bv_alexandra
Pri čítaní tohto kde ide o sekundy ma napadla jedna vec že keby sa to stalo mojmu malému, netušim ako by sa čím skor záchranka dostala ku nám, ked by so bola sama s nim doma, keďže máme vchodové dvere na čip a musim chodiť s čipom púšťať návštevy k nám

hm
Keď po moju dcéru s kŕčami letel vrtuľník, bosá som s ňou utekakala na futbalové ihrisko, bola v bezvedomí...
Bohu ďakujem, že ma osvietil a kázal mi nazrieť do izby kde spala poobede. Našla som ju modrú, so stiahnutými pästičkami, nedýchala...
Moja suseda - zdravotná sestra vtedy bola akurát doma. Trieskala som jej na dvere, že moje dieťa nedýcha. Okamžite začala dcérku oživovať a možno keby nebolo jej, och, ani si to nechcem predstaviť! Triasla som sa ako osika, bezradná, vyplašená a najmä neznalá, nikdy som o niečom takom nepočula. Suseda mi hneď povedala, že určite dostala FK. Volali sme záchranku a napriek tomu, že sa dieťa podarilo rozdýchať, poslali vrtuľník. Pamätám si aj to, že sme nevedeli kam priletí vrtuľník. Pri našej bytovke bolo aj školské, aj futbalové ihrisko. Tak sme len čakali, na ktorú stranu sa so susedou rozbehneme, keď uvidíme, kam sa rozhodne pristáť.
Ďaľšie moje veľké prekvapenie bolo, keď sme pristáli v areáli PP nemocnice. Nik z detského oddelenia na nás nečakal. Lekár - záchranár sa rozčuľoval, ako je to možné!
A ja som so svojim dieťaťom vošla bosá a cupitala som s ňou na detské oddelenie.
Je úplne prirodzené, že keď sa matka ocitne v takejto situácii, panikári a nie je schopná zdravého úsudku.
Uvedomila som si to až potom. Uvedomila som si, že ak by ešte raz niečo podobné prišlo, treba trošku dieťatko oživiť, volať záchranku a pokračovať v oživovaní. Panika nesmie človeu zahmlieť myseľ.
A vedomie, že v budúcnosti vieme mať pod kontrolou aj FK s pomocou tabliet a rektálneho diazepanu ma časom oslobodilo. Hoci minimálne rok po tomto zážitku som bola psychicky úplne pod jeho vplyvom a v noci som ani spať nevedela, aj keď dcérka bola zdravá.
Potom sme raz ročne chodievali na neurológiu na EEG vyšetrenie. Nebudem Vám hovoriť, že pre malé dieťa to je stres a je treba ho udržať v pokoji, aby ten EEG zápis bol dobre čitateľný pre lekára. Už keď bola dcérka trošku staršia a vnímavejšia, tak som jej sľúbila, že jej čokoľvek splním, keď vydrží bez plaču vyšetrenie. Mala 3 rôčky a povedala mi, že nebude plakať, keď je dám potom ryžu s mäskom

. Naozaj to vydržala bez plaču a ja som ju vzala do reštaurácie na sľúbenú ryžu s mäskom a so šťavičkou a takto to fungovalo raz ročne - odmena v reštaurácii a ešte aj potom, keď už nebolo treba behať na neurológiu.
Človek by neveril, že z obyčajného jedla dokáže urobiť veľkú odmenu, bolestné a výdržné ... A dnes už s úsmevom spomíname aj na takéto zážitky, ktorých nám život naprináša nespočetno.