdu, žiadne detské papučky naprostred chodby, všade ticho, nikto sa nepýta "mami čo si mi doniesla?"...... no oblial ma zlovestný pot. Pýtam sa:
"a kde sú deti????
"a nie sú s tebou ?? - dvihne hlavu od "Pravdy" ten sklerotik.

No a tak obaja ruky na bradavky a rozdelili sme si úlohy: jeden do škôlky, druhý do jaslí.
A na druhý deň zasa to isté len s bonboniérami pre súdružky učiteľky ......

Banka ti v tomto prípade vydá nový prístupový PIN kód, len to zrejme bude nejaký čas trvať.. Ale určite čo najskôr kontaktuj banku, aby si nestrácala čas.

Viem, že je to stresujúci pocit, skús to nechať tak a venovať sa inej práci, keď trochu na stres zabudneš, určite prídeš na to správne heslo a nájdeš aj knižku k IB. Chce to kľud a rozvahu. Stalo sa to určite už viacerým, ale všetko sa dá zvládnuť s chladnou hlavou, preto hlavu hore.

Ak nie je niečo životne dôležité dať na úhrady a pod. vydrž do zajtra.Príde chvíľa,keď ti to príde do pamäti ani nevieš ako.Viem to zvlastnej skúsenosti.Ak sa to do zajtra neobnoví,tak potom len do banky.

Ďakujem Vám . Ja poväčšinou v obdobnom prípade si poviem , že Panbožko ma osvieti . A zaberá to , určite dám na radu počkať s tým a nestresovať , možno to príde aj samo .

Kolegovia sa síce chichotajú z toho , ale pretrpím . Však čo už , sú to len chlapi .:p

Oni sa len chichocú z toho, že aj Ty už patríš k tým, čo niečo zabudol, oni to veľmi dobre poznajú. Ako sa hovorí škodoradosť je najlepšia radosť, tak to dokazujú. Nič si z toho nerob, usmej sa aj Ty a uvidíš, bude líp.

no ja si myslím, že zachvíľku si spomenieš......určite!!!!!!
všetci máme občas okno

ale si tu narobila poplach ... zachvíľu idem uhrádzať faktúry, tak dúfam, že ťa nebudem nasledovať ... Zita, rozdýchaj to ... mne niekedy pomáha aj spánok (ale až po šichte ), možno sa ti bude o PIN snívať ... držím palce

Vladan to určite sa Ti nemôže stať :p :p i keď , no neviem , určite aj Ty nosíš v hlave kopu údajov , sme ako CD nosič . Niekedy mi to tak pripadá .