No ťažká situácia pre všetkých, niet čo závidieť.
poznám sa s mamou jedného takého dieťaťa. Chudera, chodila veľmi nešťastná. Vždy sa len bála, čo sa zas na jej hlavu zosype, čo syn zase vyviedol a kde sa kto bude na neho sťažovať. Našťastie, čím je starší, tým je to lepšie.
Na druhú stranu, takéto dieťa bolo aj v synovej triede. Bola to naša nočná mora - vybral si našho syna ako svoj cieľ. Aj sme ich skúšali skamarátiť, aj ignorovať. Boli to ťažké časy. On chlapec v jadre nebol zlý, aj šikovný bol, len furt potreboval činnosť a pri jednej dlho nevydržal. A keď nebolo to, čo ho zaujímalo, tak bol problém. Vychovávateľky v družine to čiastočne vyriešili tým, že ho fakt zamestnávali a špeciálne strážili, aby aspoň neblížil deťom okolo a neublížil ani sebe.
Situáacia sa vyriešila po dvoch rokoch, keď rodičia presunuli syna do inej školy. Bohužiaľ, naša škola ho nezvládla
Inak, len tak na okraj, stále poteboval vynikať, bolo jedno v čom. Stále si potreboval niečo dokazovať. A až úplne na konci vysvitlo, že je adoptovaný. Asi to bolo niekde v ňom, že potreboval na seba upozorňovať. Ale nakoľko to nikto nevedel, tak ani nikto nedokázal jeho chovanie pochopiť.