Dnes je deň pracovného pokoja, lebo je prvý deň v máji a tento deň je vyhlásený za štátny sviatok. Oficiálny názov tohto štátneho sviatku je Sviatok práce. Tento názov sa podobne ako iné názvy sviatkov zaraďuje medzi vlastné mená a vlastné mená píšeme s veľkým začiatočným písmenom. To znamená, že v názve Sviatok práce napíšeme slovo sviatok s veľkým začiatočným písmenom a slovo práce s malým začiatočným písmenom. Okrem názvu Sviatok práce sa na označenie tohto sviatočného dňa používa aj pomenovanie Prvý máj. Aj v názve Prvý máj, teda keď nemáme na mysli prvý deň v máji, ako je to v spojení dnes je prvého mája, ale názov sviatku, ako je to v spojení dnes je Prvý máj, píšeme v slove Prvý veľké začiatočné písmeno.

Slovenčina patrí medzi jazyky, v ktorých sa podstatné mená, t. j. názvy osôb, zvierat, vecí, činností a javov, skloňujú, teda ohýbajú. Skloňujú sa nielen domáce slová, ale aj slová prevzaté z iných jazykov, ak sú zakončené ako domáce slová. Medzi takéto slová patrí aj slovo euro ako názov našej súčasnej menovej jednotky a platidla. Keďže slovo euro je zakončené na samohlásku o, v slovenčine je stredného rodu a skloňuje sa podľa vzoru mesto. Správne teda hovoríme a píšeme jedno euro, dve eurá, tri eurá, štyri eurá, päť eur, desať eur, sto eur či tisíc eur. Ak chceme označiť stotiny alebo tisíciny tejto menovej jednotky, použijeme tvar genitívu jednotného čísla slova euro, t. j. tvar eura, napríklad dvadsaťpäť stotín eura, stodvadsaťpäť tisícin eura.

V jazykovej praxi sa môžeme stretnúť s vyjadreniami typu sadol si na miesto pri okno, kuchynská linka je situovaná pri okno, v lietadle si sadla pri okno, postavil sa pri okno. Spájanie predložky pri s akuzatívnym tvarom okno nie je v spisovnej slovenčine náležité. Na vyjadrenie miesta s predložkou pri musí byť slovo okno v tvare lokálu, t. j. pri okne: sadol si na miesto pri okne, kuchynská linka je situovaná pri okne. Na vyjadrenie smerovania používame predložku k a podstatné meno okno v tvare datívu, t. j. k oknu: v lietadle si sadla k oknu, postavil sa k oknu.

Tu sú všetky kodifikačné príručky a ďalšie slovníky v elektronickej podobe - ak do vyhľadávača zadáme slovo, zobrazí sa nám všetko, čo je o tom slove napísané v 14 publikáciách :

http://slovniky.korpus.sk/

Dostali sme otázku, aká je správna podoba prídavného mena utvoreného od miestneho názvu Veča, čo je mestská časť mesta Šaľa, t. j. či prídavné meno má mať podobu večiansky alebo večanský, lebo v jazykovej praxi sa používajú obidve podoby prídavného mena. V spisovnej slovenčine od dvojslabičných miestnych názvov zakončených na -ča, v ktorých prvej slabike názvu je krátka samohláska, prídavné meno sa tvorí príponou -iansky, nie príponou -anský, napr. Bytča – bytčiansky, Lovča – lovčiansky, Rača – račiansky a rovnako aj Veča – večiansky. Správne sú teda spojenia večiansky kostol, večiansky kultúrny dom, večiansky štadión, večianska piesková pláž.

Výrobná, obchodná alebo iná spoločnosť môže založiť spoločnosť, ktorá je síce samostatnou právnickou osobou, ale v ktorej má materská spoločnosť výrazný podiel a ktorú aj kontroluje. Takáto spoločnosť sa nazýva dcérska spoločnosť. V jazykovej praxi sa popri názve dcérska spoločnosť na pomenovanie takejto spoločnosti stretáme aj s názvom dcérina spoločnosť, v ktorom je namiesto prídavného mena dcérska privlastňovacie prídavné meno dcérina. Slovným spojením dcérina spoločnosť sa však vyjadruje význam „spoločnosť patriaca dcére“, preto na pomenovanie spoločnosti, v ktorej má materská spoločnosť podiel, je správne používať iba slovné spojenie dcérska spoločnosť.

Na pomenovanie predmetu alebo prostriedku, ktorý odoláva teplu, inak povedané vzdoruje teplu, používa sa zložené prídavne meno teplovzdorný, v ktorom sa prvá časť zloženiny končí spájacou hláskou -o-. Popri podobe prídavného meno teplovzdorný sa môžeme stretnúť aj s podobou tepluvzdorný, v ktorej sa prvá časť zloženiny končí samohláskou -u-. V spisovnej slovenčine je však správna iba podoba so spájacou hláskou -o-, teplovzdorný, rovnako ako v slovách vodovzdorný, ohňovzdorný. Správne teda je teplovzdorný obal, teplovzdorný kryt, teplovzdorný náter, teplovzdorná podložka.

Dostali sme otázku, či výraz zato sa má písať spolu ako jedno slovo, alebo ako dve slová. Tento výraz sa môže písať spolu ako jedno slovo, ale aj osobitne ako dve slová, pravda, každá z podôb má iný význam. Výraz zato písaný spolu ako jedno slovo je príslovka, ktorou sa odkazuje na vedľajšiu vetu, a je synonymný s príslovkou preto, napr. Prišiel som zato, aby sme sa dohodli. Okrem toho je to aj priraďovacia spojka, napr. Nové auto vyzerá menej športovo, zato je elegantnejšie. Výraz za to písaný ako dve slová je spojením predložky za a ukazovacieho zámena to, napr. On za to nemôže, čo sa stalo. – Za to [t. j. za nejakú vec] si zaplatil veľmi veľa.

Počas súčasných majstrovstiev sveta v ľadovom hokeji sa viacerí poslucháči spytovali, prečo športoví komentátori hokejistov Kazachstanu nazývajú Kazachovia a nie Kazaši. Je to tak preto, lebo podoba Kazaši nie je správna. Nominatív množného čísla od názvov osôb zakončených na spoluhlásku ch sa v slovenčine tvorí príponou i, ale spoluhláska ch sa pred ňou mení na spoluhlásku s, nie na š, napr. Čech - Česi, černoch - černosi, alebo sa tvorí príponou -ovia, napr. eunuch - eunuchovia, šach - šachovia. Podľa toho tvar nominatívu množného čísla od názvu Kazach môže mať buď podobu Kazasi, no takýto tvar sa v jazykovej praxi vyskytuje iba veľmi zriedkavo, alebo podobu Kazachovia, ktorú nájdeme aj v Pravidlách slovenského pravopisu.

V jazykovej praxi sa stretáme s vyjadreniami typu pred nami vyvstala otázka, vyvstáva nový problém. Dostali sme otázku, či slovesá vyvstať a vyvstávať sú spisovné, alebo sú nespisovné. Dokonavé sloveso vyvstať ani nedokonavé sloveso vyvstávať nie sú súčasťou slovnej zásoby spisovnej slovenčiny a nenájdeme ich ani v kodifikačných príručkách. Namiesto nich je vhodné vo význame „stať sa, stávať sa aktuálnym“ používať dokonavé sloveso vynoriť sa a nedokonavé sloveso vynárať sa, teda pred nami sa vynorila otázka, vynára sa nový problém. Pravda, v rovnakom význame môžeme použiť aj dokonavé slovesá objaviť sa, ukázať sa, vyskytnúť sa, resp. nedokonavé slovesá objavovať sa, ukazovať sa, vyskytovať sa.

Dostali sme otázku, akú podobu má mať prídavné meno utvorené od názvu Svätá Anna, ktorý bol v minulosti aj názvom liptovskej obce, ktorá sa dnes volá Liptovská Anna. Od osobného mena Anna má prídavné meno podobu anenský (vysl. aňenskí), v ktorom sa na začiatku vyslovuje mäkká spoluhláska ň a s ktorým sa môžeme stretnúť v spojeniach ako anenský bál, anenská zábava, Anenská ulica, ktorá je napríklad aj v Bratislave. Od názvu Svätá Anna má prídavné meno podobu svätoanenský (vysl. svätoaňenskí). Od miestneho názvu Liptovská Anna má prídavné meno podobu liptovskoanenský (vysl. liptovskoaňenskí) a skrátene aj anenský (vysl. aňenskí).

V jazykovej praxi sa vo význame „urobiť jednotným; dosiahnuť rovnaký názor na niečo“ nezriedka používajú slovesá ujednotiť a ujednotiť sa, napr. ujednotiť terminológiu, ujednotiť sa na texte vyhlásenia, ujednotiť sa na názore. Kodifikačné príručky, ako sú Pravidlá slovenského pravopisu a Krátky slovník slovenského jazyka, slovesá ujednotiť a ujednotiť sa nezachytávajú. Nájdeme v nich však slovesá utvorené predponou z, teda zjednotiť a zjednotiť sa. Tieto slovesá je primerané použiť aj v spojeniach zjednotiť terminológiu, zjednotiť sa na texte vyhlásenia, zjednotiť sa na názore. Okrem toho môžeme siahnuť aj za synonymnými slovesami zhodnúť sa, dohodnúť sa, dohovoriť sa.

Dostali sme otázku, ako sa má skloňovať priezvisko Kozáček, či so zachovaním vkladnej samohlásky -e-, alebo s jej vynechaním. V spisovnej slovenčine priezviská zakončené na hláskovú skupinu -ček s predchádzajúcou samohláskou, pri ktorých sa pociťuje súvislosť so všeobecným menom alebo s iným vlastným menom, skloňujú sa s vynechaním vkladnej samohlásky -e-, napr. Bochníček – Bochníčka, Králiček – Králička, Strýček – Strýčka, Ďuríček – Ďuríčka. Keďže pri priezvisku Kozáček sa takisto pociťuje súvislosť so všeobecným podstatným menom kozák, resp. s jeho zdrobnenou nárečovou podobou kozáček, skloňuje sa s vynechaním samohlásky -e-, teda Kozáčka, Kozáčkovi, s Kozáčkom.

V receptoch uverejňovaných v tlači alebo v iných médiách sa často môžeme stretnúť s výrazom do zlatova, napr. upiecť do zlatova, opečený do zlatova, opražiť cibuľku do zlatova. Výraz do zlatova nepatrí do slovnej zásoby slovenčiny a do prejavov našich gazdiniek a kuchárov sa dostáva z českých receptov. V češtine totiž majú nielen výraz do zlatova, ale aj prídavné meno zlatový, s ktorým výraz do zlatova súvisí. Slovenským ekvivalentom českého prídavného mena zlatový sú prídavné mená zlatý alebo zlatistý. Namiesto výrazu do zlatova je v slovenčine náležité používať výrazy do zlata alebo do zlatista, teda upiecť do zlata či do zlatista, opečený do zlata či do zlatista, opražiť cibuľku do zlata alebo do zlatista.

Každý štvrtý rok máva február namiesto 28 dní o jeden deň viac, t. j. 29 dní. Aj tohto roku sme mali vo februári 29 dní. To má dôsledok na celkový počet dní v roku, takže namiesto 365 dní bude v tomto roku až 366 dní. V tejto súvislosti sme dostali otázku, či sa rok s 366 dňami nazýva prestupný rok alebo priestupný rok. V slovenčine máme prídavné meno prestupný s významom „súvisiaci s prestupom“, napr. prestupný lístok, prestupná stanica. Okrem toho máme aj prídavné meno priestupný s významom „prestupujúci istý počet“ a práve toto prídavné meno sa používa v spojení so slovom rok. Správne je teda priestupný rok.

V jazykovej praxi sa nezriedka stretáme s používaním častice snáď, napr. snáď sa nám to podarí, snáď bude krajšie, snáď to opravia včas, snáď to nemyslíš vážne, snáď si si to rozmyslel. Častica snáď nepatrí medzi jazykové prostriedky príznačné pre spisovnú slovenčinu. Pravidlá slovenského pravopisu ju vôbec nezaznačujú a v Krátkom slovníku slovenského jazyka je pri nej poznámka „vhodnejšie azda, hádam, možno, vari, nebodaj“. V slovných spojeniach, ktoré sme uviedli na začiatku, je primerané použiť niektorú z uvedených častíc, teda možno sa nám to podarí, azda bude krajšie, hádam to opravia včas, vari to nemyslíš vážne, nebodaj si si to rozmyslel.

V jazykovej praxi sa stretáme s vyjadreniami ako pracuje na oddelení technickej podpory, vyšetrenie na oddelení klinickej mikrobiológie, na ústave sa uplatňuje trojstupňové riadenie, pracuje na Ústave pamäti národa. V týchto a podobných vyjadreniach sa nevhodne používa predložka na, ktorou sa v spojení s podstatným menom v tvare lokálu vyjadruje predovšetkým miesto na povrchu, ale tu o nič také nejde. V citovaných vyjadreniach je vhodné použiť predložku v, ktorou sa vyjadruje miesto, vnútri ktorého sa niečo deje, teda pracuje v oddelení technickej podpory, vyšetrenie v oddelení klinickej mikrobiológie, v ústave sa uplatňuje trojstupňové riadenie, pracuje v Ústave pamäti národa.

Dostali sme otázku, či výraz spoluusporiadateľ je správny, lebo v jazykových príručkách sa neuvádza, a či sa má písať spolu ako jedno slovo, alebo oddelene ako dve slová. Výraz spoluusporiadateľ sa skladá z dvoch častí, z pôvodnej príslovky spolu, ktorou sa vyjadruje tesná blízkosť s niekým alebo s niečím, a z podstatného mena usporiadateľ. Výraz spoluusporiadateľ je zložené podstatné meno utvorené rovnakým slovotvorným postupom ako pomenovania spoluautor, spoluhráč, spoluorganizátor, spolupracovník atď., ktoré sa píšu spolu ako jedno slovo. Hoci slovo spoluusporiadateľ jazykové príručky zatiaľ neuvádzajú, lebo ide o nové slovo, je to spisovný jazykový prostriedok.

V jazykovej praxi sa stretáme so slovom dotazovateľ, napr. zvedavý dotazovateľ, odpoveď dotazovateľovi, dotazovatelia sú viazaní mlčanlivosťou. Podstatné meno dotazovateľ je utvorené od slovesa dotazovať sa a to zasa od podstatného mena dotaz. Tieto slová však nepatria do slovnej zásoby spisovnej slovenčiny. Namiesto nich máme podstatné meno dopyt, napr. odpovedať na písomný dopyt, alebo podstatné meno otázka a slovesá spytovať sa, opytovať sa. Na pomenovanie osoby, ktorá sa na niečo spytuje, používame slová spytujúci alebo opytujúci a tieto slová môžeme použiť aj v spojeniach citovaných na začiatku, teda zvedavý opytujúci, odpoveď spytujúcemu sa, spytujúci sú viazaní mlčanlivosťou.

Predložkou cez sa v spisovnej slovenčine vyjadruje smerovanie z jednej strany na druhú, smerovanie istou plochou, umiestnenie krížom, smerovanie nad niečím, napr. prejsť cez bránu, strom leží krížom cez cestu, preskočiť cez plot, ale aj časový úsek, napr. cez deň, cez noc, cez leto. Nie je však správne predložku cez používať na vyjadrenie vyššej hodnoty, ako udáva kvantitatívny údaj, ako je to v spojeniach váži cez sto kilogramov, zarobí cez tisíc eur, má už cez päťdesiatku. Na vyjadrenie tohto význame máme v spisovnej slovenčine predložku vyše, teda váži vyše sto kilogramov, zarobí vyše tisíc eur, má už vyše päťdesiatky.