Slovom robot pomenúvame umelého človeka, automat podobný človeku. Tento názov vymyslel český spisovateľ Karel Čapek. Slovo robot v tomto význame skloňujeme ako životné podstatné mená mužského rodu podľa vzoru chlap, z čoho vyplýva, že v datíve a lokáli jednotného čísla má tvar robotovi a v nominatíve množného čísla tvar roboti (roboťi) s mäkkým i na konci. No slovom robot pomenúvame aj stroj alebo prístroj vykonávajúci zložitejšie či zložité činnosti podľa určeného programu, napr. kuchynský robot, priemyselný robot, frézovací robot. V tomto význame ide o neživotné podstatné meno, ktoré sa skloňuje podľa vzoru dub, v datíve jednotného čísla má tvar robotu, v lokáli má tvar o robote, napr. o kuchynskom robote, a v nominatíve množného čísla má tvar roboty s ypsilonom na konci, napr. kuchynské roboty, priemyselné roboty.

Mužské priezviská zakončené na -ek sa skloňujú so zachovaním samohlásky e alebo s jej vynechaním. Ak takto zakončené priezvisko vzniklo zo všeobecného podstatného mena alebo z iného vlastného mena a túto súvislosť živo pociťujeme, samohláska e pri skloňovaní vypadáva, napr. Zúbek – Zúbka – Zúbkovi, Javorek – Javorka – Javorkovi, Matúšek – Matúška – Matúškovi. Ak si pri priezvisku zakončenom na -ek takúto súvislosť neuvedomujeme, samohláska e sa pri skloňovaní zachováva, napr. Furdek – Furdeka – Furdekovi, Bezek – Bezeka – Bezekovi. Niekedy však môže byť rodinný úzus odlišný od týchto všeobecných zásad, vtedy sa tento rodinný úzus rešpektuje. A tak sa môžeme stretnúť s tým, že priezvisko dvoch nositeľov toho istého priezviska z rozličných rodín sa skloňuje rozlične, napr. Málek – Máleka – Málekovi, ale aj Málka – Málkovi.

Dnes som počul relácii.
Pre panie učiteľky:
Vo vode bol vír, nad ním lietal výr, po chvíli sa oba vý/íri stratili. Aké "i"?
Ja viem o čo ide. O čo ide?

Tak učiteľských srandičiek sa Ti zachcelo?
Múdre knihy hovoria:
Veta je logicky i gramaticky absurdná. Ak by sa zhodou okolností takéto voľačo stalo, vyjadrili by sme to asi takto: "Vo vode bol vír, nad ním lietal výr, po chvíli sa vír aj výr stratili." (teda krútňava i sova sa stratili). Nijaká pravopisná úprava nemôže viesť k tomu, aby zo slov vír a výr bolo možné utvoriť spoločnú formu množného čísla. Ha!

V jazykovej praxi sa stretáme s vetami, v ktorých sa podraďovacia spojka nakoľko používa v príčinných vetách, napr. Dojčatám do jedného roka nie je vhodné aplikovať sprej do nosa, nakoľko nevedia dýchať koordinovane so vstrekom. – Nakoľko som si na to netrúfal sám, tak som si najal majstra. – Nakoľko sa pracovne zdržala, požiadala o presunutie riešenia sťažnosti na neskoršie. Podraďovacia spojka nakoľko sa v spisovnej slovenčine používa pri uvádzaní vedľajšej vety vyjadrujúcej mieru, napr. Každý utekal, nakoľko vládal. V príčinných vetách sa nemá používať spojka nakoľko, ale príčinné spojky lebo, keďže, pretože. Vety spomínané na začiatku majú mať napríklad takúto podobu: Dojčatám do jedného roka nie je vhodné aplikovať sprej do nosa, lebo nevedia dýchať koordinovane so vstrekom. – Keďže som si na to netrúfal sám, tak som si najal majstra. – Pretože sa pracovne zdržala, požiadala o presunutie riešenia sťažnosti na neskoršie.

V jazykovej praxi sa niekedy stretáme so slovom brašna na pomenovanie vaku s držadlami na prenášanie vecí, napr. kožená brašna, plátenná brašna, brašna na náradie, brašna na fotoaparát. Slovo brašna sa k nám dostáva z českých textov a v českých etymologických slovníkoch sa uvádza, že toto slovo má nejasný pôvod. V slovenčine sa hodnotí ako nespisovné, resp. nevhodné slovo a namiesto neho sa v slovníkoch odporúčajú slová kapsa, taška, kabela, napr. kožená kapsa, plátenná kapsa, kapsa na náradie, kapsa na fotoaparát, kožená kabela, plátenná kabela, kabela na náradie, ale aj kožená taška, plátenná taška, taška na fotoaparát. Niekedy môžeme použiť aj slovo puzdro, napr. kožené puzdro, plátenné puzdro, puzdro na fotoaparát.

V slovenčine slovo koho je tvarom genitívu a akuzatívu opytovacieho zámena kto a používame ho nielen v otázke vzťahujúcej sa na osobu, napr. Koho budete voliť?, ale aj na začiatku vzťažnej vedľajšej predmetovej vety, napr. Neviem, koho budem voliť, na ktorú sa pýtame otázkou Čo neviem? V jazykovej praxi sa stretáme s používaním zámena koho aj v otázkach zisťujúcich vlastníka nejakej veci či pôvodcu nejakého stavu, napr. Koho je to kniha? Koho sú to veci? Koho je to vina?, alebo uvádza aj vzťažnú vedľajšiu vetu, ktorou sa zisťuje vlastník alebo pôvodca, napr. Neviem, koho je to auto. Chceme vedieť, koho je to chyba. V týchto výpovediach však nie je správne používať opytovacie zámeno koho, ale privlastňovacie zámená čí, čia, čie. Správne teda je: Čia je to kniha? Čie sú to veci? Čia je to vina? Neviem, čie je to auto. Chceme vedieť, čia je to chyba.

Dostali sme otázku, či v slove, ktorým pomenúvame dcéru matkinho alebo otcovho súrodenca, ktoré je utvorené od slova sestra, má sa vyslovovať mäkká spoluhláska ť, teda (sesťerňica), alebo tvrdá spoluhláska t, to jest (sesterňica). Dokonca sme sa stretli s názorom, že keď je v slove sestra tvrdá spoluhláska t, tvrdá spoluhláska t sa má vyslovovať aj v odvodenom slove sesternica. V spisovnej slovenčine však platí zásada, že v domácich slovách alebo v slovách dávno zdomácnených slabika te sa vyslovuje s mäkkou spoluhláskou ť nielen v základe slova, napr. teta (vysl. ťeta), teplo (vysl. ťeplo), ale aj v pádových tvaroch slov, ktoré majú v nominatíve na konci tvrdú spoluhlásku t, napr. kabát, ale v kabáte, debata, ale v debate (vysl. debaťe). Mäkkú spoluhlásku ť preto vyslovujeme aj v slove sesternica (vysl. sesťerňica).

O niekoľko dní sa budú konať predčasné voľby do Národnej rady Slovenskej republiky, a tak sa v médiách a na bilbordoch politické strany obracajú na voličov s rozličnými heslami či sloganmi. Žiaľ, tvorcovia hesiel a sloganov nedbajú dostatočne na to, aby ich texty boli z jazykovej stránky v poriadku. Inak by sa nemohlo stať, že sa na nich vyskytnú vyjadrenia ako Boj o budúcnosť práve začal. – Začína to prácou. – Zápas o spravodlivosť nekončí. Vo všetkých troch prípadoch chýba zvratné zámeno sa. Heslá majú mať takúto náležitú podobu: Boj o budúcnosť sa práve začal. – Začína sa to prácou. – Zápas o spravodlivosť sa nekončí.

V jazykových prejavoch sa môžeme stretnúť so slovnými spojeniami kľuková hriadeľ, poškodená hriadeľ, zlomená hriadeľ, z kľukovej hriadele, kľukovej hriadeli, ozubené koleso s hriadeľou, v ktorých sa slovo hriadeľ používa ako podstatné meno ženského rodu, ktoré sa skloňuje podľa vzoru ulica. Podstatné meno hriadeľ je však v spisovnej slovenčine mužského rodu, o čom sa možno presvedčiť v Pravidlách slovenského pravopisu aj v slovenských slovníkoch, takže správne sú spojenia kľukový hriadeľ, poškodený hriadeľ, zlomený hriadeľ. Podstatné meno hriadeľ sa skloňuje podľa vzoru stroj a správne sú tvary z kľukového hriadeľa, kľukovému hriadeľu, ozubené koleso s hriadeľom.

V publicistických prejavoch sa pomerne často stretáme so slovným spojením nechal sa počuť, napr. „Ak chceme postúpiť, inú možnosť ako zvíťaziť nemáme,“ nechal sa počuť tréner. – „Reštrikčné opatrenie slúži na ochranu zdravia našich divákov," nechal sa počuť prezident UEFA. – „Nemôžem zatvárať oči nad správaním svojho syna,“ nechal sa počuť slávny otec. Slovné spojenie nechať sa počuť je nepotrebný germanizmus, t. j. prostriedok, ktorý je doslovným prekladom nemeckého výrazu. V slovenčine je však namiesto neho primerané používať sloveso povedať, teda „Ak chceme postúpiť, inú možnosť ako zvíťaziť nemáme,“ povedal tréner. – „Reštrikčné opatrenie slúži na ochranu zdravia našich divákov," povedal prezident UEFA. – „Nemôžem zatvárať oči nad správaním svojho syna,“ povedal slávny otec.

Najmä v publicistických prejavoch nezriedka počujeme alebo čítame vyjadrenia typu rast ekonomiky v treťom štvrťroku spomalil, inflácia spomalila na dve percentá. Keď počujeme takéto výpovede, žiada sa nám spýtať, čo spomalil rast ekonomiky, čo spomalila inflácia, teda očakávame, že sa vo výpovedi vyjadrí nejaký konkrétny predmet zasiahnutý spomalením, ako je to napríklad vo vete Inflácia spomalila tempo rastu. Ak sa však vo výpovedi nevyjadrí konkrétny predmet, ktorého sa spomalenie týka, musíme namiesto slovesa spomaliť použiť zvratné sloveso spomaliť sa, teda rast ekonomiky sa v treťom štvrťroku spomalil, inflácia sa spomalila na dve percentá.

V jazykovej praxi sa stretáme s prídavným menom jednorázový s dlhou samohláskou á v druhej časti zloženého slova, napr. jednorázový prevod, jednorázový vklad, jednorázový holiaci strojček, jednorázová dávka. Odvodzovacím základom spomínaného prídavného mena je slovné spojenie jeden raz. V slove raz je krátka samohláska a, preto aj v zloženom prídavnom mene jednorazový má byť krátka samohláska a. Prídavné meno jednorazový s krátkou samohláskou a nájdeme aj v jazykových príručkách. Slovné spojenia citované na začiatku majú preto takúto náležitú podobu: jednorazový prevod, jednorazový vklad, jednorazový holiaci strojček, jednorazová dávka.

Na pomenovanie nočného oblečenia pozostávajúceho z kabátika a nohavíc používame z francúzštiny prevzaté slovo pyžama, ktoré podľa etymológov má pôvod až v perzštine. V slovenčine sa popri podobe ženského rodu pyžama, napr. pánska pyžama, dámska pyžama, detská pyžama, používa aj podoba stredného rodu pyžamo, teda pánske pyžamo, dámske pyžamo, detské pyžamo. Obidve podoby sú správne a zachytávajú ich aj jazykové príručky, preto je správne obliecť si pyžamu, ale aj obliecť si pyžamo, kúpiť dve pyžamy aj kúpiť dve pyžamá.

V jazykovej praxi sa niekedy môžeme stretnúť s vyjadreniami typu zbýva mu málo času, zbýva mu posledný rok života, zbýva zaplatiť poslednú splátku, nezbýva nám nič iné, na návštevy nezbývalo veľa času. Sloveso zbývať však nie je súčasťou slovnej zásoby spisovnej slovenčiny a do prejavov niektorých našich spoluobčanov sa dostáva z češtiny. V slovenčine namiesto neho máme nedokonavé sloveso zostávať. Príklady citované na začiatku majú mať takúto správnu podobu: zostáva mu málo času, zostáva mu posledný rok života, zostáva zaplatiť poslednú splátku, nezostáva nám nič iné, na návštevy nezostávalo veľa času.

V jazykovej praxi sa pri pomenovaní činnosti „údermi, tlakom a pod. drobiť“ niekedy stretáme so slovesom drtiť, napríklad drtiť haluziny, drtiť ľad, drtiť odpady. Od slovesa drtiť je utvorené aj podstatné meno drtič ako pomenovanie stroja, ktorý vykonáva túto činnosť, a podstatné meno drť ako pomenovanie toho, čo vzniká drtením. Ibaže tieto slová nepatria do slovnej zásoby spisovnej slovenčiny. Namiesto nich máme sloveso drviť, teda správne je drviť haluziny, drviť ľad, drviť odpady, podstatné meno drvič, napr. elektrický drvič, drvič konárov, a podstatné meno drvina, napr. ľadová drvina, oceľová drvina, drvina z haluziny.

Sústavne sa presviedčame, že používateľom slovenčiny robí problémy náležité skloňovanie, či presnejšie náležité utvorenie lokálu podstatných mien zakončených na -ál. Tak je to aj pri podstatnom mene potenciál, lebo v jazykovej praxi sa často stretáme s vyjadreniami typu o tvorivom potenciále, o trhovom potenciále, ba dokonca aj s tvarom o potenciály s ypsilonom na konci, hoci sme už nie raz upozorňovali na to, že v tvare lokálu pri nijakom podstatnom mene nemôže byť na konci ypsilon. Správne je iba o tvorivom potenciáli, o trhovom potenciáli s mäkkým i na konci.

Dostali sme otázku, aký význam má slovo prarodičia, či je toto slovo synonymné, teda rovnoznačné, so slovným spojením starí rodičia. V spisovnej slovenčine nemôžeme dať znamienko rovnosti medzi výrazmi starí rodičia a prarodičia, lebo starí rodičia sú rodičia otca alebo matky, kým prarodičia sú rodičia starého otca alebo starej matky. Je tu iný stav ako v češtine, kde sa slovom prarodiče pomenúvajú rodičia otca alebo matky. V slovenčine jednu generáciu tvoria rodičia, druhú generáciu tvoria starí rodičia a tretiu generáciu tvoria prarodičia. Slovo prarodičia má v slovenčine aj ďalší význam, a to význam „dávni predkovia“.

Istý poslucháč sa nás spýtal, ako má napísať zložené prídavné meno deväťjamkový v slovnom spojení deväťjamkové ihrisko používanom pri golfe, ak prvú časť tohto zloženého prídavného mena nechce napísať slovom, ale číslicou. Teda či má číslicu 9 napísať osobitne, či ju má napísať spolu bez medzery s druhou časťou slova, alebo ju má napísať s pomlčkou, t. j. s dlhšou vodorovnou čiaročkou a s medzerou pred pomlčkou a za pomlčkou. Ani jeden zo spôsobov zapísania zloženého prídavného mena s číslicou v prvej časti, ktoré sme spomínali, však nie je správny. Zložené prídavné mená, v ktorých prvej časti je číslovka zapísaná číslicou, v slovenčine píšeme so spojovníkom, t. j. s kratšou vodorovnou čiaročkou medzi číslicou a druhou časťou slova, ktorá sa píše bez medzier. Tak je to aj v zloženom prídavnom mene 9-jamkový.

Od podstatného mena kráľ je utvorené sloveso, ktoré má základný význam „vládnuť, panovať ako kráľ“, ale aj prenesený význam „mať prevahu, vynikať v niečom, rozhodovať“, pričom toto sloveso sa v jazykovej praxi používa v dvoch podobách, jednak v podobe kraľovať s krátkou samohláskou a v prvej slabika slova, ale aj v podobe kráľovať s dlhou samohláskou á. Z týchto dvoch podôb je v spisovnej slovenčine správna iba podoba kraľovať s krátkou samohláskou a, napr. kráľ by mal múdro kraľovať, rebríčku futbalových mužstiev kraľuje FC Barcelona, v najbližších dňoch bude kraľovať chrípka.