Voľba doplniť do pracovnej zmluvy povinnosť zamestnanca uzavrieť si vlastnú zmluvu poistenia zodpovednosti za škodu by sa zrejme stretla s nevýslovnou neplatnosťou. Podľa § 40 ods. 3 Zákonníka práce nesmie pracovná zmluva ukladať zamestnancovi povinnosti, ktoré presahujú rámec bežných pracovných úloh a sú zjavne nevýhodné (napr. dodatočné finančné bremeno poistenia). Ďalej § 41 ods. 2 písm. f) Zákonníka práce zakazuje ukladanie peňažných zábezpek v inej forme, než ktorú Zákonník práce výslovne upravuje. Zákonník práce pritom v § 160 ods. 1 umožňuje zamestnávateľovi dohodnúť v pracovnej zmluve so zamestnancom zloženie zábezpeky (max. do výšky dvojnásobku priemernej mesačnej mzdy), nie však poistku.
V praxi to znamená, že ak neexistuje osobitný právny predpis (napr. pre lekárov, advokátov či notárov), ktorý by profesijné poistenie vyžadoval, bežný zamestnávateľ nemôže „nariadiť“ poistku formou dodatku k zmluve. Zamestnávateľ môže však – za podmienok § 160 ZP – požadovať finančnú zábezpeku, prípadne si v interných predpisoch stanoviť mechanizmy kompenzácie škôd (napr. zrážky zo mzdy do zákonnej výšky).