Neviem koľkí ľudia sa vedia tešiť zo života, ale badať na každom kroku, že ich ubúda.
Väčšina si sťažujeme a nariekame, prekážame si navzájom a hádžeme si polená a brvná pod nohy.

Pritom ten život je tak úžasný a všetci dobre vieme, že sa nedá žiť len v nálezoch, ale straty s ním idú ruka v ruke.
Keď som mala 15tnásť, pri predstave, že raz budem mať 40, ma chytala hrôza. Myslela som si, že budem stará a nebudem vedieť čo so sebou. Dnes v 40tich sa vôbec nebojím dôchodku a dokonca sa teším a dúfam, že sa ho dožijem v zdraví a svojim vnučkám budem rozprávať o huncútstvach, o ktorých ani moje deti netušia. Pánske huncútstva /z obdobia socíku, tuším sme sa pansky vtedy mali/ prenechám starému otcovi, nech ich sám vyrozpráva svojim vnukom a dúfam, že nám rodičia našich vnúčat nezamknú dvere pred nosom, keď sa ohlásime na návštevu pre kazenie morálky.
Postrádam dlho na Porade radosť zo života, postrádam tu nálezy a pritom ich určite máme všetci, mnoho malých, nepatrných, ale keď sa nasčítajú, vznikne množina radosti a spokojnosti a pocit toho, že tu nie sme zbytočne, že sme niečo prežili a aj naše pády, hoci sa nám kedysi zdali neznesiteľné, boli na niečo dobré a obohatili nás.

Patrím medzi ľudí, čo asi nikdy veľký obnos peňazí mať nebudú. Som konzumný typ, páčia sa mi pekné veci, síce nechodím často po dovolenkách, ale na dom a chalupu a jeho zariadenie míňame hodne. No hodne, to čo s mužom zarobíme, určite nezbíjame ako zbojíci, aby sme mohli míňať. Rada plním chladničku a teším sa, keď sa moja rodina stretne pri obyčajnej rybacej pomázanke na večeru s množstvom omrvieniek na stole a pod ním a keď to tam hučí ako v úli. Už ani nerátam tie pôžičky, čo ich treba splácať, akonáhle sa niečo dospláca, vrazí niekto do nášho auta na totálku a treba ísť do ďaľšieho leasingu.
NO a ČO?
Život je báječný aj keď si v neporiadku doma vyložíme nohy na stôl v obývačke a sused nad nami vypaľuje zobák a údi naše okná, hoci my sme nefajčiari. /je to len prirovnanie, fajčím ako Turek /

Tak si tu dolejme spoločne nálady, väčšinna z nás má už svoju polovičku života za sebou, tak nech tá druhá polovica tiež za niečo stojí!

A prosím pesimistov a večných ufňukancov preladiť, tu sa neplače a nehorekuje. Nerozprávajme si tu o politike a hosp. kríze, o nezamestnanosti a nemožnosti splácať úvery. Sami sme ich nabrali a nik nás do nich nenútil, dáko bolo, dáko bude.

Som šťastná a budem šťastá, kto sa ku mne pridáva?