..prosím?..


..občas nie je čas,
občas ani myšlienky,
sem-tam sa ani nechce,
zase aj iná práca čaká nás...


...ale neboj,ja to dobehnem
a zase prídem medzi vás-
je mi tu dobre,ako doma,
tak ako v mojej kuchyni-
len samí milí,dobrí,
smutní i veselí
a žiadni iní...

Kolobeh dobra medzi ľudmi

sa to volá.

Upierala som pohľad k priepasti
vravela som si : „Maj sa na pozore!“
no temnota ma stále volala
i keď som veľmi chcela zostať hore.

Láska je pre jedného nerozum
a druhému zas život v šťastie zmení.
No teraz vôbec nešlo o lásku.
Nechcela som tie uplakane scény.

Predsa ma to však zvláštne lákalo,
prišla som bližšie ku okraju jamy,
neskúsila som ešte v živote
to miesto opradené tajomstvami.

Pristúpila som celkom ku kraju
a pozrela si zívajúcu priepasť.
Nevedela som čo ma čaká v nej
no túto šancu nemohla som prepásť.

Viedla som tichý život v ústraní
vravím si? „Ten risk stoji za to hádam.“
Urobila som ešte jeden krok
a zacítila, ako prudko padám.

Skúšala som sa chytiť o skaly,
ľutujúc zrazu, čo som urobila,
no padala som, stále padala hlbšie
a hlbšie, bola to len chvíľa.

Hoci som celkom mäkko pristala
zacítila som drobné odreniny.
Vo veciach srdca sa však prihodí
takéto čosi určite aj iným.

No mysle zmocnila sa pochybnosť.
„Ako ten predtým, tiež ma iba sklame?“
No napokon cítila som objatie
a opustila pochybnosti plané.

Z celej sily ma k sebe privinul,
vyšli sme nahor ako jedna bytosť.
Tak do náručia lásky,
istoty strhla ma zvláštna príležitosť.

Mať

Pod svahmi, dedina mojej mladosti, učupená leží,
tam kostol hrdo sa ježí.
Mať moja,
vrásky v tvári vyrezali ti roky,
šediny starosti a starostlivosti
umne skryté v kučerách plavej farby.
Ruky, ktoré ma nosili,
keď nohy moje chodiť ešte nevedeli,
chlieb krájali,
keď moje ešte neobratné boli.
Na trasúce sa, som akosi zabudol,
veď dávno vo svete som pobudol.
Blízky kostol predurčil jej vieru v Boha,
obkolesený vinohradom, poľom v úrodnej trnavskej rovine.
Viera v Boha pomáha jej niesť kríže rokov
a veruže i strasti svojich synov.
Rád sa vracajúc domov,
kde ruky matere i teraz krájajú krajce chleba
i keď naše ruky sú už obratnejšie.
Ba nosili by nás i na rukách,
vymodlili šťastie i keď stojíme už na vlastných nohách,
ktoré i teraz, ver kde tu sa podlomia.
Idem domov,
idem tam,
kde teplá materinská ruka čaká,
verte,
dnes už ma nič neláka.

Náš košiar

Bača si zaránky,
keď na nebi sú červánky,
spieva svoje spievanky,
ráta svoje ovečky a baránky.
Sú všetky v košiari?
Otázka ho kvári.
Niekde sa zatárali?
Či zlý vlci ich roztrhali?
Či dali sa zviesť do iného košiara?
Potom smutný sedí na predkolibí, dumá, húta, slzy tečú,
snáď mi všetky neutečú.
Tak i ja si zvečera,
pozerám rýmovačky zo včera.
Či Lukyško, Swayko, Pepsinka,
sladko si už spinká,
svoje sníčky si snivká.
Neublíž ostatným, čo krásne slová dávajú.
Veď sme milá rodina,
deti, tata, mamina.

...






...FÍHA...to je krásne..

Bál som sa, čo nato, ako keď amatér predstúpi pred Haberu.

Ja som detino

Toto venujem najlepšiemu človeku,čo poznám:
Mám rada príboj slnka v tvojich očiach,
čo spočívajú na úbočiach,
víchor tvojich dotykov,
dych tvojich slov,
zvuk tvojho pohľadu,
čo stavia sa na ochranu...
Daroval si zbierku mojich smútkov nekonečnu,
preťal desivé ticho,
upálil zlo,
postavil most cez rieku nekonečnú...
Bola som ranená, keď si vstúpil do dverí,
zvyknutá na ticho,
plná čaša bolestí,
našiel si moje Jericho...
Pozri, čo nám píše mráz,
vezmi moju ruku skrehnutú,
prstom po tele prejdi každý zráz,
nech necíti viac samotu...
Písala som záveť krídlami,
ako postrelený vták,
zrazu som viac nemusela mávať rukami,
keď si ma zachytil sieťami...
Uzrela som úsvit nádeje,
čo niekde vnútri stále drieme,
srdce dnes zrazu čosi hreje,
odlepili sme spolu nohy od zeme...
Si ten, čo tu chýba, keď sa noc ponára do snov,
ten, čo chýba, keď noc posieva nebo hviezdami,
ten, čo chýba, keď noc umiera na svitanie...
Môj tajomný neznámy zo snov má už meno,
vrátila sa ozvena krokov v mojom srdci,
dnes píšeme svoj vlastný príbeh s názvom Nebo,
maľujeme budúce spomienky...
Prepísal si moje smutné riadky na radosť,
prišiel ako anjel z neba v poslednej chvíli,
stál pri mne, keď sa svet obracal chrbtom,
stlmil pád, vždy keď som stratila pôdu pod nohami,
dokázal si jediný odohnať bolesť svojou prítomnosťou,
zakaždým si uhasil požiar v mojom vnútri,
snažil sa zliepať moje roztrhané krídla,
bol ochotný urobiť čokoľvek, aby utíšil búrku v mojom srdci,
dokázal preťať ticho, keď moje ústa mlčali,
ostal si, aj keď som ťa odháňala,
neodtrhol si pohľad od mojich očí,
nezdráhal sa zakaždým ma objať,
svojím úsmevom si dokázal zohriať moje skrehnuté srdce,
jediný, pri ktorom som našla chýbajúce kúsky, čo som hľadala,
komu som naozaj verila, že všetko raz bude v poriadku,
pre koho by som spravila naozaj čokoľvek...

Ten gaštanovo–čierny hodváb,
plný krásnych dotykov voňavých,
čo sprevádza ma deň a noc,
na cestách mnou tajomných.

Tá hebko smejúca sa tvár,
plná rozkoše a krásy,
čo prináša úsmev a šťastie,
do životných chvíľ mne najťažších.

Ten mesačný oblúk,
v svite tvojich očí prekrásnych,
do tieňov srdca vniesol mi,
podobu lúčov belasých.

Tá krásnym tajom zahalená nevinnosť,
čo v očiach tvojich na chlapčeka ma mení,
priniesla a prináša mi,
množstvo ďalších prianí.

A možno občas prídu chvíle tajomné,
čo v tichu mysle nechajú nás stáť,
no v očiach, ústach, či srdciach našich,
mi budeme sa navždy smiať.

Detino, dobre, akceptujem.

Každý deň sedel na okne motýľ.
Mal nádherné krídla,
pestrofarebné, žiarivé ako noc.
Zložil ich,
vyhrieval na slnku,
a vôbec, páčilo sa mu tam.
Básnik o ňom písal.
Písal o jeho kráse,
keď mal dobrú náladu,
o jeho oddanosti a lojalite,
keď sa cítil príliš osamelo,
písal o strachu, že raz nepríde,
keď bol smutný.
Do odborných časopisov písal,
ako sa zmenil z húsenice.
A motýľ jeho básne asi ignoroval.
Každý jeho básne ignoroval,
pomyslel si básnik zúfalo
a skočil do rieky.
Počas pádu ho zachytili tisíce motýľov
a niesli ho nahor ku hviezdam.
Tam na oblakoch sedela žena.
Bola krásna a mala nádherné krídla.
Pestrofarebné, žiarivé ako noc.
Ďakujem za básne, zašepkala.
Napíš mi ešte jednu.
A on písal.
Písal pre krásneho motýľa
a po prvýkrát mali jeho básne zmysel.

Ale, veď tam nie je ani jeden rým.

Mne sa tá motýlia poézia veľmi páči.
Rýmy nie su podstatné, veď toto nie rubrika pre básnikov-profesionálov, také si môžme prečítať v knižnici. Páči sa mi že prispievatelia len tak kladú vedľa seba slovíčka ako to cítia a ja uplne cudzí a neznámy človek sa v ich slovíčkach nájdem.

Dušu aj myšlienku to má. Všetka česť.

Život je jedna veľká báseň,
kde vládne čas a vášeň.
Záleží na tom koľko citov do nej vložíš,
a či dostaneš to po čom túžiš.

A či naozaj dostaneš to čo si zaslúžiš,
zober pero života a svoju báseň napíš.
Osud je tvoj spoluautor,
on rozhodne či budeš šťastný tvor.

On ti pripraví svoju tému,
ty mu ukáž že nemáš trému.
Tak napíš svoje verše života,
tie verše sú najväčšia hodnota.
Preto ich píš najlepšie ako vieš,
lebo túto báseň iba raz prežiješ.

Nemusí byť rým. Je veľa básní s rýmom bez srdca a duše.