Chcela by som
so spiatočnou splatnosťou
mať taký dom
kde stretli by sa s radosťou
pri veľkom štedrovečernom stole
stretli spolu s nami
i tí, čo sú už dávno hore
v inej atmosfére poznaní
aj preto chystám tanier naviac...

Plamienky sviečok,
drevený betlehem,
z privretých viečok
tajomstvo nepoviem
je medzi mnou a vami drahí
ukryté v záhyboch spomienok
neprekročíte moje prahy
neuhasíte plamienok
túžby – aj preto chystám tanier naviac...

Kráčam životom už pekných pár rokov
viem, nedá sa čas vrátiť spiatky
nedá sa z unavených mojich krokov
vyčítať, že tieto sviatky
sú krásne, ako aj pred časom
len, trošku mi prešedivel vlas
nestíham utekať za vlakom
rokov, v myšlienke počujem môj hlas
i bez knižky modliacej
prajem mne drahým radostné Vianoce.

Filcové čižmičky
figúrky z čokolády
mrazivé novoročné ráno...
Dupkajú nožičky
zvedavé pohľady
zdvihnuté ku kostolným zvonom
spomienka na bezstarostné roky
na vinše susedom, koledy pastierov
hricovia v koži ovečiek,
babenky pri hrncoch, zaoblené boky
kredenca, z vyhrnutých golierov
vytriasame zbytky vločiek
mokrého snehu...
- prajeme vám, prajeme, na ten nový rok
aby vám neodpadol z pece bok...
stíhame ešte v behu
s piskotom večných detí
vinšovať malé vinše
náš pozdrav pred kostolom letí
povedať : - my nevieme inšie...

Inou optikou sa pozeráme na svet
iné priania dnes si prajeme
na dlani srdce, za oknom kvet
kto je nám susedom? – Ani nevieme...
Zazvoniť pri dverách?
Zaspievať koledy?
Svetelné roky v nás
sa čudujú – nie, to sa nehodí...

Prijmite prosím moje prianie
nech do všetkých domovov dobrý vietor vanie
nech stretne sa človekom s človekom a cestovanie
nech je len za časom, nech krásne milovanie
je večné a nie iba spomínanie...

Zodraté krídla času
poodierané o roky života
za všetky bôle, za to, že istota
je nielen v spomienkach, z hlasu
je cítiť jeseň, vôňa žltnúceho lístia
je prenikavá ako láska, ako deň
spomienkovo láskavý, ako sen
ako dlžoby času, ako oblaky, čo istia
si úroky za všetko krásno prežité...
Telo si pýta za všetko dane,
za lásky kruté i láskavé
za všetky chvíle ihravé
za plač, za smútok, i za šťastie z dlane
vyčítané krížikmi na chrbte...

Buď milosrdný čas,
pofúkam ti krídla motýlie, poprašok bolesti
stiahnem indigom, vymením radosti
času, za to, že som tu zas
našla spomienky z povaly zabalené v celofáne
a tak si dnes, zajtra, pri každom novom ráne
odbalím jednu z nich. Sú v zaprášenom staniole...

Prečo?

Chceli ste ma súdiť, no nevyšlo Vám to.
Chceli ste ma naštvať, no nedošlo Vám to.
Život ktorý žijem ja, nemá nik.
Dar ktorý mám ja, je ako životný prienik.

Kto závidí, nech nesúdi.
Kto chce naštvať, ten uvidí.
Čo?

Kto moje meno do úst vezme,
bez toho, aby spoznal ma.
Ten ucíti ťarchu dňa,
a povie si prečo Ja?

Ofélia, toto je reakcia bezprostredne po prečítaní a absolútne v dobrom. Niekedy by som chcela byť v hlavách iných ľudí, aby som dokázala lepšie pochopiť.

Radosť
vychádza z môjho ja, pohladká mi dlane
poteší oko uplakané
vymení drobné mince za ne,
za všetky túžby nesplnené
nachádza ráno utešené
od slnka, má veľké prianie
dať ľuďom do sŕdc milovanie
nechať v nich krásne spomínanie
na lásku, na jej čarovanie
na veľký údiv, roztrúsenie
čara, na plátno maľovanie
skíc radosti, veselenie
mysle, položí žartovanie
zo slov na okennom ráme...

ondrejvla, díki ti, za krásu,
toto myslím úprimne, bez špásu.
Pravdivé slovíčka,
otvárajú srdiečka.

Ďakujem Erzet, moje slová
tu sú dnes a budú znova
sú spomienkami, bludiskom
života a schodiskom
do duší ľudí
nech každý sa šťastný ráno budí.

Každé ráno na nich myslím,
v práci si neviem poradiť,
po práci sa domov teším,
na tých ľudí z porady.

Som tu krátko, len pár dní,
nováčik, no aktívny,
veľmi sa mi tu však páči,
a poradiť stále ráči.

zastúpim zadávateľa: vitaj v klube!

Láska,
kde zostala si spať dnes? A kde včera
márne mi túžba srdce zviera
nad stratou, čo nechal si
nad bozkom, čo zobral si,
nad milovaním jednostranným
nad ponížením v milovaní
keď telo poslušne sa prispôsobí
keď túžba v tele nepôsobí
dvojité videnie
či túžby spojenie
čo vychádza z tela von
nepočuť túžobný ston
láskavá láska, lásky sny
si nájdu ten deň posledný
čo dal si mi v slove
to slovo - bolo choré...

Iluzionista sťahuje oponu
kúzla spomienok zostanú
vyčarený úsmev ozdobí mi tvár
nik nezbadá slzu, svár
ukolíšem v milosrdnej pamäti
vari i zajtra slnko zasvieti
pre mňa i pre teba...

Táto je zo šuplíka :
Dieťa
v očkách má nebo
odtiene belasej a slnečno.
Voňavá hrudka lásky
nekonečno večnosti
najkrajší dar milovania
človieča, čo mrví sa v plienkach
prisajúce sa k maminmu prsníku
hľadá svoju potrebu života.

Dnes mala som v náručí dieťatko,
môj veľký poklad, vnúčika
čo požehnal mi Boh
pre šťastie a pokoj duše.
Vítam ťa v živote krížikom na čelo
aby sa mi v živote necnelo
si prišiel ty, nevinný, čistý a voňavý
so silou v malých dlaniach
a mne sa rozoznela v duši melódia organu....

O rôčik neskôr vítam i teba
druhý poklad môjho veku
drobučké tielko v perinke, záplava vláskov
na hlávke menšej ako pomaranč,
krikom si žiadaš svoje práva.
Si krásny, nádherné dieťa, milované vnúča
a moja ďalšia láska
môj ďalší naplnený sen
verím, že raz príde deň
s belasým ránom a slnkom v obloku
vy obaja ma chytíte za ruku
a vyznáte sa zo svojich prvých lások
mne rozjasní sa nebo vrások
a slza sa skotúľa po líci.
Hm, ešte ste malí chlapíci a ja už snívam veľké sny...

Kolíska
myšlienky rozkotúľané v tráve
slzičky rosy na dlani
v kolíske spomienok práve
ozval sa mocne v tieto dni
posledný z kláskov uložených dávno
boľavá ranka na duši,
ktorá ma teraz každé ráno
viac než sa patrí rozruší...
Roky a roky mlčania
hľadanie toho, čo zatúlal sa v diaľ
dnes mi už myseľ nerania
rozprávky, žil raz jeden kráľ
čo stratil svoju vzácnu perlu
nikdy si, nikdy nepriznal
najväčšiu svoju prehru
vystúpiť zo seba, uznať si vinu?
prelomiť okov z reťazí?
prehral, zo svojho činu
nikdy nebudú víťazí
tí, čo chcú mať iba mamon...

V kolíske starý povijan
vyblednutou farbou spomína,
vystúpi z myšlienok, Pán
mu dal milosť. Príčina
je dnes už minulosť,
živé batôžky sa našli...

Vlastička, pekne a s citom si opísala myšlienky a spomienky, ktoré nikdy nemôžu vymiznúť zo srdca dieťaťa.......

Zdenka ďakujem.

Pridám jednu tiež zo šuplíka, je z obdobia, keď sa ma veľmi dotkla priateľkina bolesť.

Vierkin plač...

Pokúša sa nájsť nový deň
myšlienku v ubolený, živý tieň
záblesk svetla na obzore mesta
osvetleného neónmi,
tmavá je príliš cesta
pre kroky unavenej ženy.
Smiechom a úsmevom zakrýva svoj bôľ
veselosť dáva na prestretý stôl
pri ktorom sedí sama
nemá kto povedať –
-mama
silený smiech unavenej ženy.
Tým, že on odišiel, osirel ten byt
je smútku pevný pancierový kryt
lampášom lásky hľadá v diaľave
neprišiel,
smútok si dáva ku hlave
taký je spánok unavenej ženy.
Mesto je plné davu, smiechu, buchotu,
zvuky krokov, podpätkov klepotu
jedného páru nôh, unaveného života
túžiaceho po zžití dvoch
tma a clivota
počuť len plač unavenej ženy...

Ešte raz

Aby už bola jar !

Pozerám z okna na sivobiele mraky
a hľadám kúsok modrého neba.
Vetvička brezy v snežnom šate odetá
vo vetre klania sa na všetky strany.

Nevzdychá, nereptá, tancuje podľa vetra,
veď biely habit mrazivý
s prvým žmurknutím slnka vymení
za srdcia listov zelených a húf spievajúcich vtákov.

Borovica, jej priateľka večne zelená,
v rytme ju povzbudivo zdraví:
"Brezička , vydrž! skoro bude jar,
snežienok nežných hlavičiek pár, vidím si pri nohách uzimených".

Pozerám spoza okna na časť prírody
a lúštim šepoty tých za ním.
Odkaz je jasný. Treba vydržať!
A každý z nás sa dočká odmeny
v zázraku jarnej premeny.

Dnes obloha, krásna, modrá, sťa blankyt mora,
už začína, zelenať sa hora.
Zelené polia, vybielené srieňom,
to zima opúšťa nás, svojim tieňom.
Zasa láska začne kvitnúť,
s radosťou si na to chceme zvyknúť.
Nech už teplučká je klíma.
Konečne už vzdaj sa zima!

janaruza72 dnes napísala:

Milujem, keď príroda zobúdza sa...,
milujem, keď na každom rohu jari krása...,
milujem nového života zrod...,
teším sa z toho rok čo rok....)))

autor: mamina na materskej

Život maminy...


Na materskej tretím rokom
cítim sa byť už otrokom.
Každé ráno pripravená,
že ma čaká dáka zmena,
ale večer s hrôzou zistím,
že to bol deň zas ten istý:
Plienky, hračky, kašičky
a dve zlaté detičky.
Starší o pol šiestej vstáva,
pyžamko si dole dáva.
Do práce sa s tatom strojí,
ten sa toho právom bojí:
"Nemôžeš ísť so mnou zlatko,
veľa roboty má tatko.
Mamička má času more,
pozri sa, už vstala hore!"
Ja strapatá, pomalá,
nočnú som zas ťahala,
lebo malý nechcel spať,
iba cicík cumľovať.
Manžel zdrhá: "Láska idem.
Navar niečo, hladný prídem!"
Tak bez seba od radosti,
začnem plniť povinnosti.
V ruke nočník, v druhej plienka:
"Pozri, v knižočke je lienka!
Chvíľu si tu čítaj, seď,
malého prebalím hneď."
Tvár umytá, zúbky čisté,
musia niečo papať iste.
Smerujem ich do kuchyne,
cestou otvárajú skrine.
Šaty, šperky, knihy, spreje,
zrazu nič na mieste nie je.
Dve stoličky, podbradníky,
k tomu svorný krik veliký.
Jeden nechce kašu jesť,
pritom reve o 106,
druhému sa šunky máli
a čajík vraj strašne páli.
Po raňajkách hrôza čistá,
na vychádzku oboch chystám.
Obliekaciu vojnu zvediem
a keď ich už pred dom vediem,
pri malom mi nos vykrúti,
nervovo sa takmer zrútim,
cítim to aj cez pančuchy,
pos... sa až pod pazuchy!
Druhý pokus upotená,
zvládnem ako superžena,
do auta ich oboch pútam,
"Kam ich dneska zobrať?" hútam.
"Už viem, k rieke pri kačičky,
to je ten raj pre detičky!"
Ubieha nám rýchlo cesta,
na sedačkách divo vreštia.
O hračku sa naťahujú,
zvyšných dvesto ignorujú.
V parku je to čistý des,
holub, kačka, mačka, pes -
na všetkých sa s chuťou chystá
môj dvojročný terorista.
Nemôžem ho spustiť z očí,
do jazera by hneď skočil.
Z kočíka sa rev ozýva,
celý park sa na nás díva.
Malý mi chce zvestovať,
že ho musím pestovať.
Na rukách ho teda vláčim,
ťahám tašku,kočík tlačím.
Na staršieho pritom vrieskam,
nech nespadne na preliezkach.
Keď lavičku voľnú zbadám,
od únavy na ňu padám.
A pre moje detičky,
vyťahujem čajíčky,
mandarínky, keksíky,
veď majú hlad veliký.
Po desiatich minútach,
dogebrení sú až strach.
Tak oznámim: "Moji milí,
výlet sa ku koncu chýli."
Cestou domov - radosť veľká,
zaspia obe strašidielka.
Do postieľok ich vyklopím,
varešky sa s chuťou chopím.
A pre blaho rodiny,
varím zo dve hodiny.
Priebežne periem a suším,
upratať nestihnem, tuším.
A hľa - už sú krpci hore,
musím sa mať na pozore,
výtržnosti totiž množia,
snáď len požiar nezaložia.
Vo dverách sa manžel zjaví:
"Hotový som" smutne vraví.
"Daj mi niečo na večeru,
to bol zas deň, namôjveru!"
Kým papá ja kŕmim deti,
umývam riad, zhŕňam smeti.
Posťažovať sa mu snažím,
že po chvíľke kľudu bažím.
Chápavo mi hlavou kýva,
do novín sa pritom díva.
Vytratí sa nenápadne,
na mňa ďalšia šichta padne.
Že mal prácu, musím chápať,
počujem ho z gauča chrápať.
Chalanov do vane súrim,
"Zas nestihnem seriál!" zúrim.
Mydla, šampónu sa stránia,
do postele sa ísť bránia.
V pyžamách (mám radosť veľkú)
chcú sa hrať a kukať telku.
O polnoci, chvalabohu
nevidno už ani nohu.
Hore je len mamička
a kamoška žehlička.
O pol druhej zbitá líham,
vlasy si zmyť zas nestíham.
Sníva sa mi krásny sen,
že mám zajtra voľný deň