Ježko,
vitaj v klube milovníkov tejto krasnej basničky a smomienok na detstvo ( pozri prispevok c. 43 a 44 )

Erika, nečítala som od začiatku túto tému, preto som nezachytila, že báseň je tu už uverejnená - nevadí, aj tak máme rovnaké spomienky na detstvo.
Ešte pátram po jednej básni a neviem ju nikde nájsť, pamätam si z nej už len malý úryvok:
Bola raz jabloň košatá,
na kraji mesta stála.
Zvoniace zlaté jablčka
každý rok rodievala...

Nepoznáš ju náhodou ?...

Ježko, žial poznám ju až od dnes vďaka porade.

..


..tak,ako nemôže byť každý deň nedeľa,
i slovo niekedy nestojí za veľa,
sudička vpravo šepne -aaach,
tú vľavo strasie,bŕŕ- škaredé až strach,
nuž neviď iba slnko a tieň,
počasie sa mení každý deň...

Milan Rúfus - Kniha rozprávok???

Krásna téma, balzam na dušu. Neviem skladať básničky, zato si ich veľa pamätám. Vždy keď zažijem alebo vidím, počujem niečo pekné, napadne ma jeden veršík, ktorý mi napísal spolužiak na strednej škole do pamätníčka.
Okamih postoj.
Si taký krásny,
Ako to ticho v Goetheho básni.

Si hmla, vo svetle zanikneš
na svoje sľuby navždy zabudneš
horúce slzy
spálili moju tvár
ak ťa to mrzí
príď a zabi žiaľ
nesľubuj veci nemožné
nimi len srdce prebodneš
celý svet mlčí - ticho hrobové
kto mi len všetky otázky zodpovie?
moja duša hľadá pomoc
a oporu
ty si jej nasadil korunu tŕňovú
mlč, prosím, nehovor už
klamlivé ticho neporuš
chcem cítiť tvoj dych
a dotyk tvojich pier
nie si jeden z tých
ktorým rozumiem
do tmy posielam státisíce sĺz
a slov
láska z ľudí robí nemých otrokov
ešte ma nepoznáš
je to iba klam
len tme sa podobáš
a zradným hlbinám

Anjelik malý lásku chcel,
prosil u ľudí- lebo mrel,
ľudia však lásku nemali,
lebo sa zlosťou zhrýzali.
Anjelik malý lásku mal-
bol by ju ľuďom všetku dal-
ľudia však lásku nechceli,
lebo sa zlosťou zožrali.

Nemôžeš slnku kázať -žiar
nemôžeš úsmevom skrášliť tvár
nebudeš mať nič-iba slz pár-
keď nemáš lásky dar.
Môžeš iba tíško plakať
v kútiku svojej duše,
keď bolesť zastrela ti nebo,
môžeš iba čriepky zbierať-
keď plače ti telo..
to pre to tvoje srdce,
lebo ono to tak chcelo.








Mihol sa v mojej duši obrázok,
čo láska maľovala srdcom.
Stál ma však zopár smutných chvíľ,
pár len tak minutých dní,
blúdim a hľadám svetlo v myšlienkach,
márne chcem,nech ku mne prídeš zas,
márne chcem mať zas v srdci jar,
tvoja láska už ľúbi inú tvár.

Som tunel
ktorým možno blúdiš,
bezodná priepasť
z ktorej nevieš vyjsť,
som teplo a chlad a tvoje šťastie
som tá,ktorú nevieš nájsť.
Som slza zo sna,
som teplá náruč,
som dáma tvojich letných dní,
vezmem ti srdce
a vpustím doň lásku,
hneď máš ma celú-
iba ma nájdi.
Som hudba z tvojej reprobedne,
som clivý tón,
čo znie ti denne,
som melódia,čo radosť ponúka,
tak odomkni srdce a vpusti ma dnu.
Lebo samej mi je chladno tu.

Za kúsok lásky každý deň
trúfaš si prekročiť i vlastný tieň,
za milé slová,za- ľúbim ťa-
dáš dušu, srdce, nežný sen,
dáš všetko za tú dlaň
čo ťa pohladí,
že falošná je- to nevadí.


Na šálku kávy,na zopár viet,
príď vtedy,keď ti padá svet,
keď žiadna hviezda nežiari,
keď vôkol slnka niet,
len chmáry,
len čmáram- ale kávu ti uvarím.





Tam do stanice -srdce-
tam cestu má tento vlak,
po ceste zastávok má zopár
a každá z nich má inú tvár,
z tých tvárí iba jednu chcem,
len tak,
a ku nej pošlem tento vlak...

...dnes toto dostala som mailom..
..krásne..
..snáď aj vám radosť urobí
môj priateľ touto básňou...




Tretí raz prosím

čo kúsok básne

v srdci nosím

pošli ju tam , do sveta ;
písať neviem , popleta.


Tri čarovné slová,
dve učila ma doma,
keď malý som bol / blbý,
a tri , je vraj na tri doby.
Prvé vtĺkala mi do hlavy,
niečo keď chcem , prosím sa vraví.
(Chuť si čokoládou napravím.)

Keď svoju sladkú čokoládu dostanem,
poviem:“Pekne ďakujem.“
Tak vravela mi moja mať ,
patrí sa ľudom ďakovať.

A keď raz vraj vyrastiem ,
tak , že aj odpúšťať viem ,
ŽIVOT ma slovko naučí ,
poviem ODPUSŤ mi prosím.
Ak som bol (kedys) prísny / zlý ,
to boli vtedy také dni.
Bo často nedalo sa inak :
a občas , keď zlo sa poráža ,
žiaľ klin klinom sa vyráža.

Ďakujem.
Milan

Vo vlasoch žuvačka
rada sa pomačká
chytá špinu sveta
to je posledná veta.

Závidím

Závidím očiam, že môžu Ťa zrieť.
Závidím hmatu, že dotýka sa Tvojho tela.
Závidím sluchu, že počuje tvoje krásne vzdychy.
Závidím čuchu, že cíti vôňu Tvojho tela.
Závidím chutí,
pretože Tvoja pusa tak sladko chutí.

Miznú niekde Vaše príspevky? Bolo tu 13 stránok, teraz je ich 12.

.


..možno nás niekto myškám núka,
čo z lásky žijú-
fakt,dobrá a pestrá sme ponuka..
..dosýta ťukať a klábos viesť,
nech majú myšky denne čo jesť..

..veď láska nedá sa povedať
kúskom chleba,
pečeným mäskom či ryžou,
hladnú myšku nakŕmiš
iba poéziou čistou.........asi tak milý Erzet..

Snad sa nenahnevate, ze neprikladam vlastnu, ako to tu bolo v plane ale tuto kratucku lubim.

Julius Lenko "Basen":
Aj v basni clovek tak ako v laske
hru krvou plati
Alebo vsetko dosiahne nou,
alebo strati.

Basen je ako laska.
Hoc kratka, lahko sa zacne
tazko sa konci.
Tak ako laska.

Spadol anjel z neba, so zlomeným krídlom vybral sa letieť hmlou,
nevedel kam letí, na zem padol spolu s čiernou tmou.
Zlámané krídlo, ako mláďa objal zradný tŕň,
na nevinnom rúchu zanechal more čiernych škvŕn

Zanechal krídla a vybral sa kráčať svetom,
s údelom smrteľníkov a dedičným hriechom.
Hľadel do tvári vrahov a zradcov,
no nedokázal nájsť dušu čistú a svoj hrad snov.

Bojoval za pravdu, ktorá už miesto nemá.
Boh prišiel o anjela a vzdal sa svojho neba.
Anjel sa stal človekom s chybami i úspechom,
nechcel žiť viac sám a chcel byť iným prospechom.

Kráčal cestou a hľadel na svet zmenený,
cítil v duši žiaľ a vedel, že je zradený.
Šťastie sa stratilo a v duši ostal iba smútok,
nenašiel už silu a neodvrátil diablov útok.

Nehľadal lásku, hoci po nej tak strašne túžil,
sám na mraze a v bolesti z hriechov sa súžil.
Chcel zomrieť a získať svoje krídla späť,
chcel sa vrátiť k nebu, kde stále žil jeho svet.

Anjeli plakali a s nimi i dážď z neba sa lial,
krutý vietor blúdil krajom a do zronenej tváre mu vial.
Jeho slzy venoval citu, ktorý nikdy nepoznal a stratil,
vedel, že tá, ktorá ho mala zachrániť sa už nevráti.

Nevráti sa ona a s ňou padne i svet a láska,
ona bola tá, ktorej hlavnou zbraňou bola maska
Maska krutá, no nežná pod drsnou škrupinou,
zavrhnutá pre celý svet diablovou skupinou.

Nevrátila sa viac, lebo láska ju zabila tŕňom ostnatým,
ten koho milovala nechal ju na pospas ostatným.
Anjel pomaly umieral, no veril, že sa ešte vráti,
ona však meškala a s ňou i svet sa stratil.

Boh plakal keď vynášal telo najmilšieho z anjelov zo zeme strachu.
Ona padla a nikdy viac už nevstala z tmavého prachu.
Dušu zapredala diablovi a jeho sluhom v temnote,
vedela, že vďaka nemu zostane navždy v pekle a prekliatej samote.

LukyŠ

Chcela som ti dať bodík,ale vraj sa nedá..je to neodborná téma..ale báseň je krásna..možno ťa poteší aspoň pochvala.

Čas, krutý priateľ, ktorý nikdy nevráti sa späť,
čas jednoduché slová spojené do nezmyselných viet.
Vládne svetu a nepotrebuje vyhrávať vojny,
pomáha ľuďom s ich nekonečnými bojmi.

Čas, je tu len na chvíľku a vietor ho ako lásku odveje,
sú to tri písmená skrývajúce v sebe mnoho nádeje.
Nevieme kedy prišiel, no ostal tu nastálo,
nikdy sa nepýtal no otázok bolo vždy málo.

Čas odveje radosť, bolesti i žiaľe,
odletia na krídlach vážok v nekonečné diale.
Dokáže utlmiť všetko a nechce za to nič,
ak sa rozčúli, plieska nad hlavami ako ostrý bič.

Čas moja jediná nádej a slnko na obzore,
spomienka, ktorá nevybledla a nechá ma stáť v pozore.
Sú to už nekonečné dni, mesiace a roky,
lemujú ich iba naše výmysly a skoky.

Čas veličina vo mne a v každom z nás,
ak sa niečo stane za všetko môže čas.
Ver mi, že ja sa už nenechám viac oklamať,
srdce človeka mohol ktokoľvek z nich rozlámať.

Čas nelieči, iba tlmí rany a zakrýva žiaľ,
tak ako Krista za naše hriechy z kríža nám sňal.
Odpustil, no nezabudol, ako to vedia len ľudia,
čas im dáva šance, no oni sa vraj iba nudia.

Neverím už na detské rozprávky a na dobrotu,
každý z nás raz pocíti žiaľ a clivotu.
Hneváme sa na zmätky a pocity v nás,
no bolesť i tie najväčšie rany raz odveje čas.