Kým nenastúpi matriarchát, ľudstvo sa bude poúčať z ďalších chýb donekonečna.
Chlapci sa v detstve začnú hrať s pandrlákmi a v dospelom veku prejdú na živé postavy.
Muž a žena má úplne iné zmýšľanie, dávno preskúmané, dávno známe.
Niektoré krajiny vo svojich národných parlamentoch dávno uzákonili 50% zastúpenie žien. A v tých krajinách je dobre, darí sa im, na rozdiel od ostatných.

Myslim, ze je to velmi nevhodna tema. Rozosievanie strachu, bolesti. Okrem tychto pocitov nema co diskutujucim ponuknut. ! !.

Začnime každý od seba...koľko nenávisti a zloby je medzi len nami "poraďákmi"... ??!!!!
Ja nechcem vojnu, ani medzi susedmi, a nieto ďalšie šialenstvo po neskutočne hnusnej 1. a 2. svetovej.....ale vždy je to len o nás ľuďoch

Tóno nestraš, myslíš, že sme fakt takí blbí a dáme sa do toho vovliecť?

Tretia svetová vojna v roku 2014?

Tretia svetová vojna má začať v roku 2014 počas Zimných olympijských hier v Soči. Zhodli sa na tom známi ruskí astrológovia, šamani a parapsychológovia.
"To, čo mnohí nazývajú svetovou finančnou krízou a veria, že už končí, nebolo finančnou krízou. Skutočná kríza ešte len príde," hovorí astrológ Aleksej Kolov


--------------------------------------------------------

Navrhla by som temu vymazat, aj ked na moje odporucania, ci ziadosti moderatori uz daaavno nereaguju.
Skoda, ze si neuvedomuju, co s psychikou psycholabilnych ludi take zastrasovanie moze sposobit!.

aj toto by mohlo po sto rokoch ukázať správnu cestu:

PRVÁ SVETOVÁ VOJNA - ŠTEDRÝ VEČER ROKU 1914
„Keby sme dokázali čítať v tajomnej histórii svojich nepriateľov, našli by sme v živote každého muža toľko žiaľu a utrpenia, že by to odzbrojilo všetkých protivníkov.“
Henry Wadsworth Longfellow (1807 – 1882)
Tento film je inšpirovaný skutočným príbehom, ktorý sa odohral v zákopoch prvej svetovej vojny na Štedrý večer roku 1914.
Keď v lete 1914 vypukla vojna, prekvapila a pohltila milióny mužov. Prišli Vianoce, sneh a mnoho balíčkov od rodín a armády. Ale prekvapenie sa neskrývalo v darčekoch, ktoré ležali vo francúzskych, škótskych a nemeckých zákopoch. Tej noci jedna významná udalosť zmenila osudy štyroch postáv: škótskeho kňaza, francúzskeho poručíka, výnimočného nemeckého tenoristu a ženy, ktorú miloval, krásnej dánskej sopranistky.
Počas onoho Štedrého večera sa nemysliteľné stalo skutočnosťou: vojaci vyšli zo zákopov, pušky nechali za sebou a podali si ruky so svojimi nepriateľmi.

„Áno, počas ,veľkej vojny‘ sa našiel priestor aj na zbratanie.“
Marc Ferro
Bojovali sme štyri roky, od roku 1914 do roku 1918. Debata o vojne však poburuje aj 80 rokov po jej skončení...
Najprv sme sa snažili ospravedlňovať tým, že zodpovedný bol nepriateľ, potom sme dávali vinu politickým vodcom. Alebo sa tie jatky možno diali pre neschopných a slávu vyhľadávajúcich vojenských veliteľov.
Tam sa odohrávali tragédie vojakov, ktorí prežívali strašné veci. Boli obeťami histórie. A čo ak v ten večer vyhlásili vojnu vojne? Ani to však nezastavilo zabíjanie neskutočného množstva ľudí. Ako si vyberiete medzi nadšením, súhlasom a prinútením? Dovoľte mi zhodnotiť tieto udalosti.
V roku 1914 sa vojaci po niekoľkých mesiacoch pochodov a bojov ocitli nečinní a nehybní v zákopoch. Naraz dostal nepriateľ konkrétnu podobu. Mal tvár a niekedy aj krstné meno. Zákopy nepriateľa boli často veľmi blízko, niekedy vzdialené len štyri metre. Títo nepriatelia boli muži ako vy a ja. Len čo sa naskytla malá prestávka, spievali, pili a smiali sa. Počas týchto chvíľ si medzi sebou posielali čokolády a cigarety. Áno, počas Vianoc 1914 a Veľkej noci 1915 sa zbratali. Bolo to prvé spriatelenie; spôsob, ako využiť prestávku v boji. Možno to bolo tlmené volanie po mieri.
Roky ubiehali, srdce i telá sa zoceľovali. A keď nastalo oveľa väčšie bratanie, najmä s Rusmi po páde cára vo februári 1917, už to nebolo iba volanie po mieri, ale volanie po revolúcii.
Marc Ferro je špecialistom na prvú svetovú vojnu, októbrovú revolúciu a dejiny filmu. Režíroval niekoľko filmov s vojnovou a politickou tematikou a uvádzal program pre televízny kanál Arte nazvaný Histoires parallèles. Spoznal celý svet, do povedomia verejnosti sa dostal vďaka biografiám Mikuláša II. a Pétaina, štúdiám na tému októbrovej revolúcie a, samozrejme, úvahám a prácam o histórii a kolonizácii.

Slovo režiséra – Christian Carion
Pochádzam zo severu Francúzska a vyrastal som v jednom z desiatich francúzskych departmánov, ktoré štyri roky (1914 – 1918) okupovali Nemci. Prirodzene, táto dôležitá historická udalosť zanechala stopy na populácii i na celom regióne. Vyrastal som so spomienkami na „veľkú vojnu“. Bolo to niečo všadeprítomné, nielen každoročné oslavy prímeria 11. novembra. Ako syn farmára si pamätám, že som si schoval granát, ktorý sa objavil na našich poliach, keď sme ich orali. Dokonca aj dnes sa z času na čas vynoria zo zeme noviny, rôzne predmety a zhrdzavené strely. Tieto veci patrili vojakom, ktorí boli zranení a niekedy aj na mieste zhoreli.
V roku 1993 som vďaka zvláštnej neviditeľnej sile náhody objavil knihu Batailles de Flandres et d’Artois 1914 – 1918 od Yva Buffetauta. Keď som ju čítal, dostal som sa k neobyčajnej pasáži nazvanej „Neuveriteľná zima 1914“. Autor napísal príbeh o brataní medzi nepriateľmi, o nemeckom tenoristovi, ktorému tlieskali francúzski vojaci, o futbalovom zápase, výmene listov, vianočných stromčekoch, vzájomnej návšteve v zákopoch... To ma naozaj ohromilo. Zavolal som svojmu budúcemu producentovi Christophovi Rossignonovi, aby som mu o tom povedal, a poslal som mu synopsu. Jemu sa ten námet zdal skvelý. S vedomím svojich možností mi Christophe navrhol, aby som sa do toho zapojil: ja som však dovtedy nenatočil ani krátky film!
Po úspechu môjho prvého celovečerného filmu Jedna lastovička leto nerobí ma Christophe podporil, aby som sa zameral na tento projekt. V roku 2002 som začal tou najzložitejšou úlohou: dať na papier tento neuveriteľný, ale pravdivý príbeh. Mojou prvou úlohou bolo preskúmať množstvo materiálov, nájsť čo najviac informácií o onej udalosti a presne porozumieť tomu, čo sa naozaj stalo. Prešiel som série obrovských novinových článkov v britských archívoch a neskôr aj vo francúzskych a nemeckých. Tieto miesta navštevujú najviac profesionálni historici. S pomocou Yva Buffetauta som sa mohol dostať k týmto dokumentom – vo Francúzsku má tieto archívy pod kontrolou armáda. A hoci človeka neprepustia bez toho, aby to s nimi prekonzultoval, nesnažia sa viac presadiť. Toto rozpoloženie mysle sa zdalo ako priama paralela k mentalite, ktorá vládla počas vojny: vtedy zaberali fotografie bratajúcich sa vojakov titulné stránky anglickej tlače, kým vo Francúzsku boli tieto fotky zabavené a zničené! Pokiaľ ide o nemecké archívy, nebolo ťažké sa s nimi dohodnúť, lebo mnoho z nich je stále spojených s Francúzskom. To je výsledok druhej svetovej vojny.
Bolo vážne desivé písať príbeh založený na skutočných udalostiach. Inšpirovali ho ľudia, ktorí naozaj existovali, rovnako ako fiktívne postavy, ktoré som musel pre film vymyslieť. Vo filme sa objavuje napríklad vojenský pomocník Ponchel. Bol to Chtimi (slangový výraz pre človeka zo severu Francúzska) rovnako ako ja. Bol oporou francúzskych vojakov, jeho dom ležal za nemeckými líniami. Každý večer musel prejsť cez ich územie, aby mohol spať so svojou ženou a deťmi, a ráno sa vracal späť do zákopov a bojoval vo vojne! Bol tam aj nemecký tenorista, ktorý na Štedrý večer nádherne spieval pre francúzskych vojakov. Táto postava bola pre mňa dôležitá, pretože na 90 percent sa ľudia zbližujú vďaka spevu. Ostatní počúvali a aplaudovali. Páči sa mi predstava, že pieseň a hudba utíšia kanóny.
Zrejme sa to niekomu, kto číta tento príbeh, zdá neuveriteľné. No na Vianoce 1914 boli na nemecký front poslané tisícky vianočných stromčekov. Hovorilo sa, že to pre vojakov budú „jediné Vianoce strávené na fronte“, a cisár Wilhelm II. hovoril, že „dokonca aj v čase vojny by sa mali zachovávať hodnoty“. Náročným aspektom scenára bolo podať príbeh tak, aby diváci uverili, že sa tieto neskutočné udalosti naozaj stali. Musel som nájsť prirodzené sekvencie, ktoré mohli viesť k následnému brataniu.
Krutá realita vojny bola niekedy premrštená a niekedy príliš absurdná. To bol prípad mačky, ktorá behala od jedného zákopu k druhému a vo filme ju nakoniec zatkli. V skutočnosti bol tento kocúr obvinený zo špionáže, zatknutý francúzskou armádou a potom podľa vojenských predpisov zastrelený!
Natočil som túto krutú scénu a chcel som ju vo filme nechať. Mnohí z komparzistov však potom odmietali zúčastňovať sa na natáčaní. Hoci som im vysvetlil, že sa to počas vojny naozaj stalo (a že budú strieľať iba slepými nábojmi), nechceli ustúpiť. Vyhlasovali, že „ľudia boli blázni“. Nakoniec som sa počas záverečného strihu rozhodol popravu kocúra vyškrtnúť. Bolo to totiž priveľa. Diváci by stratili záujem, nikdy by neuverili, že sa to naozaj stalo. Možno riskujem, že sa budem opakovať, ale toto sa naozaj stalo!
V auguste 2004 po prekonaní niekoľkých problémov s financovaním filmu sa začalo natáčanie. Najprv som natáčal vojnové scény, každý tábor zvlášť. Takto sa herci nestretli alebo sa stretli len v boji. Bolo to hlúpe a aj v bufete bol každý tábor osobitne, ale bol to skôr zvyk než zámer. A potom sme sa veľmi rýchlo dostali k scénam zbratania. Nasledujúce udalosti boli naozaj zaujímavé, lebo aj nemeckí, škótski a francúzski herci sa prepojili. To pokračovalo aj po natáčaní. „Rodinný zväzok“ na pľaci bol potom oveľa silnejší.
Bohužiaľ, občas nastali aj komplikácie – napríklad keď sme museli natáčanie na pár mesiacov prerušiť, lebo nám francúzska armáda odmietla dať súhlas na vytvorenie „územia nikoho“. Tu aj herci preukázali svoju lojalitu voči nášmu projektu. Rovnako ako ja chceli čo najrealistickejšie vytvoriť to, čo sa stalo tým mužom. Svojím spôsobom sme tak vzdali poctu pamiatke vojakov. Dokonca aj Gary Lewis a Dany Boon majú predkov, ktorí roku 1914 bojovali vo vojne. Som veľmi hrdý, že som ich dal dokopy s Guillaumom Canetom, Danielom Brühlom, Diane Krügerovou, Alexom Fernsom a Bennom Fürmannom. Všetci hrali vo svojich rodných jazykoch. Chcel som, aby boli ich postavy maximálne vierohodné, nech mali akúkoľvek národnosť. Cítil som, že od toho závisí úspech filmu. V skutočnosti neboli hranice „územia nikoho“ medzi tábormi, ale medzi tými, ktorí bojovali vo vojne, a tými, ktorí si tú vojnu želali. To je dôvod, prečo má tento film viac než európsky rozmer. Má najmä ľudský rozmer. Podľa môjho názoru by bol každý na tejto planéte dojatý zbrataním, ktoré sa počas vojny odohralo, nielen Nemci, Angličania a Francúzi. To je dôvod, prečo by som chcel film predviesť v krajine, ktorá je vo vojne.
Všetci, ktorí sme pracovali na filme Šťastné a veselé, sme mysleli na vojakov, ktorí sa bez zábran spriatelili s ostatnými. Vtedy ich považovali za zbabelcov. Boli to však muži, ktorí urobili niečo neuveriteľne ľudské. Ak bude mať film Šťastné a veselé úspech – a ja dúfam, že áno – a vzdá hold pamiatke vojakov, bude to pre mňa to najväčšie ocenenie.

Hudba k filmu
Väčšina priateľstiev, ktoré vznikli v roku 1914, vznikla prostredníctvom hudby a piesne. Hudba tak prirozene hrá vo filme kľúčovú úlohu – v Nikolausovom a Anninom speve. Ale aj vojaci spievajú svoje obľúbené piesne. Gajdy a harmonika nádherne splynuli s hudobnými nástrojmi Londýnského symfonického orchestra pod taktovkou skladateľa Philippa Rombiho.
Natalie Dessayová je popredná francúzska sopranistka. Vo svojej rodnej krajine je veľmi obľúbená, ale rovnako kladne ju prijímajú aj vo Viedni, v New Yorku, Londýne a Japonsku. Je známa nielen svojou nádhernou, vysokou koloratúrou hlasu, ale aj výnimočným hereckým nadaním. Táto unikátna kombinácia talentov z nej robí jednu z popredných operných hviezd.
Rolando Villazon je novo žiariacou hviezdou operného sveta. Kdekoľvek spieva, ohromuje poslucháčov krása a teplo jeho hlasu, pôsobivý záber v jeho úlohách a prirodzená charizma. Vo významných tenorových úlohách hosťoval v Paríži, Londýne, New Yorku, vo Viedni a v Berlíne. Rolando Villazon kráča v šľapajach svojho učiteľa Placida Dominga.

Alfred Anderson, posledný muž z „vianočného prímeria“ roku 1914, zomrel vo veku 109 rokov
The Associated Press 22. novembra 2005
Londýn 21. novembra (AP) – Alfred Anderson, posledný vojak, ktorý sa zúčastnil na udalosti, pri ktorej utíchli na západnom fronte zbrane v spontánnom „vianočnom prímerí“ prvej svetovej vojny, zomrel v pondelok v Neotyle v Škótsku. Mal 109 rokov.
„Zomrel v spánku,“ hovorí jeho farár reverend Neil Gardner.
Viac než 80 rokov po vojne si Alfred Anderson spomínal na „záhadný zvuk ticha“, keď 25. decembra 1914 utíchla streľba a vojaci vyšli zo zákopov, aby sa navzájom pozdravili.
Alfred Anderson sa narodil 25. júna 1896. Bol osemnásťročným vojakom regimentu Black Watch, kráľovského škótskeho vrchárskeho pluku, keď britské a nemecké jednotky na Prvý sviatok vianočný roku 1914 opatrne vyšli zo zákopov. Nepriatelia si vymenili cigarety a gombíky z košieľ, spievali koledy a dokonca aj hrali futbal uprostred bahna, ostnatých drôtov a jám po granátoch na „území nikoho“.
Toto neformálne prímerie sa roznieslo cez viac než 800 kilometrov západného frontu, v niektorých prípadoch trvalo aj niekoľko dní – to znepokojovalo vojenských veliteľov, ktorí sa obávali, že zbratanie podkope vôľu a ochotu vojska bojovať. Nasledujúci rok sa začali obrovské bitky, ktoré si vyžiadali 10 miliónov životov, a toto „vianočné prímerie“ sa už nikdy nezopakovalo.
„Pamätám si to ticho, ten desivý zvuk ticha,“ povedal Alfred Anderson krátko pred smrťou pre The Observer.
„Všetko, čo som počul počas dvoch mesiacov v zákopoch, bol syčivý, praskavý a skučivý zvuk guliek v boji, guľomet a vzdialené nemecké hlasy,“ povedal Anderson, ktorý bol ubytovaný na francúzskej farme za frontovou líniou. „Ale v to ráno tam bolo mŕtvolné ticho; tak ďaleko, ako ste len mohli dovidieť. Zakričali sme: ,Šťastné a veselé,‘ hoci nikto sa veselo necítil. To ticho sa skončilo až popoludní a opäť sa začalo zabíjanie. Bol to krátky mier uprostred desivej vojny.“
Počas vojny slúžil Anderson krátko ako vojenský pomocník kapitána Fergusa Bowesa-Lyona, brata kráľovnej Alžbety, kráľovnej-matky. Kapitán Bowes-Lyon padol v bitke o Loos v roku 1915.
Alfred Anderson bojoval vo Francúzsku do roku 1916, keď ho zranila črepina z granátu. V roku 1998 ho za vojenské zásluhy vyznamenali francúzskym Radom čestnej légie.
Prežili ho 4 deti, 10 vnúčat, 18 pravnúčat a 2 prapravnúčatá.

Šťastné a veselé (2005) - trailer
Originální název: Joyeux Noël / Happy Christmas / Merry Christmas, Informace o filmu na http://www.sms.cz/film/stastne-a-vesele Drama / válečný, Francie, Ně

na ukrajine je brutalna mobilizacia a od zajtra ukrajina uzatvara hranice v smere von ... to je fakt, zatvaranie oci na tom nic nezmeni

Úplne súhlasím !!!
Zároveň si ale aj neodpustím poznámku.

Téma, či budúce príspevky poniektorých ( aj psycholabilných ) sú absolútne neadekvátne, neodborné, laické...budú to proste len názory .

Tie moje predchádzajúce príspevky majú svoj význam.

ale šak sa trošku vzdeláš alebo si aspoň spomenieš...

Buchy, asi si si nevšimol, že táto téma je zadaná ako debata, v rubrike Kaviareň porady a teda kľudne tu môžu byť príspevky/názory kohokoľvek.

Mimochodom, kto by podľa teba mal byť ten odborník, ktorý by sem mal dať "absolútne adekvátne, odborné" príspevky na tému tejto debaty?

PS: Bolo by dobré keď kopíruješ, uviesť aj link na stránku zdroja.

Ale všimol, čoby aj nie ...
Ale šak nech si dáva každý názor aký len chce, ja osobne nikdy nikomu nebránim v tom jeho...dokonca ani len Tebe...
Mne ide o niečo iné. Jedná sa o to zvrhnutie témy ako takej...nebude tu demokracie za chvíľu, dôjde k iným " názorom " .
Na jednom inom fóre už podobná témafunguje véééľmi dlho, má vyše 150 stránok. Lenže tam je iná demokracia, aj napriek rôznorodosti názorov je vcelku na dosť vysokej odbornej úrovni.
Nejaký matriarchát alebo iné drísty parapsychológov sú tam brané ako srandovné vsuvky.

P.S.:
Možno si si uvedomila, že zdroj som schválne nedal, to ja občas aj robím...

Matriarchát v dnešnom poňatí - najmä väčšie zastúpenie žien v politike (nie v školstve!).
Stačí sa poobzerať po našich zástupcoch v parlamente, prezidentov alkoholikov, narcisov, a iných šašov.

Buchy, áno, všimla som si, že rád dávaš plagiáty a porušuješ v tomto smere aj etiketu porady.

Myslím, že tu nejde o odbornú úroveň ... veď každý máme osobný názor - vlastné pocity na možný vojnový konflikt v našej bezprostrednej blízkosti, prípadne v prostredí kde sa pohybujú naši príbuzní, blízki, či priatelia. Je to diametrálne odlišné ako keď sledujeme podobnú situáciu tisícky kilometrov vzdialenú.

Ste blázni :-D idem spať.. dobrú noc všetkým...ak má niečo prísť, príde, či budeme chcieť, či nie....

Áno, sú ľudia, ktorí si tento vysoko humánny príspevok prečítajú, osobne som Lapejkovi vďačná, i keď som počula o tomto príbehu.

Ruský film Choď a pozeraj sa http://sk.wikipedia.org/wiki/Cho%C4%8F_a_pozeraj_sa
IT Viscontiho film Súmrak bohov http://www.csfd.cz/film/9315-soumrak-bohu/
USA film Ríša slnka http://www.csfd.cz/film/8636-rise-slunce/

Tieto tri filmy zostanú vryté v pamäti asi každého diváka.
A iné, názvy si nepamätám, podané nielen v drámach, ale i komédiách (ruská ponorka sa vylodila na nejakom am. ostrove počas studenej vojny, vzťahy na izraelskom území (na Dvojke), brilantne podané, ľudia ostávajú ľuďmi, za všetkým je moc hŕstky. Je prirodzenosťou človeka, že chce žiť v mieri.
B. Pasternak Dr. Živago, E. M. Remarque a iní.

Dnes dávno po vojne v zdanlivom kľude odpútavajú ľudí od života slaboduché programy v TV, ktoré neposkytujú divákom absolútne žiadnu ľudskú hodnotu a umelecký zážitok.
Komercia a zámer.

P.S. Aké jednoduché je požiadať admina o vymazanie témy. Prečo sa psychológovia a psychiatri nespoja a neapelujú na skladbu tv programov? O 16.00 ponúkať divákom Myšlienky vraha a pod.
Na Slovensku stúpa brutalita nečakaných rozmerov, idú sa presúvať policajti do extrémnych okresov. Za chvíľu možno nebudú ani stačiť. Ani naše dane nebudú stačiť na zvýšenie ich počtov.
Na čo ešte čakajú títo ľudia, ktorí sú znalí problematiky? Dobré honoráre dokážu prekryť ľudskú humánnosť? Čím viac pacientov, tým lepšie?

Mám dojem, že sa neoplatí vyjadrovať svoj názor, hlavne ten môj je neprijateľný pre poniektorých.
Tým ale rozhodne nechcem povedať a ani netvrdím, že ten môj názor na poniektoré témy je správny. A táto téma ??? Tak ku tejto sa vyjadrili už iní odborníci ( svetoví ), no aj tak je to len ich súkromný názor, poprípade dedukcie. Nik nevie povedať na 100 %, že ako sa situácia na Ukrajine skončí.


K tomu zvýraznenému by som snáď len dodal to, že ma takpovediac mrzí, ak niekto klikne na to patričné " nesúhlasím " ( v tejto téme zatiaľ 2x ) a fertig. Mne to nejak nevadí, no spomínaš debatu a ja som toho názoru, že v diskusii sa debatuje a diskutuje. Nie stláčajú tie gombíky ako v nejakej vedomostnej súťaži

Astrológia sa využíva od jej vzniku, nie medzi chudobou, ale práve na dvoroch, i dnes prezidenti štátov, o niektorých je to verejné, iní si to nechajú pre seba. Kedy vtrhli Rusi k nám, kedy bolo referendum na Ukrajine? Ako príklad.

Korela, mas opat slabu chvilku? Pises roznym pismom, ty vies preco, a tie sustavne navazania do urcitych profesii. Aby ti bolo uz konecne jasne.
Tu som alaya1- nick, ktory sa vyjadruje k comu chce a ako chce.
Chodim tu relaxovat, ak mam potrebu ci chut prispejem v teme, akej sa mi ziada a co sa mi ziada.


Nikoho som o vymazanie nepoziadala, citaj s porozumenim!. Ty ziadaj koho chces a co chces, ci TV, ci ki fras.

A uz konecne napis, co robis v reale ty, aby sme tiez vedeli patricne usmernit. Ak vsak nieco vobec robis.
Koniec!!.

Buchy, ty už dopredu si začal kuvikať, že tu budú neodborné názory ... kľudne si píš aj svoje - ale keď kopíruješ cudzie texty tak uvádzaj aj link - to bol jediný dôvod prečo som si dovolila reagovať na teba.

Ak si myslíš že som ja klikla na nesúhlas v tvojich príspevkoch, tak sa mýliš - ale vyvracať ti to nebudem, nemá to význam.