Smútok ma ťaží na duši,
nikto to o mne ani len netuší.
Bolesť mi srdce zoviera,
časť zo mňa pomaly zomiera.

Kričím, volám čo mi hlas stačí,
nikto to nevníma a to ma tlačí.
S posledných síl vystieram ruky,
život ma opúšťa, ostali muky.

Zostal som sám, ako kvet uprostred poľa,
už na mňa nikto nezavolá.
Posledný nádych, hlbý výdych
je je koniec odchádzam ...

Daňové vyznanie

Svet tisícich obrazov
svet rozmanitých vôní
denne cítim pestrosť bytia,
k nemu hlavu kloním

Môcť nadýchnúť sa z plných pľúc..!
...och ako je to dobre.
Každá vôňa prebudená
o pozornosť žobre.

Však po decembri až do marca
len jedna vôňa sa mi páči......
Je to vôňa papierová,
vôňa milovaných tlačív.

Srdce mi búši v hrudi,
vstávam niečo ma budí.
Od rána mám čudnú predtuchu,
akoby môj život mal poruchu.

Nie je to porucha, práve naopak,
každá žena to ucíti, práve tak.
Maličké semienko lásky vo mne pučí,
budem mamičkou v ušiach mi hučí.

Srdce sa napĺňa láskou a nehou,
nádherný pocit rozlial sa mi dušou celou.

Radostnú novinu oznámim,
všetkým mojím známym.
Rozmýšľam, bude to dievčatko a či chlapček?
Budem mu kupovať autíčko a či čepček.

Práve sa pohlo, nožkou jemne ťuklo,
o moje bruško jemne sa šuchlo.
Zrazu prišlo na tento svet,
a v tej chvíli vo mne rozkvitol voňavý kvet.

..

..no vidíš to,čo ľudia nevymyslia?!!!..ja som zase vymyslela,teda nie z vlastnej hlavy ale po jednej skúsenosti,že takto nejako by sa mali evidovať návštevníci tu na Porade..máš zaevidovaný nick z čísla počítača,platí len jeden a dosť..a neboli by tu zvady a hádky..ako by to bolo super,čo poviete?..lebo takto so sa pokúšala pre moju kamošku urobiť nick z môjho počítača,aby mala vlastnú schránku a prosím pekne,stránka mi napísala,že veru to nepôjde,už som zachytená raz a dosť..
..prajem vám fajn deň dnes...aj zajtra..aj potom...

....tu máš kvet,

nech nie si sám,
dosť v zásobe ešte mám,
pre radosť ti jeden dám,
za radosť a úsmev a dobrý pocit-
čo z Tvojej básne mám...
...a za to ďakujem všetkým vám..

Poznali sa už pol roka
láskou stále opití.
Ona vraví: Miláčik môj,
keď sa takto ľúbime,
predstav ma už rodine.

To nepôjde moja milá,
on jej na to hovorí.
Manželka šla na školenie,
a deti zas do školy.

JA.

Som sopka.
Plná lávy.
Nie, nemaj strach.
Tá láva čo zo srdca mi chrlí
nikdy ťa nespáli.
Len dúfam,že som prvý.

Som strom.
Čo pevne stojí pri Tebe.
Ten nemôžeš len tak vytrhnúť.
Len objím ma a ucítiš tú silu,
čo spája naše korene.
Strom, čo má lesnú vílu.

Som ľad.
Aj keď to vôbec nemám v povahe.
Radšej mám teplo ako krutý mráz.
Aj ľad sa môže roztopiť.
Ak chceš, zmeň teplom ma na vodu,
potom ťa zase môžem osviežiť.


Som dom.
V ktorom vždy môžeš schovať sa.
Bezpečné miesto tu navždy máš.
Buď doma a nevychádzaj veľa krát
Bez Teba by nemal základov,
a bez nich nemohol by stáť.

Som semä.
Ó, neľakaj sa, je to tak.
Ty pôda z ktorej jemne vyrastiem.
A bude nám patriť celý svet.
Veď z krásnej lásky,
vyrastie vždy krásny kvet.

Všetkým, za pekné písmenká, ale hlavne však pepsikovej, iriske a zdenke 0705 posielam. Ďakujem.

.....krásne

Ja sa bojím.
Je to fakt?
Ľudom treba pomáhať.

Ja sa teším.
Je to fakt?
S ľuďmi sa treba radovať.

Predala som svoju bolesť ...za drahú cenu....
Pýtaš sa komu?
Smiechu...chcela som už zmenu.
Smiech cez slzy aj tak občas bolí.
No ja sa tvárim, že nie..

Bolestný úškľabok z posledných síl..
Pozná to ten, čo horkosť okúsil.
Posledná sila dvíhajúca sklopený pohľad zo zeme...
O bolesti druhých sa ,žiaľ, neskoro dozvieme.

Stopy v piesku zahľadí iná stopa...
Po tých boľavých zostane len smútku kopa.
Chabý úsmev na tvári , ale predsa...
Silíme to čo už je dávno mŕtve ,už dohorieva svieca.

Navždy tu však ostane ľudské herectvo smiechu...
Tak ako tu zostane to čo ubližuje od počiatku...
Sila nášho hriechu.

Prišiel k nám pán:
Povedal že pozná nás, uprel na mňa zrak jeho pohľad mi naháňal strach.
Podal mi ruku.
Môj dych sa zmenil.
S údivom som pozerala na jeho tvár zničenú a ubolenú, akú som mala v tej chvíli aj ja.
Zrazu prehovoril tichý chrapľavý hlas:
Neboj sa, viem že bolí ťa to.
Vidím ako sa meníš, že nachádzaš v sebe silný cit.
Po tvári mi tečú slzy.
Bolí to, skús počúvať tlkot, nežnú melódiu, ktorú vydáva ti srdce.
Podišla som k nemu, nezvládla som ten tajuplný strach.
Objal ma a povedal:
Ver v život, ver že nie je pekný, povedz si prítomnosť sa na minulosť mení a budúcnosť je písaná v osude, kde ľudská ruka iba vstúpi no to čo sa stane nezmení.
Plač vybi si zlosť, veď preto ma tu máš.
Nie ľutovať ma nemusíš:
Ja v život verím, len ma pevne drž .
A tak skončila chvíľka nás dvoch mňa a toho neznámeho Pána.

Niekedy mám pocit, že toho zla je príliš veľa
Že násilie a hrôzostrašné filmy sú náhradou za detské rozprávky
Že neprejde deň, kedy by sa neudiala nejaká strašná tragédia
Že peniaze a moc sú pre ľudí viac než láska...

...vtedy sa mi zdá, že to, čo sa snažím robiť pre krajší svet,*
je celkom zbytočné, lenže...

Keby si to povedalo každé steblo,
nebola by lúka
Keby si to povedal každý klas,
nebola by úroda
Keby si to povedala každá nota,
nebola by hudba
Keby si to povedala každá kvapka,
nebol by oceán

A tak, ako je potrebné každé steblo,
každý klas, každá nota, každá kvapka,
tak je potrebný každý človek,
lebo ŽIADEN skutok z lásky nie je
nikdy zbytočný...

Tak na čo ešte čakáme?

Keď zvonár kráča po schodoch, myslí iba na jedno
Opäť treba zazvoniť, a priniesť krásne svetlo snom
Nikdy ale nečakal, že jeho zvon mu onemie
A nikdy v celom živote, viacej už nezazneje

Srdce zvona netlčie, ako naše ľudské
Napriek tomu všetkým z nás je až príliš blízke
Jedno maju spoločné, človek aj ten zvon
Človek nesie život svoj, a zvon nesie gong

Nedovoľme koncu, aby si nás vzal
Uvidíme potom, koľko človek bral?
Tak ako ten zvonár, bime celou silou
Do všetkého klamstva, porazme ho vierou

Verme v lepší svet, ktorý isto je
Nech ten nemý zvon opäť pekne znie
A vždy keď bude biť, tak si iba spomeňme
Na čom náš život, dennodenne staviame.

Keď je človek celkom na dne,
na podlahe sedí,
tu si zrazu niekto sadne,
po hlave ho hladí.

Nie je to tvár neznáma,
ale ani rodina,
je to človek jeden z mála,
s nim je skvela každá hodina.

Bolesť, smútok všetko prejde,
s takým dobrým človekom,
keď vôbec nič už nejde,
lepšie bude asi dvom.

Tak si ticho dvaja sedia,
kým búrka znova neprejde,
každý vie už o čo ide,
priateľstvo je nezlomiteľné.

Priateľstvo je vážne silné,
je to niečo zázračné,
usiluj sa preto pilne,
aby bolo skutočné.

Mala ruky spojené
Zároveň tak silno a nežne
A v nich niečo záhadné
Ako keby to tak bolo bežne.

Pred svetom to ukryť chcela
Nechcela deliť sa
Ale dávať pozor nevedela
A prišla o to predsa.

Aj keď sa z celej duše snažila
Tak vzácne bolo to
Nejaká zlá sila osudu ožila
A jej je to teraz ľúto.

Bolo to ako motýľ, krehučké a vyzeralo nádherne
A aj tak ako motýľ to uletelo rýchlo
Stačilo, aby verila a na sekundu otvorila dlane
Smútok do jej dní to vdýchlo.

Ten motýľ vlastne láska bol
Ona mu až príliš verila
Tak zvláštne jej svetom pohol
A preto sa tak veľmi spálila....

Ty

Si slnko.
Čo vyšlo a už neschová sa za obzor.
Do tohto svetla chcem sa pozerať.
Nemôžem, nechcem viacej odolať.
Keď z toľkej krásy stratím zrak,
Veď si Ťa navždy budem pamätať.

Si kryštáľ.
Krásna a krehká zároveň,
čo vo vate vždy musí byť.
Obaliť krásu čo môžem ochrániť.
Tou vatou dovoľ mi sa stať,
by nikto nemohol Ti ublížiť.

Si búrka.
To tajne viem len ja.
Každý má svoje tajomstvá.
Sťa steblo trávy chcem ňou preletieť.
Tú búrku v tebe milujem.
Prečo? To iní nesmú sa už dozvedieť.

Si cesta.
Dúfam, že nikde konca nemá.
Cestička krásna do duše.
Tou blúdil by som noc aj deň.
Pokiaľ mi stačiť budú sily.
Ver, že unavený nikdy nebudem.

Som muž a kvety omylom mi dodané
odovzdám dámam v porade.

V malom kútiku duše ukrytá
nádhera z nebies daná
lež nikto ju nechce objaviť
vo svojom svete samučká sama

Čaká na svojho rytiera
ktorý ju nežne objaví
a pevná bude jeho viera
že jeho nález všetko napraví

Vyženie každý kúsok tieňa
objaví svetlo dávno skryté
premení tmu noci na svetlo dňa
zaženie spomienky v srdci vryté

Zaženie smútok minulosti
objaví nový život v nej
a v troche jeho márnivosti
pripúta jeho srdce k jej.