Vonku je tichučko
12.07.2011

Vonku je tichučko,
iba vánok sa hrá s lístkami na strome.
Vtáčiky sa odobrali na spánok.
Mesiačik hviezdičkám rozsvecuje lampášiky.
Rozchádzajú sa, aby posvietili zamilovaným na cestu,
sem tam jedna spadne, oškrie si kolienko a vtedy si zamilovaný šeptajú svoje sny,
vraj keď padá hviezda, sa splnia.
Tichučko si šeptajúc do uška svoje sny.
Ona jemu: „chcem byť s tebou navždy“
On jej: „chcem byť s Tebou navždy“
Ich telo sa zohrieva láskou, citom, porozumením.
Milujem ťa.
Milujem ťa.
Znie spoločne, potichu, takmer sa nepočujúc, ale ich láska je vnímavá.
Roztúžene si vravia ako pred oltárom keď vravíme, áno.
Srdcia horúce.
Telo je citlivé,
túžiace dotýkať sa každým milimetrom.
Tu, akoby sa zaraz všetky hviezdičky neba zišli a pozerali sa na toto krásne ľudské divadlo.
Divadlo plné lásky.
Ševelia lístky,
to muzika pozadia.
Svrčky si naladili husličky,
žabky z neďalekého rybníčka sa pridali do spevu.
Krásny chorál lásky, krásy, čistoty ľudského bytia, v súžití s prírodou.
Kvetena ustlala postieľku z nezábudok, fialiek, rozmarínu, lupeňov ruží,
živé tvorstvo ospevuje krásu lásky.
Je hviezdičková noc a zbormajster mesiačik dvíha taktovku,
v tom za rozozvučia všetky božské tvorstvá.
Ústa sa začnú približovať,
sťa magnety.
Telá žiadostivé, dychtivé po láske, sa chvejú nedočkavosťou priblíženia.
Boží chór zvyšuje svoju romantickú hudbu,
akoby sa celá príroda prehriala teplom ich tiel,
akoby sa celá príroda hrala s ich telami.
V tom, sťa po vrcholnom výstupe umelca všetko stíchne,
telá zostávajú splynuté,
ústa usmiate,
očká privreté, ešte cítia slasť,
ušká ešte stále vnímajú rajskú hudbu milovanej osoby, čo je tak blízko že by sa medzi nich nevmestilo ani to najjemnejšie labutie pierko.
Nie, nezaznie potlesk.
Láske netreba tlieskať, láska potrebuje ticho, intímne ticho.
Oj aká to krasota pred milovaním,
oj aká to krasota keď telá prijímajú jedno druhé,
oj aká to krasota po milovaní zostať v splynutí v jedno telo.
Nič krajšie Boh nemohol vymyslieť.
Nič krajšie než lásku.