(... zdráham sa a váham ... ale je jar, rovnako ako pred 20 rokmi ... a tak asi ... zaspomínam ... ) O jari, ktorá odíde (P.P., človeku s veľkým, múdrym srdcom) 1
Ako sme prázdno, hlucho dosiaľ žili,
brali len to, čo ponúkol nám čas,
za ničím nešli ani netúžili,
len aby koniec vyslobodil nás.
Útrpnosť našich minút v každej chvíli
hrozila: o týždeň sa vrátim zas!
Ako sme prázdno, hlucho dosiaľ žili,
brali len to, čo ponúkol nám čas.
Pochopiť veru nemali sme sily
(tak ako potom ešte mnoho ráz),
že žije niekto milší ako milý
a že má ľudsky teplý, múdry hlas.
Ako sme prázdno, hlucho dosiaľ žili!
2
Často sme mysľou túlali sa v diali,
túžili stretnúť na tých cestách jar.
Minúty vždy sa hodinami zdali,
slnku sa nechcelo vyjsť spoza chmár.
Boli sme menší ako iba malí,
keď prvé vtáča sadlo na konár.
Často sme mysľou túlali sa v diali,
túžili stretnúť na tých cestách jar.
Slnečné lúče šteklivo sa hrali,
hladili zľahka zamrznutú tvár,
prebrali zo spánku aj mŕtve skaly,
vtáčatá vylákali na konár.
Často sme mysľou túlali sa v diali...
3
Prišiel k nám s jarou, ako prvé kvety
vyrastú jedného dňa spod zeme.
Pesničkou jarnou srdce rozoznie ti,
zapustí doňho pevné korene.
Nesľúbi nikdy, že preč neodletí,
a kde ho potom, kde ho nájdeme?
Prišiel k nám s jarou, ako prvé kvety
vyrastú jedného dňa spod zeme.
Už iba pár dní s ním nám v diaľke svieti:
zmenia sa navždy chvíle nemenné.
Kto je? A prečo sme tak pevne spätí?
Nie, dnes už nezáleží na mene -
odíde s jarou ako prvé kvety...
4
Ostanú nám len jeho modré oči
a veľké srdce, múdre, pravdivé.
V spomienkach clivých, v tom ich kolotoči
spočiniem ako v tichom zálive.
A zem sa bude ľahostajne točiť,
vpletená v ľahkom jarnom pradive.
Ostanú nám len jeho modré oči
a veľké srdce, múdre, pravdivé.
Všetko sa zrazu nenávratne skončí,
to práchnivé nás opäť rozclivie.
Kde je tá chvíľa, v ktorej ON k nám vkročil?
Kde sú tie jarné chvíle mámivé?
Ostanú nám len jeho modré oči...