Najväčšou zábavou predškolského dievčatka bolo prestrihávanie látok na bruškách bábik a ich následné zošívanie. Keď zlyhala snaha rodičov vysvetliť dieťaťu, aby nepoškodzovalo bábiky, nechali ju tak, išlo o výnimočných rodičov.
Stala sa z nej chirurgička, aj vykonávala chirurgiu, v 68 smer Kanada, začínala ako umývačka laboratórneho skla v nemocnici, škola odznova, ale už nie chirurgia, pretože v danom čase tam ešte nepripustili ženu vykonávať túto špecializáciu. Tak sa dala na anestéziológiu, ale na sále i tak zostala.
Mojou najväčšou záľubou bola v predškolskom veku činnosť, v ktorej som vynikla a uplatnila sa v minulých životoch. Viem, že to nebola jediná činnosť, ale aj.
Psychológovia tvrdia, že dieťa vie už v predškolskom veku, čím bude. To som čítala iba nedávno a myslím, že som to tu niekde aj uviedla. Verím tomu. Duša si pamätá. Ak ju niečo pribrzdí, dostane sa k tomu neskôr i tak, aj keby to malo byť pred dôchodkom. Alebo to bude aspoň jeho hoby.
Dnešné deti majú málo priestoru pre seba, stále sú pod podhľadom, doslova nemajú svoje súkromie, nemajú priestor na prejavenie svojej duše a kontakt s ňou. Aj preto sa domnievam (to na margo témy nedávnej výchovy detí), že deti sú dnes podráždené, ich nervový systém vybičovaný do krajnosti, nemajú čas pre seba, stále je s nimi niekto v kontakte, nemajú kedy počas dňa snívať, ešte sa aj organizovane chodí robiť potreba v jasliach a škôlkach, potláča sa individualita. Dnes to bez hlasovej kulisy v domácnostiach pomaly už ani nejde, vplyv v TV, reklamy a iné nezmysly.
V tomto zmysle som mala šťastné detstvo, a v školskom veku sa ma rodičia nepýtali, kde sa bicyklujem, korčuľujem, s kým sa hrám, kde chodím plávať v desiatich (keby vedeli, že zátoka na Veľ. Dunaji tak neviem..), verili mi. Život krásne prirodzene plynul.
Bola však bezpečnejšia doba.