Postup, ako som to videla ja u mojej mamy:
Spočiatku len zabúdala, kde čo dala. Keď som sa rozčuľovala, že poodkladala veci na nesprávne miesto, vždy mala po ruke nejakú celkom logicky znejúcu odpoveď. Postupom času strácala schopnosť vykonávať niektoré činnosti. Kedysi prekrásne vyšívala. Keď sa do niečoho pustila, vopred si vedela vyrátať, kde vzor musí začať, koľko akej bavlnky bude potrebovať. Posledný obrus, ktorý začala robiť, mám dodnes odložený - už nevedela ani to. Pri niektorých činnostiach vedela, že musí niečo spraviť, ale robila to v nesprávnom poradí a bola z toho zúfalá. Keď prvýkrát zablúdila v meste, v ktorom bývala 30 rokov, uvedomovala si, že je to niečo zlé a bola z toho zúfalá.
Stupňovala sa u nej tvrdohlavosť. Ak si zmyslela, že niečo musí urobiť, alebo niekam ísť, nebolo pomoci, musela som sa do toho pustiť, alebo ju tam odviesť.
Každý deň poobede chcela ísť domov. Nevadilo, že bola celý čas vo svojom byte, mala zafixované, že celý život chodila do roboty a po obede chodila domov. Tak sme sa pekne obliekli a išli sme "domov". Obišli sme zo dva bloky a boli sme "doma".
Zabúdala, koľko má detí, kto sú jej deti, nepoznala vnúčatá ani pravnúčatá. Často sa so mnou hádala o veciach, ktoré som jej povedala ja. Tvrdila, že to počula od sestry. Až po pár mesiacoch som zistila, že mňa považuje za svoju mladšiu sestru. Občas si uvedomila, že sa niečo deje a vtedy bola z toho tak nešťastná, že mi preplakala celý deň a mala z toho depresie.
Ako sa to zhoršovala, ak som išla na nákup, musela som vypínať hlavný prívod plynu, zatvárať okná a balkónové dvere. Opúšťala ju aj fyzická sila a nevedela ani základné hygienické návyky. Odviedla som ju na WC a nevedela, čo tam má robiť. Nevedela sa obliecť, umyť, jedla čím ďalej tým menej. Keď som jej dala jedlo do pusy, nevedela ho ani požuť. Nakoniec sme skončili na plienkach a jedla už len veci, ktoré automaticky prehĺtala.
Stupňovala sa nespavosť, boli obdobia, keď vydržala nespať aj dva dni. Lekár to riešil liekmi.
Je to nápor na psychiku, najhorší je ten pocit, že niekto, kto bol pre mňa najvzácnejší človek, bol už len svojou vlastnou karikatúrou. A pocit bezmocnosti......