Llívia Medzi nami dievčatami, ja tiež len takých.
To % neviem určiť ani ja. Len ma trochu štve, že kvôli neznámemu %
sú všetci najskôr hádzaní do jedného vreca, až potom sa pripustí aj neznáme % výnimiek (t.j. tých, ktorí skutočne chcú pracovať)a nie naopak.
Bola som viackrát nezamestnaná a vždy som si hľadala prácu a vždy som si ju našla sama. Úrad práce mi v ničom nepomohol, možno tak poslať ma do firmy, ktorá im už mesiac predtým hlásila, že pracovné miesto je obsadené.
A ešte tak prešustrovať kopu peňazí na nezmyselných kurzoch – po škole som sa jedného zúčastnila, bol úplne od veci, napr. základy práce s PC, kde väčšina z účastníkov vedela ďaleko viac než len to. A toto sa deje aj teraz – nezmyselné kurzy, ktoré majú pomôcť dlhodobo nezamestnaným pri hľadaní práce – učia ich, ako vystupovať na pohovoroch, napísať životopis + základy práce s PC. Je to pre nich „skutočne užitočné“, keď väčšina z nich sú alkoholici a ľudia bez vzdelania, ktorých by za PC nikto neposadil a aj pohovor je vedený inak s niekým, kto má záujem o pomocné práce než s tým, kto sa hlási napr. na pozíciu manažéra. Sú to peniaze vyhodené do luftu, namiesto toho, aby dali nejaké poriadne rekvalifikačné kurzy, po absolvovaní ktorých je aj perspektíva, že si nezamestnaný nájde prácu v tomto obore.
Myslím, že nehádžeme všetkých nezamestnaných do jedného vreca.
Ja som tiež skúsila v roku 1993 čo to je z jedného dňa na druhý deň zostať bez práce a podobne . A stalo sa to aj manželovi v roku 1991.
Doma sme mali 3 malé školopovinné deti .Lenže sme sa postavili k životu tak , že niečo robiť musíme,deti musia jesť ,žiť, nikto nám zadarmo nič nedal a okrem toho nie sme a neboli sme deti šťasteny.
Každý sme iný a môj manžel sa asi viac spoliehal na mňa , nakoľko stále vraví, že keby to malo záležať od neho , tak by sa sám do podnikania nikdy nedal.Že radšej by sa .........
Tak som navrhla manželovi, že spojíme naše povolania a ideme podnikať. Lenže na začiatku neboli na to peniaze, manžel bol čoraz viac zúfalý a bolo treba ho podržať .
Úrad práce bol v tej dobe k ničomu .Nemohli sme sa spoliehať na podporu podnikania.A ani sme ju od štátu nedostali, ani ja ale ani manžel .Ešte k tomu nám zobrali v určitom čase aj rodinné prídavky,bol taký zákon .
Pomohli sme si, vymyslela som plán a to bol náš štart na začiatok.
Keď iní predávali kde kade po parkoviskách olej,toaletný ,obliečky na periny , tak ja som kúpila čerešňovú alej a z tej sme zarobili v čistom 27 500 Sk, nakoľko sme ich odovzdali do Cukrovaru , ktorý ešte vtedy bol v prevádzke .Začali sme chovať dažďovky ....atď. to bol náš počiatočný kapitál.
Moje podnikanie začalo v garáži ...a tak ďalej ......
Nikdy počas podnikania sme nedostali žiadnu podporu , počas podnikania sme nikdy nikto neboli PN, čiže sme nedostali ani korunu od štátu , nikdy v živote sme nedostali po známosti štátnu zákazku a vždy sa musíme spoliehať len na seba .Moje deti po skončení školy taktiež nikdy nedostali ani korunu od štátu v prípade nezamestnanosti,lebo som ich hneď stiahla podnikať s nami .Ale nedostali ani štartovné do podnikania .
Proste doposiaľ som od štátu žiadne vymoženosti nemala . Práve naopak len platíme a dávame , či už vo forme daní , vo forme odvodov , vo forme aj pokút a sankčných úrokov .To je život podnikateľa, ale skutočného podnikateľa , nie podnikateľa podvodníka .
Týmto príspevkom som chcela povedať , že nie sme až tak bezcitní a hádžeme všetkých do jedného vreca .Každí z nás si užil svoje .Potom sa nečuduj , že napríklad aj ja mám takýto postoj"k pečiatkouchádzačom " ktorí počas prvých mesiacov dostávali podporu a išlo to aj z našich daní ..... a popritom si niekde niektorí vychytralci sedeli od rána v krčme .