kukurička Veľmi fandím talentom, ktoré sa v posledných rokoch objavujú v takýchto súťažiach. Paulovi Pottsovi, rozkošnej Connie Talbot alebo Susane Boyle. Mňa ani tak nedojímajú tie príbehy okolo nich, ktoré majú pôsobiť na city divákov. Ale naopak, som nadšená tým, že napriek ich handicapom sociálnym, vekovým a estetickým, sa konečne presadili a dočkali sa uznania.
Možno na týchto príbehoch je predsa len dojímavé to, že takýto nečakaný talent začne zrazu vyčnievať z rady, hoci pred súťažou by na nich nikto nevsadil ani deravý groš. Bude to asi pravda, že hodnotiť ľudí na základe prvého pohľadu sa neoplatí, lebo môže byť značne skreslené.
Susane Boyle ma tiež prekvapila, len čo nasadila prvý tón. Svojou prirodzenosťou, absolútnou uvoľnenosťou, čo bolo cítiť aj na jej speve, krásnom precítenom, s istou intonáciou, až na pár tých úplne spodných tónov. Škoda, že neviem po anglicky, nerozumela som, čo hovorili porotcovia. Ale určite to boli len slová uznania. Takže Susane možno len priať, aby svojim spevom porozdávala veľa radosti svojim priaznivcom.