..


...ach,milý Ľudovít,čo sa dá?..
..na Slovensku romantika zaniká..
..možnože o chvíľu,
keď vianoce budú
ľudia zas ten svoj kúsok
romantiky nájdu..

A TY kde si sa túľal celý víkend?

Visel som na rímse nášho kostola,
nechcel som, to len podpera sa zlomila.
Opraviť som okap sľúbil farnosti,
a teraz mám z toho už len starosti.

S nádejou sa dívam dolu na ľudí,
zišlo sa ich veľmi veľa,
práve išli do kostola.
Možno,že sa niekto pozrie do neba
spýta sa ma či mi pomôcť netreba.

Zrazu jedna babka čo šla uličkou,
ukazuje na mňa svojou paličkou.
Pozrite sa hore tamten neborák,
asi spadne dolu, veru tak.

Videl som, že mnohí majú mobily.
S nádejou som vtedy myslel na pána,
určite už skoro príde záchrana
Ale, čerta veď ti spodní debili
všetci svorne si ma fotili.

ERZET sa nám stratil,
nejak to tu vázne,
už aby sa vrátil.

Pepsíková,Lukyš zas nič nepíšu,
dufam, že som príspevkom hlasným,
nezastavil toky básní.

Stratil som sa pod perinou krásnou,
nedá sa to vypovedať básňou.
Nie som stále v nich.
Žijem ako mnich.
Raz sa chvíle utnú,
odložím mníšsku kutňu.

Kto naháňa euro,
nebude tu tak skoro.

Všetci rýchlo bežme do banky
nedajú nám predsa pozvánky
treba si nakúpiť centy
(no, radšej by som mala kvety)
treba ich zatvoriť do skrine
alebo dať pod stromček mamine
predsa všetci po nich túžia
ako supy okolo pošty krúžia
s mincami pod vankúšom
a so spokojnou dušou
bude sa mi lepšie spať
nič lepšie sa mi nemohlo stať
akurát v januári ma pot obleje
a kričím "zle je" "zle je"
otázku stále si musím klásť
kde som ich schovala, keď ich
neviem nájsť?

.


..zabudla som trošku na báseň...
..nie,nestála som v rade na vášeň-
čo pantá ľudí od pondelka
a vraj ako darček hodí sa...
..tých zopár mincí
prievan z buksy odvanie
ale úsmev pre vás-ten mi zostane...

No Pepsíkova a kde si toľko bola. Ja to tu monitorujem celý týždeň a je tu nejak pusto. Lukyš zmizol, Erzet tiež a ty tak isto.Len Rolexak to tu zachraňoval. Aj Iriska už prišla.

A vidíte aj tých mojich smajlíkov?

Erzet tu dnes bol. j

..

..milý kabátik,ani mi nechutí sem ísť,lebo mi nezobrazuje súhlasy,strašne dlho načítava a furt voľačo....a mám skúšky a písomky...

Držím palce!

Študent príde na skúšku, potiahne lístok s otázkou, prečíta, nahodí zhrozený výraz a pýta sa:
- Pán profesor, môžem si vytiahnuť inú otázku?
- No tak dobre. - profesor mal očividne dobrú náladu.
Ale toto sa opakovalo niekoľkokrát, až nakoniec profesora prešla trpezlivosť a hovorí:
- Dajte index! - a zapísal mu za tri.
Keď študent celý šťastný odišiel, asistent sa pýta:
- Prečo ste mu to dali? Veď nič nevedel.
- Niečo vedieť musel, keď tak usilovne hľadal!

Každý má tú svoju,
každý ju proste hľadá..... svoju ružu...
Každý ju raz nájde, krásnu a voňavú...
a vie, že je to tá najkrajšia vôňa na svete...
A tak zmámený krásou a vôňou zabúda na to,
že ruža má tŕne...
Necíti ich bolestivé pichanie a nevidí ani krv vytekajúcu z rán...
Občas síce pocíti kruté bodnutie pri srdci,
keď vidí, že niekto iný sa dotýka jeho ruže...
že niekto iný je zmámený jej vôňou...
vtedy by chcel ružu skrotiť,
zbaviť tŕňov a vône a ukryť ju ďaleko od všetkých....
potom si ale uvedomí, že keby ju zmenil,
zničil by to, prečo ju miluje...
už by to nebola jeho RUŽA...
a tak zanechá ruža a nájde si ľaliu.....
nevyzerá tak nádherne, aj vonia akosi placho...
je jemná a poddajná....
nezraňuje...
ani nepovznáša....
len má rada...
prejde veľa času...
občas stretne ružu a spomína na jej vôňu a krásu...
zabúda na tŕne...
vrhne sa k nej....
zraní sa na tŕňoch a odchádza k ľalii ..............
Čo je horšie v živote?
Trpieť pre ružu alebo ublížiť ľalii???
a čo keď nie je východiska???

Priateľ je ten,čo silu ti dáva,
priateľ už z diaľky na teba máva.
ostatní odídu,
na teba zabudnú,
priatelia zostanú,
teba sa zastanú.
na srdci smútok, na srdci žiaľ,
len kamarát by ti ho odohnal.
kamarátov váž si,
maj ich stále rád,
len vďaka ním si, čo si,
buď tiež ich kamarát.
daj im vždy úsmev,keď je im ťažko,
po tvojom úsmeve pocítia ľahkosť.
keď zacítiš úzkosť,štípu ťa oči,
kamarát do tvojho srdca vkročí.
utrie ti slzy,
rozosmeje tvoje pery,
do jeho očí pozri,
on len tebe verí.
priateľ je kamarát,
kamarát je priateľ,
ďakuješ zaňho toľkokrát,
že si ťa našiel.
pocítiš úľavu,keď naňho pozrieš,
má ťa rád a ty to vieš.
len aby vedel aj on,
že znamená pre teba svet,
nech nestane sa len snom,
ktorý nevráti sa späť.

Čo sa stane sa už neodstane,
Škvrny na srdci ostanú..
Aj pocity zmiešané,
Časom vyblednú..
Zostane iba chlad alebo láska..
Škrie ta nezodpovedaná otázka.
Prečo je to tak?
Prečo sa necítiš ako ľahký vták?
Prečo ťa ťažké kamene na duši ťažia?
Prečo ľudia ktorých si mal rád sa už nesnažia?
Prečo sa na teba ani nepozrú?
Prečo máš dušu zronenú?
Odpoveď márne hľadám,
Pri pokusoch na dno padám.
Ďalej padnúť sa už asi nedá...
Veď celý život je jedna veľká veda,
Vysvetlivky však na vzťahy nie sú,
A ak hej, nenachádzajú moju adresu..

Pohľad, kontakt ľudských duší.
Pohľad, pokoj duše ruší.
Pohľad, píše krásne básne.
Pohľad, značí slová krásne
pohľad očí hlbokých.
Pohľadom chceš poslať správu
brnknúť strunu srdca pravú
objaviť, čo bolo skryté,
obnoviť čo bolo zmyté,
zmyté slzou trúchlivou.
Slza, symbol ťažkej chvíle,
premietne ti čo na míle
vzdialené je tvojmu bytiu,
potrebné však tebe k žitiu
potrebné ti pre život.
Ty, čo dávaš kúsok seba,
tvojej duše spriaznenej,
čakáš šťastie, odtieň neba,
od osoby milej.
čakáš, čakáš..Zbytočne?
Na šťastie dvaja sú treba,
toť tajomstvo jediné,
nestačí len vidieť teba,
bo to všetko pominie.
Odíde do nenávratna.
Treba kontakt? Dotyk dlaní?
Tichý šepot zimných saní?
Vyplašený pohľad laní?
Neviem..! nie som zasvätená
iba trochu som zmätená
taktiež z tvojho, môjho bytia.
Neviem, čo nás ešte čaká
budúcnosť ma totiž ľaká..
Viem že ťa mám rada
no nebude to dúfam zrada
Keď odovzdám ti srdce dnes.
Moje srdce na podnose
ako steblo proti kose
nemá šancu, lebo iba
tvoja vôľa, jedna chyba
zmetie srdce z podnosu.
Preto srdce opatrne
vkladám tebe ti do dlane,
iba tebe jedinému.
Môj osud máš teraz v rukách
nenechaj ma prosím v mukách,
v mukách túžby očarenia.
Čakám zázrak premenenia
zázrak jednej sekundy.
Každá chvíľa ovplyvňuje,
tie budúce minúty,
tá sekunda zasahuje,
mení naše životy.

Možno ma v noci prázdnymi očami pohladil sen,
Možno mi naplnil cely život...
Prečo mi krvou prúdilo vibrujúce ticho obalené teplom?
Prečo som kráčala na jeho okraj spoznávajúc svet s čiernym Anjelom –
Vyrovnane strnula silueta...
... ten svet bol otvorený...
... možno som mohla vstúpiť priamo dnu a s ľahkosťou splynúť
s tancujúcim svetlom, možno som ťa objatím zaplavila prekvapujúco horiacim Slnkom...
topil si sa v mojich pocitoch, ktoré som vyplavila na povrch
a ja som ta učila plávať nesebeckým spôsobom
... možno som sa usmievala...
prečo si sa nebránil?
Svetlo sa roztrhlo a zaplavilo priestor nehybného vesmíru
Prečo padol biely múr, ktorý rozdelil krásu na
Dva neznáme svety?
Možno sme kráčali v spoločnej nehybnosti
A Ty si ma v svojej chôdzi posilňoval bez toho, aby som
Vyslovila jediné slovo, možno si čítal z očí písmo
Písmo písané tvojou rukou..
Prečo ten spoločný oheň spaľoval bolesť ukrytú v rozbitých zrkadlách,
Sušil slzy z nemých tvárí...
Slovo nemožné bolo ožiarené našou krásou a splynulo s časom...
...mlčky sme si pomáhali...
možno si mi dal silu, i keď som o ňu neprosila
... možno si mi dal seba, a ja som sa to bála vidieť...
dva svety sa vzpriečili a vytvorili... ako si to dokázal?

pirátsku vlajku rána
zazrel s prvou stratou
snov

keby len neodvrával
a šiel si ľahnúť skôr
nežmýkal v ruke poldecák
ako prepotenú pyžamu

ale nie!
on – sám sebe vrátnikom
znovu a znovu otvára hrdlo
a lačne hľadí na dámu
z ktorej padajú šaty
ako na jeseň listy zo stromu
aby odkryla len telo - holú pravdu
po spoznaní ktorej len málo
málo mužov vydrží sa dívať
do očí

ako lačné mláďa otvára k nemu zobák
a on sám v sebe tvorí plán
ako nakŕmiť tú prítulnú šelmu
na barpult hodí drobák
a to cinkanie mu pripomína
zvuk svadobných zvonov

on je pán
a ona žena
tak zvodne k nemu otočená

treba ísť domov

pirátska vlajka rána
rozbila zväzok snení
a on zistil že je sám
po vytriezvení

a ju navždy pochoval...