taká som sklamaná nejak - ako to povedať - ten bratranec, čo mu vybavujem ID, onkopacient, som ho tu minule spomínala
každý deň ho chodím pozrieť, pravidelne mu prelepujem náplaste proti bolesti, je mi ho fakt ľúto - 53 ročný muž, mladý na to, aby takto vyzeral a dopadol, chudučký je a slabý - ale je rád každej návšteve, síce len chvíľu, ale poteší ho to, na to že ja som bežná denná návšteva si zvykol, a semo tamo mi otrepe o hlavu, že "Ivuš, ty čo zas kuješ za mojím chrbtom s tým vybavovaním?" aspoň sa odreaguje, a nemyslí na svoju chorobu
a teraz koľkí príbuzní tu teraz na dušičky boli, nechceli ho ísť pozrieť, ani nešli, lebo "oni si ho chcú pamätať tak, ako vyzeral keď bol zdravý"
mi to príde také alibistické a smutné