Je to viac - menej na dohode medzi z-ľom a z-com. Ale ak nad tým trochu pouvažujeme, tak podľa mňa má nárok na stravné a vreckové na tú dobu. Stretol som sa viackrát s niečím podobným, najmä v prípade, ak pracovná cesta bola do takých krajín, kam zamestnanec bežne nechodí na dovolenky (Japonsko, USA, Ázia,...). Je pochopiteľné, že v takom prípade zamestnanec využije príležitosť a urobí si tam pár dní voľno ako turista.

Takže späť k prípadu. Predpokladám, že spiatočnú letenku hradil z-ľ. Ak by zamestnanec neprerušil cestu, tak by cesta trvala až do doby návratu z-ca a zamestnávateľ by platil stravné a vreckové až do ukončenia cesty. Z toho vyplýva, že samotný let patrí do trvania pracovnej cesty, lebo z-ľ je povinný hradiť z-covi náklady na návrat.

Ak si zamestnanec chcel v mieste pobytu urobiť pár dní voľna, tak prerušil cestu. To prerušenie bolo ale od doby, kedy ukončil výkon práce (a mal následne nasadnúť na lietadlo a vrátiť sa späť) až do doby, kedy naozaj vykonal cestu naspäť. Samotná cesty naspäť už do prerušenia nespadá, lebo tú by hradil z-ľ v prípade neprerušenia. Cestu späť by som za súkromnú už nepovažoval, lebo z-nec necestoval na dané miesto z vlastného podnetu, ale z príkazu zamestnávateľa. Za súkromný čas je možné považovať iba dobu, ktorú tam strávil navyše.

Môžu nastať situácie, kedy napr. z-nec z miesta výkonu prac. cesty chce súkromne ísť niekde inde a potom sa vrátiť domov. V takom prípade by už z-ľ mohol argumentovať, že neuhradí náklady na cestu späť z iného miesta, než bol z-c vyslaný. Napr. vyšlú ho do Frankfurtu a on po skončení práce poletí do Paríža a potom sa vráti domov. Letenku z Pariža mu z-ľ nemusí preplatiť.

V každom prípade ide hlavne o dohodu oboch strán. Ak bude nadriadený tvrdohlavý a bude trvať na tom, aby sa z-c vrátil zo služobky v piatok a on tam chceš zostať do nedele, musí sa z-c vrátiť v piatok, inak z-ľ nie je povinný hradiť cestu späť v nedeľu. Môže sa odvolať na ustanovenie ZP, ktoré uvádza, že začiatok, koniec aj miesto výkonu práce nariaďuje z-ľ.

V prípadoch, s ktorými som sa v praxi stretol som navrhoval cestu uhradiť a z-ľ cestu späť aj uhradil a daný čas aj bol považovaný za pracovnú cestu s nárokom na stravné. Z-ľ kvôli tomu nemá navyše náklady, ktoré by bez prerušenia nemal. Pre z-ľa je to rovnaké.