Názory sa rôznia, s kým bankujete - otrasné

Aj keď je to spisovne, radšej by som privítala v poslednom čase ako v ostatnom čase.

Veď spisovne je aj "v poslednom čase", aj "v ostatnom čase".
Posledný a ostatný sú synonymá, môžeš si vybrať, ktoré sa Ti páči viac.

http://slovnik.juls.savba.sk/?w=posl...utf-8&oe=utf-8
http://slovnik.juls.savba.sk/?w=osta...utf-8&oe=utf-8

Posledný a ostatný
Prídavné meno (neurčitá radová číslovka) posledný je vo všetkých svojich významoch synonymné s prídavným menom (neurčitou radovou číslovkou) ostatný. Prídavné meno ostatný má navyše význam „všetci (všetky, všetko), ktorí (ktoré, čo) ostali (ostalo) z nejakého celku“, napr. vždy bol lepší ako ostatní. Vo vyjadreniach v posledných/ostatných rokoch, na poslednej/ostatnej schôdzi, posledný/ostatný zápas sú obidve prídavné mená použité správne,
pričom uprednostnenie jedného z nich nezávisí od toho, či budú, alebo nebudú nasledovať ďalšie udalosti (roky, schôdze alebo zápasy), ale od toho, ktoré z nich si používateľ vyberie (ktoré má vo svojom úze ustálené).

Ja by som rada upozornila na veľmi často nesprávne používané spojenie "vzhľadom k tomu, že..."

Vzhľadom na to, nie vzhľadom k tomu

V rečovej praxi sa pomerne často používa predložkový výraz vzhľadom na, ktorým sa vyjadruje zreteľ a ktorý sa spája s akuzatívom, teda vzhľadom na niečo, napr. vzhľadom na dosiahnuté výsledky, vzhľadom na zvýšený počet ochorení, vzhľadom na svoj vek. Popri väzbe s predložkou na s akuzatívom sa stretáme aj s väzbou s predložkou k s datívom, napr. vzhľadom k tomu, vzhľadom ku skutočnosti. V spisovnej slovenčine je však správna iba väzba s predložkou na s akuzatívom, teda vzhľadom na to, vzhľadom na skutočnosť.

Veľmi často sa stretávame s používaním "viď" pri odkazovaní. Zrejme prevzaté z českého "viz"...

Nie viď, ale pozri, resp. porovnaj

Najmä v odborných textoch niekedy potrebujeme odkázať na stranu, na prameň či na literatúru, kde sa o veci už písalo. V takom prípade pri odkazovaní používame slovko pozri, napr. pozri na strane 25, pozri v Pravidlách slovenského pravopisu, pozri v slovenskej technickej norme. Niektorí autori v tejto súvislosti používajú slovko viď. Treba však povedať, že to nie je správne, a mali by sme v takom prípade vždy používať iba slovko pozri, v istých prípadoch aj slovo porovnaj, v skratke v podobe porov.

O slove čiastka
Slovo čiastka má v spisovnej slovenčine význam "časť z celku", napr. čiastka domu, čiastka roka, zriecť sa svojej čiastky. So slovom čiastka sa stretáme aj v Zbierke zákonov, ktorá má svoje čiastky. Nemali by sme ho však používať vo význame "isté množstvo peňazí, zvyčajne vyjadrené číselne". V tomto význame používame slovo suma, napr. zaplatiť požadovanú sumu, vyhrať veľkú sumu peňazí, sumu tritisíc korún mu vyplatili v hotovosti. V istých prípadoch môžeme použiť aj slovné spojenie finančné prostriedky, napr. na stavbu mosta treba nemalé finančné prostriedky.

Znieť - znie, nie zneje
V jazykových prejavoch môžeme sloveso znieť niekedy počuť v tvare 3. osoby jednotného čísla prítomného času v podobe zneje, napr. v miestnosti zneje rezká hudba. Tvar zneje je však nespisovný, nárečový. V spisovnom jazyku sloveso znieť, ktoré má význam „vydávať zvuk“, ale aj význam „mať istú slovnú podobu“, má v 3. osobe jednotného čísla prítomného času tvar znie, teda v miestnosti znie rezká hudba znie, znie to čudne, správa znie neuveriteľne.

Jednotka
V spisovnej slovenčine slovo jednotka má význam základná veličina pri meraní, napr. jednotka tlaku, menová jednotka, ďalej má význam samostatná zložka istého celku, napr. vojenská jednotka, správna jednotka. Okrem toho slovom jednotka pomenúvame číslicu jeden, ale aj všetko, čo je označené číslicou jeden, napríklad električku, izbu, známku prvého stupňa, prvú rýchlosť na motorovom vozidle a pod. A tak cestujeme jednotkou, bývame v jednotke, žiaci dostávajú jednotky, pri rozbiehaní motorového vozidla zaradíme najprv jednotku.

O používaní slovka ako
V rečových prejavoch môžeme občas počuť slovko ako vo vyjadreniach typu v tom by som ako problém nevidel, aj ja by som to ako skúsil. Používanie slovka ako v citovaných, ale aj podobných vyjadreniach patrí medzi jazykové zlozvyky, je to však aj prejav akejsi neistoty, akoby hľadania vhodného výrazu. Slovko ako je tu nadbytočné, preto by sme nemali za ním siahať a nemusíme ho ani ničím nahrádzať. Stačí, keď povieme v tom by som problém nevidel, aj ja by som to skúsil.

Hrať na klavíri
Sloveso hrať má v spisovnej slovenčine väzbu s lokálom, t. j. so 6. pádom, s predložkou na, lebo sa ňou vyjadruje nástroj. Možno sa o tom presvedčiť v Krátkom slovníku slovenského jazyka aj v Pravidlách slovenského pravopisu. Správne vravíme hrať na klavíri, hrať na gitare, hrať na husliach, hrať na hudobnom nástroji. Väzba s lokálom je aj pri podstatných menách hra a hráč, napríklad hra na gitare, hráč na trúbke.

Ostatný a posledný
Prídavné mená ostatný a posledný sú takmer vo všetkých významoch synonymné, t. j. majú rovnaký význam. Obidve prídavné mená sú spisovné, pričom obidve majú oporu aj v slovenských nárečiach, v západoslovenských nárečiach je prídavné meno posledný, v stredoslovenských a východoslovenských nárečiach je prídavné meno ostatný. Od autora prejavu závisí, či povie v ostatnom čase sa situácia zlepšuje alebo v poslednom čase sa situácia zlepšuje.

Čečen, Čečeni, nie Čečenec, Čečenci
V médiách často spomína Čečensko a jeho obyvatelia, pričom ako jednoslovné pomenovanie obyvateľov Čečenska sa používa pomenovanie Čečen, v množnom čísle Čečeni, ale niekedy aj podoba utvorená príponou -ec, teda Čečenec, v množnom čísle Čečenci. Z týchto dvoch podôb je primerané uprednostňovať podobu Čečen, v množnom čísle Čečeni, s ktorou sa môžeme stretnúť aj v rozličných encyklopedických prácach.

Nie stárnuť, ale starnúť
Od prídavného mena starý máme utvorené sloveso starnúť a od neho ďalej utvorené predponové sloveso zostarnúť. V slovesách starnúť a zostarnúť je krátka samohláska a rovnako ako v prídavnom mene starý. Na to nesmieme zabúdať ani pri hovorení, ani pri písaní. Správne teda vravíme a píšeme: starnúť sa musíme učiť, každý raz zostarne.

Potomok - potomkovia
Podstatné meno potomok, ktorým zvyčajne pomenúvame človeka pochádzajúceho z niekoho v priamej línii, skloňujeme podľa vzoru chlap. V nominatíve, t. j. v 1. páde, množného čísla však nemá základnú príponu -i, ako je to pri vzore chlap, ale príponu -ovia, teda potomok - potomkovia, rovnako ako slovo opačného významu predok - predkovia a niektoré ďalšie pomenovania osôb zakončené na -ok, napr. svedok - svedkovia, sok - sokovia.

Nie naviac, ale navyše
Vo význame nad istú, predpokladanú, určenú, normálnu mieru môžeme niekedy najmä v hovorených prejavoch počuť príslovku naviac, napr. vyrobiť čosi naviac, to bola práca naviac. Táto príslovka je však nespisovná a namiesto nej máme spisovnú príslovku navyše. Aj v spojeniach, ktoré sme uviedli na začiatku, mala sa použiť príslovka navyše, teda vyrobiť čosi navyše, to bola práca navyše.

Erzet, kde ty na to chodíš??? Alebo "pre to"?? Ozaj,vie mi niekto povedať kto je oprávnený kecať do toho, čo je spisovné a čo nie? Lebo ja si pamätám, že za mojich mladých čias boli za spisovné považované úplne iné výrazy. Žeby spisovnosť záležala od názoru toho, kto je práve zamestnaný v jazykovednom ústave? Ak by som tam robila aj ja, to by som potom mohla tiež, však? Hneď ako dám spať toho malého lezúňa, položím seba na hovník a idem si to predstavovať. Príjemná predstava, do večera ma tu nečakajte. A môžem vôbec ísť, keď budem ležať? Nad tým musím porozmýšľať a možno prídem na to, že mám vyprávjat tak, jak mi zobák narosteu. To nám odporúčala aj naša učiteľka slovenčiny, keď sme záhorácke poslovenčili tak, že sa to nedalo počúvať.

Každé ráno ráno je taká relácia v Slovenskom rozhlase, "Slovenčina na slovíčko", je aj v písomnej forme. Dávam si s tým prácu, že to pre Vás kopírujem, formátujem. S pravopisom mám problém, ale toto ma baví, správne výrazy.
Slovenčina nie je mŕtvy jazyk, slovenčina je živá, vyvíja sa, ako život. Tak ako ľudia. Slovenčina je aj moderný jazyk.

... a pekný, .... ľubozvučný

Presne tak. Slovencina je zivy jazyk a tak sa kazdym dnom meni. Pribudaju nove slova, vymieraju niektore ''stare'', meni sa jej vyslovnost, meni sa dokonca gramatika atd. Jazykovedny ustav sa snazi tieto zmeny udrziavat v nejakej rozumnej miere, aby z toho nebol chaos. Ak je niektora zo zmien rozsirena len velmi malo, tak ju do spisovneho jazyka nezaradia, avsak nebudu trvat na trpnom rode pritomnom, ked sa uz starocia nepouziva.

Ak je pravda čo píšu v Novom čase, a tam len pravdu píšu, už to ani ľúbozvučnejšie nemôže byť. Vraj naši jazykovedci štyri roky poctivo makali aby do slovníka súčasného slovenského jazyka zahrnuli výrazy, ktoré sa doteraz písali len bodkami. Ak sú naozaj pravdivé tie .o.otiny čo na dvanástej strane píšu, tak ma z tej spisovnosti rovno .ebne. Ešte si to overím v knižnici a ak je to pravda, už tie ľúbozvučnosti nemusíme vybodkovávať.