veršíky od ondrejvla vždy donútia zastaviť sa a zamyslieť sa ...
veľmi pekné

Ďakujem.

Vlastička,ty keby si vydala zbierku básní, prvá by som prišla poprosiť o autogram.
neviem, či si sa neminula povolaním, ale nikdy nie je neskoro.

No a ja občas zíram
a teraz poriadne.

Vidí noc slnce?
Oblieka si plášť zvedavosti,
má postriebrenú róbu hviezd
tajomno ľudských duší
či sa to patrí, či sa to sluší
nakúka do ľudských hniezd
milovania či vášnivosti
hľadá srdce
prstienky lásky,
milovanie v posteliach z trávy,
nenávisť i lásku súčasne
zloba v dušiach vládne
v tých, ktoré sú zradné
schované v ľudskom oblačne
nedbajúc, či nás to baví
mať nebezpečné vrásky...

Dvaja sú na všetko čo je krásne
dvaja sú na smiech
na plač, i milovanie
na ošiaľ z vône, z tela parfumu
myšlienky lásky z albumu
na krásne spomínanie
nebolo krásne? Nech.
Noc a s ňou láska vychádzajú z básne
či iba spomienky z rozumu...

Mama, to jediné slovko
je jak celý svet...
Keď usmeje sa na mňa,
život je krajší hneď.

Keď trasúcou sa rukou starou
pohladí ma po tvári,
ani ona sama nevie,
ako ma tým obdarí...

Keď večer usínam,
len o jedno prosím Boha,
nech tieto chvíle
zažívam zas a znova.

Viem, že každý má svoj vymeraný čas,
no keď zomrie mama,
je to akoby odišlo aj niečo z nás...

Keď spánok neprichádza
a noc je ako deň,
keď spomienky tak bolia
máš v hlave pochodeň.

Myšlienky sa honia
jak na bežiacom páse,
jedna, druhá, jedna, druhá,
zas a zase,
tak básnici sa rodia
práve v tomto čase...

Som láska mocná čarodejka
a som láska klam,
ty myslíš, že ma vlastníš
a predsa si sám...

Môj oheň ťa spálil
a všetko krásne v nás,
ty vstaneš jak Fénix
a hľadať ma budeš zas.

Taká som ja - láska,
mám zázračné meno,
som oheň a som mráz
a to je moje veno.

Deň
od rána až do večera
občas akoby začínal večerom
únava tlačí plecia, načiera
zmätok v duši, pod papierom
novín starnú správy...
Nepokoj rúk,
oplátky nervozity, keď hnev
samej na seba a na celý svet, čas múk
prečo je deň taký, nie ako spev
keď melódia nejde z hlavy...
Svitá,
začína nový deň ránom
úsmev je v duši, plamienok
radosti, dnes bude, áno
hoci len o jeden stupienok
deň krajší, deň keď ma baví
prežiť ho s mysľou bez únavy...

Vlastička, nerozmýšľala si nad básnickou zbierkou? Alebo aspoň osobitným blogom, kde by boli Tvoje výtvory. Sú krásne, vždy ma potešia.

Kde sú,
Tvoje oči, keď na mňa nehľadia?
Kde sú,
Tvoje ruky, keď ma nehladia?
Kde sú,
Tvoje ústa keď ma nebozkávajú?
Kde sú,
Tvoje nohy, keď ma neobopínajú?
Kde,
Tvoje telo, keď sa ma nedotýka?
Kde,
Tvoje uši, keď ma nepočujú?

Chcem ráno vstať,
s Tebou sa poláskať.
Do rána slnkom zaliateho vstať,
s tebou sa milovať.
Ráno vstať,
a celý sa Ti dať.

Inak Robko, krásna téma...

Vraj nie na ráno.

Jarka, uvažujem nad tým, ale len v súkromnom vydaní, chcem ich zanechať na pamiatku mojim potomkom. Ďakujem za to, že si v nich našla niečo pekné.

Vlasitička veľa z nás si cení Tvoje veršíky, sú prenádherné.

Otec,
stratili sme sa v dave
ty nechcel si sa viazať
a ja som vtedy práve
prvý raz začala plakať...
Chcel si zmeniť trasu života
mňa nechal si osudu
vo vzduchu tklivá dusnota
alimenty od súdu
si platil podľa pravidiel,
chcel si mať čisté myšlienky
a mňa si ani nevidel
len prispieval si mi na plienky...
Panghartča malé, tak volali na mňa
tak veľmi som ťa čakala
no bola tu len moja smutná mama
i namiesto teba ma hladkala.
Otec, keď sme sa stretli,
bola som už dospelá
moje kroky k tvojmu domu viedli
by som ťa aspoň raz videla
stačilo riecť, som tvoja dcéra
zostal si stáť v nemom úžase
v tvári zmätok, ako by to bolo včera
strach ti bolo cítiť po hlase
že prídu TVOJE deti,
riekol si iba – aká ste veľká
nespýtal si sa, smutno ti ?
Nepovedal si – moja dcérka...

V hlbinách rokov hľadám dôvod,
prečo som bola taká zvedavá
prečo som chcela poznať svoj pôvod
a spoznať mesto Handlová,
prečo som chcela vidieť tvoje oči
veď vidím ich denne v zrkadle
chcela som zmazať smútok z nocí
plačlivých podľa pravidiel
detí, čo túžia po úsmeve a pohladení
človeka, čo chýba doma pri stole
po troške lásky, pomaznaní...
modlitbu za teba dám v kostole
spomienku na dni, keď čakala som...

V živote nastane okamih, kedy si uvedomíš:

na kom záleží
na kom nikdy nezáležalo
na kom nikdy záležať nebude
a na kom vždy bude.

Netráp sa ľuďmi zo svojej minulosti.
Je dobre, že sa nedostali do tvojej budúcnosti....

Toto mi prišlo e-mailom. Pekné, že ?

KEĎ CHCEM ….

Chcem kráčať vlastnou cestou?
s dlaňou v nebeskej dlani?
Nad hlavou mám hviezdy, slnko,
pod nohami matku Zem,
vo vnútri pocit energie vnímam dávno,
cítim, vidím, žijem.
Zrazu vidím inak,
staré známe tváre.
Kam spočinie môj zrak,
na chorobe?
Všade vôkol
úsmev teší detí, ľudí,
chcem dať všetko, tím čo sú chorí.
Nie je to bežné.
V mysli stále rátam,
Dary Vianoc, ktoré rozdávam.
Či to stačí? … Nie! Povedať neváham!
Ja sa nevzdávam!
Chceš šťastie ?
Silu harmónie?
Duše Tvojej dám to,
čo iná potrebuje....
Chceš cítiť dotyk lásky?
Dotkni sa mi ľavej dlane.
Keď sa na mňa dobre pozrieš,
uzrieš lásku, nebadane.
Tvoje telo sa zmení nepoznane
Priblížiť sa mi chceš, chceš byť ako JA?
Si cudzia nemôžeš.
Miesto Ty a Ja byť MY -
pre iných navždy zakázané.
Len, Boh a láska Anjelov,
zdravie a šťastie prinesie na Vianoce do Vašich domovov.

pripájam jednu vianočnú, je od mladej autorky Janky z Považskej Bystrice

Kto si, Vianoce?

Vychádzaš po schodoch zo suterénu vlastného ja,
chceš objaviť ťarchu všedných dní?
V rove leží telo bez citu dušou zeme, raja,
nevieš, či je ešte niečo..... či tvoj život bol posledný.
Pri každom schodíku, hlbšie čosi pichá,
Srdce..., nevládzeš vyriecť vlastné meno,
vzdoruješ boju, čo zriadila ti vlastné telo,
hľadíš do diaľky ... hľadáš blízke ľudské rameno.
Do mäkkej hrude zarývaš svoj smutný pohľad,
prosíš o pomoc, voláš a dúfaš, že Vianoce zdoláš,
do vzduchu bozk, čo nevrátil ťa už lebo cítiš chlad ,
z posledných síl "milujem ťa, život" mocným hlasom zvoláš!
A všetko stíchne ako v horách, keď lavína sa zvalí,
mysľou preletí ti iskra, čo záblesk zajtrajška už nezakalí,
nič nedeje sa náhodou, náhodu sme stretávali.
Keď si raz dostal život, nevzdaj sa bez boja ... ži.
Spomeň si na deň, keď ako dieťa na vlastné nohy si sa postavil,
tvoj detský krok vyčaril Ti šťastie v oku.
Zdvihol si hlavu a svetu si sa vzpriamene predstavil, som Adam a ty?
Nič som nechcel, len kráčať s nádejou s tvojou láskou jedinou.
Po celý môj život ma vietor na rôzne cesty zavieval,
Hladil ma žár slnka po lícach dážď stekal a prisal sa mi na pery.
Neplačem ja dnes, neplač ani ty či si Zdenka a či Tereza,
lebo Tvoja nádej prišla už včera, lebo som Ja aj Ty , skrátka, vyvolená,
kým máš jasnú myseľ, som tu Ja a potom TY.
Som najväčší zázrak, čo medzi nebom a zemou sa kedy stvoril,
myšlienkami dokážem, vyčariť Vianoce!
Zabudnime na prekážky, a dáme si kapustnice ,
máme v rukách dnešok - budúcnosť, len v čaru Vianoc láska je..

Raz, a ešte niekoľko ráz, som prečítala túto "Vianočnú" od Janky z Považskej Bystrice. A poviem Ti, Ofélia, že mi ten text dal poriadne zabrať. Vlastne, v tomto predvianočnom čase mi popreháňal všetky mozgové závity. Vytvorila som si asi šesť možných výkladov tejto básne, ale ani jedným som si nie istá, či sa aspoň priblížil tomu, čo autorka chcela vyjadriť. K jej posolstvu. Je jasné, že mladosť nie je zaťažená žiadnymi konvenciami, preto aj jej obrazy a metafory sú nekonvenčné. Ale priznám sa, že vzbudili vo mne zvedavosť a prinútili ma zamyslieť sa. To bolo asi zmyslom básne, okrem potešenia autorky z jej tvorby. A určite to nie je málo.