Zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v ustanovení § 1 ods. 2 písm. b) priznáva nárok na úhradu cestovných výdavkov aj osobám, ktoré boli vymenované alebo zvolené do orgánov právnickej osoby, a nie sú k právnickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu. Ide teda o osoby, ktoré príslušnú funkciu vykonávajú v obchodnom alebo občianskoprávnom vzťahu, napr. konateľov spoločnosti s ručením obmedzeným. Osoba podľa § 1 ods. 1 a 2 je zamestnancom pre účely zákona o cestovných náhradách. Zamestnancom podľa § 2 ods. 6 je aj konateľ obchodnej spoločnosti v konkrétnom prípade.



Zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patria povinné nárokové cestovné náhrady vymedzené v § 4 zákona, a to

Náhrada preukázaných cestovných výdavkov,

Náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie,

Stravné – nepreukazuje sa,

Náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov.

Zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí stravné. Jeho výška sa určuje na každý kalendárny deň pracovnej cesty, pričom pri jeho poskytovaní sa zohľadňuje aj dĺžka trvania pracovnej cesty. Zamestnanec má nárok na poskytnutie stravného, ak pracovná cesta trvala najmenej 5 hodín a viac. Zákon o cestovných náhradách v § 5 ods. 1 vymedzuje stravné v hodinových pásmach. Výšku stravného ustanovuje opatrenie, ktoré vydáva Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, vyhlasované v Zbierke zákonov.

Ak sa zamestnanec dohodne so zamestnávateľom, že pri pracovnej ceste použije cestné motorové vozidlo okrem cestného motorového vozidla zamestnávateľa, patrí mu základná náhrada za každý 1 km jazdy a náhrada za spotrebované pohonné látky. Ak zamestnávateľ neposkytne konateľovi motorové vozidlo na pracovnú cestu, zamestnávateľ neskúma, či ide o vlastné motorové vozidlo alebo zapožičané. Výšku základnej náhrady ustanovuje opatrenie, vyhlasované v Zbierke zákonov. Opatrením č. 260/2004 Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR je upravená od 1.5.2004 základná náhrada za každý 1 km jazdy pre osobné cestné motorové vozidlá na 6,20 Sk.
Pre zamestnávateľa sú predmetné cestovné náhrady súvisiace s pracovnou cestou výdavkom na dosiahnutia, zabezpečenie a udržanie príjmov podľa § 19 ods. 2 písm. d) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov.

A môze si dávat konatel do nakladov aj cestovne do miesta sídla spolocnosti? Konatel spolocnosti je zijuci v zahranici. Co v takom prípade, ide o nedanovy naklad?
A taktiez si preplaca ubytovanie, pri prichode na Slovensko, cize do sidla spolocnosti. Viete mi poradit? Dakujem

Ziada sa mi osviezit tuto otazku. Aj ja by som potrebovala v tejto veci surne poradit. Ak teda ma niekto skusenosti, pridajte, prosim, svoj nazor.
Dakujem

Dám len zopár mojich názorov a postrehov, neručím na 100 %, že je to správne.

Ak konateľ cestuje z miesta bydliska (je to jedno, či býva vo FR alebo Košiciach), tak podľa mňa neide o služobnú cestu, ale o cestu z miesta bdliska na pracovisko. Takže cestovné by v tomto prípade malo byť nedaňový náklad.

To isté sa bude týkať ubytovania. Veď je to jeho vec, ako si zariadi ubytovanie v mieste pracoviska. Firma mu to môže preplatiť, ale nie ako daňový náklad, lebo zase to nie je služobná cesta.

Vychádzam z predpokladu, že pri takýchto cestách si nevyplňuje cestovný príkaz a vyúčtovanie, keďže to nie je služobka - vice versa keď si nevyplní cesťák, nie je to služobka.

Toť môj názor.

Dakujem, Chobot.
Pytala som sa preto, ze som mala taky pripad, ze konatel a spolocnik v jednej osobe (zijuci v Ceskej republike) zalozil spolocnost v SR. Spociatku cestoval na Slovensko do Bratislavy za ucelom zariadovania veci na uradoch, riesenia obchodnych vztahov s buducimi moznymi obchodnymi partnermi. V niektore dni sa v sidle spolocnosti ani nezastavil. Kancelariu mal prenajatu hlavne za ucelom, aby mohol uviest do Obchodneho registra sidlo spolocnosti.
Obhajovala by som teda danove naklady aj na zaklade argumentu, ze aj pracovnik firmy so sidlom v Bratislave, pokial "nesedi cely den v kancelarii" a chodi po klientoch, resp. vybavuje zalezitosti na uradoch, t.j. vybavuje sluzobne zalezitosti nevyhnutne pre plynuly chod firmy, ma predsa narok na cestovne, resp aj diety v sulade so zakonom o cestovnych nahradach. Alebo sa mylim?
Pomozte, prosim, aj ini svojimi nazormi. Velmi by mi to pomohlo.
Vdaka.

http://www.porada.sk/showthread.php?...%B5+cestovn%E9

podľa mňa: zákon č. 283/2002 Z.z. v § 1 ods. 2 písm. b) priznáva nárok na úhradu cestovných výdavkov aj osobám, ktoré boli zvolené alebo vymenované do orgánov právnickej osoby a nie sú k právnickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu (konateľ bez pracovnej zmluvy). U takéhoto konateľa zákon 283/2002 v § 2 ods. 1 vymedzuje pracovnú cestu odlišne od pracovnej cesty ostatných zamestnancov. U takéhoto konateľa nie je dané pravidelné pracovisko v zmysle pracovnoprávnych predpisov. Pracovná cesta trvá už od okamihu nástupu na cestu na plnenie činností vyplývajúcich z osobitného postavenia vrátane výkonu činnosti, až do skončenia tejto cesty. V súlade s § 2 ods. 1 zákona č. 283/2002 je cesta konateľa spoločnosti z miesta jeho pobytu (čiže aj zo zahraničia) do sídla spoločnosti považovaná za pracovnú cestu, pretože ju vykonáva za účelom plnenia úloh - činností vyplývyjúcich z jeho osobitného postavenia a tieto cestovné náhrady sú daňovým výdavkom v zmysle § 19 ods. 2 písm. d) zákona č. 595/2003.

Skaspa, takto by sa mi to pacilo. Skusim to overit na skoleni a ak dostanem odpoved, tak ju sem napisem. Zatial vdaka.

Konateľ sa považuje za zamestnanca aj bez uzavretia pracovného pomeru a má teda nárok na všetko, čo si uviedla.

Ďakujem veľmi pekne.

Konateľ, ktorý nie je zamestnancom má nárok na náhrady stravného iba pri pracovnej ceste podľa ZoCN.

Konateľ bez pracovnej zmluvy sa len niekedy považuje za zamestnanca a môže mať výhody z toho plynúce.

Zadávateľka v otázke uviedla, že konateľ má so spoločnosťou uzavretú mandátnu zmluvu. Už z tohoto poznatku sa dá vyvodiť záver, že bola uzatvorená v súlade s § 566 a násl. Obchodného zákonníka o mandátnej zmluve. Z ustanovenia § 572 Obchodného zákonníka vyplýva jednoznačné právo konateľa na náhradu nákladov, ktoré nevyhnutne alebo účelne vynaložil pri plnení svojho záväzku/ stravné, použitie vozidla, telefónu/ a pod. Vzhľadom k tomu, že presné znenie zmluvy nepoznáme, som použila aj záver, že na uvedený účel sa považuje za zamestnanca, aj keď nemá uzatvorenú pracovnú zmluvu ako podpornú informáciu. V prípade, že konateľ je zároveň aj vedúcim zamestnancom spoločnosti možno zmluvne ošetriť aj ustanovenia upravujúce práva a povinnosti z pracovnoprávneho vzťahu. V takom prípade má zmluva povahu zmiešanej zmluvy a vzťahy konateľa a spoločnosti sa riešia Obchodným zákonníkom a ustanoveniami pracovnoprávnych predpisov. Osobne som presvedčená, že konateľ na strane zadávateľky má nárok na ňou uvedené náhrady.

Predmetné ustanovenie Zákonníka práce o povinnosti zabezpečiť stravovanie platí zásadne pre pracovný pomer.

Podľa §152 ods 5 písm. b) môže zamestnávateľ so súhlasom zástupcov zamestnancov rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie.

V prípade poskytnutia stravovania konateľovi, ktorý nemá uzatvorený pracovno právny vzťah ide pre neho o zdaniteľný príjem.

V prípade vykonania pracovnej cesty patrí konateľovi podľa zákona o CN náhrada cestovných výdavkov (vrátane stravného podľa počtu strávených hodín na PC).

Konateľ sa považuje za zamestnanca s nárokom na stravné, na ktoré prispieva zamestnávateľ najmenej vo výške 55%. Zaúčtovaný náklad je daňovým výdavkom. Už v januári 2006 bol pripnutý link k tejto problematiky s vyjadrením DRSR. A takéto vysvetlenie obsahujú všetky odpovede odborníkov na viacerých portáloch, mimo iné aj TRENDU.

Danila budem rada, keď mi napíšeš odvolávku na zákon, ktorý to umožňuje. Veľmi by sa mi to mimochodom hodilo . Ja som v žiadnom zákone nič také nenašla a preto môj názor na túto problematiku je vyjadrený v príspevku 18.

tiež to potrebujem vedieť a nikde som nenašiel, že konateľ má nárok na stravné podobne ako SZČO, ( pri pracovných cestách podľa zákona o cestovných náhradách nárok má), ale pri bežnom stravnom? na základe čoho má nárok? na základe čoho sa považuje za zamestnanca?

Vyjadrenie DRSR k najčastejším otázkam....zo dňa 29.5.2006 www. drsk.sk
Otázka:
Má nárok konateľ spoločnosti, ktorý je zároveň aj jedným spoločníkom nárok na stravné lístky? Ak áno, sú daňovým výdavkom spoločnosti vo výške 55%.
Odpoveď:
Spoločník a konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným je pre účely zákona o dani z príjmov považovaný za zamestnanca / § 5 ods.2 zákona o dani z príjmov/ ak sú splnené podmienky definované v § 152 Zákonníka práce a zamestnávateľ pri zabezpečení stravovania počas pracovnej zmeny prispeje zamestnancovi na stravovanie vo výške stanoveného limitu / t.j. najmenej 55 % ceny jedla, najviac do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5-12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách/, potom zaúčtovaný náklad je daňovým výdavkom podľa § 19 ods.2 písm.c/ bod 4 zákona o dani z príjmov.
/ sú tam aj iné zaujímavosti hodné zreteľa/

zdroj č. 2
podnikanie eTREND Milan Chovanec, daňový poradca:
Konateľ sa považuje za " zamestnanca " s nárokom na stravné, na ktoré zamestnávateľ prispieva najmenej vo výške 55% z ceny jedla...

V súvislosti s mandátnou zmluvou detto

mám priložené predmetné vyjadrenie DRSR a takýmto spôsobom stravné uplatňujem. Budem však veľmi rada, ak niekto poskytne záver daňovej kontroly, ktorý vylúčil tieto náklady ako neoprávnené.

Po trištvrte hodiny hľadania toho vyjadrenia na www.drsr.sk to vzdávam...

Je to v tomto príspevku http://www.drsr.sk/drsr/slovak/uvita...ata/naj_po.doc (titulná strana portálu DRSR) - Najčastejšie otázky týkajúce sa daní (štvrtá modro zvýraznená veta odhora) - Dane z príjmov fyzických a právnických osôb - strana č. 5 v hornej tretine.).
Podľa mňa ani v tomto prípade nemá konateľ automaticky nárok na príspevok na stravovanie za všetky dni obdobia svojho "konateľovania", keďže v stanovisku je aj veta: "... a konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným je pre účely zákona o dani z príjmov považovaný za zamestnanca / § 5 ods.2 zákona o dani z príjmov/ ak sú splnené podmienky definované v § 152 Zákonníka práce" Zákonník práce v § 152 ods. 1 a 2 ukladá zabezpečiť stravovanie vo všetkých zmenách, pričom na účely stravovania sa za pracovnú zmenu považuje výkon práce dlhší ako štyri hodiny. Súčasťou zúčtovania príspevku na stravovanie by mala byť podľa mňa rozhodne aj evidencia odpracovaného času. A keďže sa zákon odvoláva aj na § 5 ods. 2 ZoDP, asi by mal mať konateľ vykázané aj nejaké zdaniteľné príjmy za výkon konateľstva, či už v rámci pracovného pomeru alebo iného zmluvného vzťahu (ale to je len taký opatrný a celkom subjektívny názor).
Rozhodne však takéto stanovisko na portáli DRSR je. A keďže pre pracovníkov DÚ je záväzné a je v prospech daňovníka, škoda by ho bolo nevyužiť.