Dáška ďakujem aj za mojich vnukov, len škoda, že z chlapcov, sú už chlapi...

Vďaka admin sa vrátil príspevok 432 a 423. Ďík

Slovo
viem, je súčasťou človeka
je prejavom citov, nálady
hladká i udiera, mlčí i kričí
za zatvorenými dverami duše
hryzie a kúše
vypovie pravdu, niekedy ničí
odtajňuje záhady
a hľadá, kde pravda odveká...
Šepot i krik
bezdrátový prenos myšlienky
ukrytej hlboko v pamäti
prikrytej paplónom sĺz
bezhlasný prejav duše
hryzie a kúše
má nadčasový sklz
v pamäti rozsvieti
hľadá, kým nájde spomienky...
Čas musí strážiť hodiny
prikrytý maskou nádeje
rozdúchava skryté túžby
odkrýva tajomstvo duše
hladká i kúše
výpoveď dá za služby,
za čas, keď zohreje
istotu, že čo príde, nebudú vidiny...
Slovo, vypovedať a či radšej mlčanie?
- chcieť pomôcť, ale dá sa
mlčať so slovom, keď derie sa von
súhlasí s istotou duše
rýchlosťou kluše
nepustí cez pery ston
len v očiach predvádza sa
myšlienky bubnujú zdesene
za oknom očí, ktoré vedia...

po prečítaní básne od Vlasty ma napadli slová:
Slová
sú pekné, milé, nežné,
sú, keď sa povedia, napíšu.
sú tu, sú aj trefné,
keď pohladia srdce i dušu.
Slová
sú vrúcne priateľské,
sú i bolestné, i udrú,
sú, ale iba keď sú povedané,
keď otvoria srdce i dušu.
Slová
sú tu, a mali by byť stále,
sú aj keď niekedy ubližujú,
sú, aké sú,
vtedy človek cíti pomocnú ruku.

Keď sklamanie bolí...

To sa stáva,
tak to v živote chodí.
Jeden sklame,
druhého to bolí,
no treba vstať zo zeme,
aj keď slza steká po líci.
Myšlienky zahoď za dvere,
spomeň si na radosť z detí.
Ide sa ďalej,
čo nezabije - posilní,
schovaj sa za úsmev,
veď čas rany hojí.
Prehoď list, otvor srdce,
všetko sa utrasie aj bez slzy.
Veď nič nie je stratené,
raz všetko príde do starých koľají...

nemusíš sa obávať, nemám prečo nakopať, ale keďže som Ťa nakopla, je o básničku viac. Veď každá báseň dokáže pohladiť oko i dušu.

Kvapky
Kvapky dažďa mi tečú po tvári,
pocit je to ale prekrásny,
kvapky dažďa bubnujú na stromy,
listy sa ohýbajú pod nimi.
Kvapky sa menia na kus vody,
stretnú sa s prúdom rieky,
tečú rýchlosťou opreteky,
náhlia sa preč ako ľudské slzy.

Dážď

Prší, kvapka steká po okne,
a či aj v duší prší? Kto vie.
Oči sú bez žiare, duša je v temnote,
v očiach je podivný lesk, už bez slze.

Prší, aj vietor zaveje,
odvial krehké sny, i nádeje.
Zobral ich so sebou, ktovie kde,
snáď sa raz vrátia, do duše.

Prší, slniečko cez mraky sa usmeje,
len tak jemne, pozerá sa nežne.
Snaží sa prestrčiť svoje lúče,
aby poohriali smutné srdce.

Prší, búrka, už mraky preč ženie,
nech idú ďalej, dúha sa ukáže.
Ukáže svoje farby, slnko hreje,
oči vidia krásu, krásu Zeme.

Šanca života
Šanca života je mať rád,
šanca je keď odpúšťať sa má,
šanca je vždy, chcieť treba,
šanca je pre každého človeka,
šanca je ukážka života,
šanca je v každom srdci ukrytá,
šanca je keď zabudnúť sa pokúša,
šanca je pre každého útecha,
šanca je vždy, báť sa netreba,
šanca je človek predsa vníma,
šanca je keď sa využíva,
šanca je v nás, stále sa obzerá,
šanca je vždy, každý pokus sa počíta
šanca je práve tam, kde je potrebná.

Izbietka malá
na stene kríž, taký malý, že nemá ani tieň,
bledučká nevesta...nevesta? Závoj má iný
ako zvyknú nevesty mať...
- nie ľahučký, ako pierko, nie priesvitný ako sen
nie ihličky obuté, nie podväzkový pás,
nie sny o túžbach dievčaťa
pre ňu bol iný ako pre mňa deň
spomínam často a budem zas
myslieť na teba Agneška...
Prešlo už takmer polstoročie
čo lúčili sme sa tam doma, pri našej bráničke
na nohách hrubé flórky, bola si pokojná,
tichá ako sochy v kostole
nechala si mi lístok v záhrade na stole
som šťastná, lebo chcem,
som šťastná, lebo viem,
že cesta moja vedie správnym smerom...
A ja pochábeľ, viac som ťa nestretla
išla som na rande, za priateľom
túžila som za závojom
utkaným z jarnej vône.

Dnes spíš svoj večný sen
už máš len noc, zmizol ti deň,
ale ja, cítim stále tvoje modlitby...

je to pekné

Smutné!

Ďakujem, že sa vám páčila, ale aj taký bol život. Agneška sa mi vrátila do sna, preto tá spomienka...

Nie je dobré stratiť, takto niekoho, koho si mal veľmi rád,
hoc by to bol iba kamarát.
Chceš si o nej nechať zdáť,
musíš na ňu spomínať.

Prečo?
Lebo.

Na čo Ti toľko otázok?
Máš vysnívaný obrázok?
Keď budeš sedieť na nete,
nenájdeš ju,ver, vo svete.

PRIATEĽSTVO

Priateľstvo je ako krehká ruža v rozpuku,
ako nežné pierko, čo znenazdajky
dopadne Ti na ruku,
je ako sen, čo začal,
no nevieš kedy skončí,
či ako myšlienka ktorú živíš nádejou,
a ona často mlčí...
je ako iskierka tlejúca v zradnom vánku.

Tak chráň si ju - bdejúci i v hlbokom spánku!
Bo ruža citlivá je a uplakaná zvädne,
nežné pierko ihravo sa vytratí,
sladký spánok ťa neúprosne o sen oberie
a myšlienka, čo vznášala sa v tebe ... odletí!

Živíš ho hrejivou láskou, jedom preň je klam.
Niť po niti trpezlivo spriadaš.
Keď šliapeš po ňom pýchou, pre seba len žiadaš,
cestičkami života blúdiš, z obrazu máš rám....

vitaj v klube

Láska

Aká si vlastne láska?
Čo meno máš tak zazračné?
Občas prehrejem slnko,
občas sa hojdám na mračne.

Dlane, každá z nich patrí inému človeku
jedna je ešte stále vo veku
keď potrebuje tú druhú ...

Často si kladiem otázky
čím by bol život bez lásky
bez zázraku okamihu ...

Mám v živote krásne poklady
dlaňou i pohľadom ich pohladím
načo čas na otázky ...?

Život sa so mnou nemaznal
no predsa mi zázrak ukázal
moje dve deti, dva obrázky...

V prútenom košíku odkladám si sny
zajtra tu možno bude jediný
zabudnutý v kúte ...

Nájdem si svetielko v tmavý deň
čaro tých chvíľ i na jeseň
životnej púte ...