Aj ja sa teším, len dúfam, že to stihnem... lebo zajtra mám toho veľa...

Plne súhlasím, ja mám také isté skúsenosti. Tolkokrát som sa popálila, že už ani neverím, že existuje ozajstné priateľstvo. A takisto som najradšej sama. Netvrdím, že je to správne, možno len nemám šťastie na správnych ľudí...
Mám len sestru, ktorej môžem dôverovať, a samozrejme deti. A dosť.
Bývam na dedine, a prežila som tu obdobie, keď všetci verili niečomu, čo pravda nebola, čo si jeden chorý psychopat navymýšľal. A z každého pohľadu som cítila pohŕdanie. A vtedy som prišla na to, že priatelia neexistujú. Česť výnimkám. A tých je veru veeeeelmi málo.
Teraz sa situácia zmenila, a naopak už ja nemám záujem o "akože priateľstvá".
Takže chcem tým povedať, že mať falošných priateľov, to je oveľa lepšia samota.

teraz ma napadla jedna veta , čo používa môj manžel,
že lepšia je inteligentná samota ako hlúpa spoločnosť..

Niekto tu napísal, že má na debatu psa, prípadne plyšáka. Ja patrím medzi tých čudákov, ktorí sa tiež rozprávajú so zvieratkami a oni vôbec nie sú tie tzv. nemé tváre. Veľmi dobre vedia svojou "rečou" povedať čo chcú, ako sa cítia, či im je smutno a chcú sa maznať, nehádajú sa, nesnažia sa presadiť za každú cenu svoj názor, a hlavne, počúvajú. Takisto sa porozprávam aj so svojimi kvietkami a mám ich veru dosť, a verím tomu, že tiež cítia tú pozitívnu energiu, ktorú sa im snažím dať, pretože môj byt pripomína malú džungľu. Darí sa aj takým, o ktorých by som to nepovedala. Chcem tým povedať len toľko, že človek, pokiaľ sa niekedy cíti frustrovaný z toho, čo sa deje okolo neho a z toho, čoho sú ľudia schopní, nájde to dobré nielen v ľuďoch, ale aj v iných bytostiach. Ale aj to je na niečo dobré. Keby nebolo na svete to zlé, ako by sme rozoznali a dokázali si vážiť to dobré, čo nás, síce zriedkavo, ale predsa len stretne. A možno si to dobro, ktoré objavíme niekde okolo nás o to viac vážime.

Prebehla som príspevky.
Mr. Bean má medvedíka... (Čiernyhumor, hej? Aby ste ma chápali...)
Potom termín "zelená vdova" http://www.suburbanizace.cz/slovnicek/zelena_vdova.htm
.
Človek nikdy nevie kedy stretne spriaznenú dušu, je to individuálne, vekový rozdiel vie tiež pekne prekvapiť. Všetko na svete má svoje pravidlá. Len sú za závojom.

Ale to by si neverila ako dobre sa da v takej hlupej spolocnosti zabavit.. na hlupakoch :-D Ja sa nevyhybam ziadnej spolocnosti a to tiez nemam vela priatelov... Nechodim do šenku a už tým som pre ostatných čudný. Ja tam nechodim preto ze velmi rad pozorujem ludi a ked vidim ožratých hlupákov tak sa riane bavim... nie na ich nestasti ale na ich reciach, správaní sa a potm porovnávam aky su ked nemajú vypité a aký sú pod vplyvom alkoholu. Preco mat teda inteligentnú samotu a smutnú ako veselú hupu spolocnost :-D

Linko l
určite nie je ešte nič stratené a priateľov nájdeš. len treba hľadať

Sila myšlienok

je z príspevku 22.

Keďže je to veľmi hutný prepis bez uvedenia zdroja, tak doplním, že ide je to materiál o knihe Tajomstvo (Secret), bolo to na you tube v CZ, už sa to tam nenachádza, iba niekoľko úryvkov. Možno sa stane ten text ľahšie čitateľný.




a ešte som si dovolila vybrať kouča Aleša Kalinu, ktorý vysvetľuje, prečo nie sú idey zo Secretu tak jednoducho realizovateľné, ako sa prezentujú.

prečítala som si túto tému, ak Ťa to poteší milá Linko 1, myslím, že nie je to všetko ani tak vekom, ako dobou. Ono niet sa ani čo čudovať, keď niektoré priateľstvá zanikajú, máme málo času, stále niečo nestíhame, a tak koľkokrát to človek zbadá až porokoch. Tiež som natom podobne. Roky som sa venovala len a len rodine, na priateľstvá z detstva som akosi pozabudla,rozviedla som sa a až teraz som zistila, že deti už majú svoj život, a mne zostáva len akási samota...ale to už neriešim. Som rada, že existuje niečo ako internet - porada.

Linko, prečítala som si Tvoju témičku a presne viem, čo si prežívala...
Témičku si založila pre dvomi rokmi, takže možno je tento stav už teraz iný a možno stále nie.

Pre piatimi rokmi som úplne zmenila bydlisko, prácu, nasledovala som svojho partnera.
Odišla som z Tatier ku Košiciam a tú duševnú samotu som si vychutnala do samého špiku kosti.
Chýbala mi moja rodina, susedia, priatelia, vzduch, chýbal mi dokonca naturel rodnej hrudy, hoci sú Tatry a Košice od seba len 120 km.
To už nehovorím o svojich deťoch, ktoré v tom čase mali 7 a 14 rokov, to bolo sĺz, výčitiek a nespokojnosti.

Tiež som hľadala stratené a dlho trvalo, kým som začala svojmu novému domovu vravieť domov a aj ho tak cítiť.
Potom odrazu prišla jedna spriaznená dušička, asi po troch rokoch a teraz v lete som stretla práve cez Poradu ďaľšiu, našu Marínu.
Je medzi nami 15 ročný rozdiel a našla som v nej veľkého priateľa, ktorý je svojou múdrosťou, skromnosťou a veľkým srdiečkom pre mňa neskutočným obohatením a je ďaľším kúskom mojej životnej mozaiky, tej farebnejšej - dúhovej, voňajúcej spokojnosťou a domovom.

Preto netreba zúfať a trpezlivo počkať, kým sa v našom živote objaví niekto, čo od daného momentu bude s nami až do nášho nekonečného-konečna a my pri ňom a vyplní duševné prázdno.
Potom prídeš na to, že to vlastne nebolo prázdno duševné, to prázdno malo byť vlastne voľným miestom, ktoré čakalo na pravý čas, kým ho vyplní ten, kto ho je súci .

ako hovoríš danushka,
sú to dva roky, čo som si vylialia srdiečko...
tiež som sa odsťahovala z Tatier cca 200 km do Dubnice...
aj ked sa toho v tomto smere nič nezmenilo, nenašla som spriaznenú dušu, ale už ma to tak veľmi netrápi /aj ked niekedy mám také chvíľky... /
mám skvelú rodinku, našla som si koníček, práce mám nad hlavu...
nie som nejaký samotár, mám priateľov, zaujímavé je, že väčšinou sú to muži...
a práve preto mám pocit, že mi chýba priateľka, s ktorou by som mohla isť len tak na kávu, na nákupy a len tak poklábosiť...

Ďakujem Danuška, ty si slniečko, u mňa je to ako cez kopirák.. Ty vieš, že som ťa rada v svojom živote stretla.

Veru, samota je zla pre niekoho. Tiez som si nasiel psa, vychoval, teraz chodi do roboty, tak som vsadil na susedovie kocura. Svina, stale mravci a zerie, aj moje nervy. Prezradzam mu doverne tajomstva, mam strach, ze ich prezradi, ked je taky ukecany. Dnes som mu dal fermez s jogurtom, tesill som sa, ze mi ostane, aj mu to chuti. Vyhodim ho oknom, vrati sa dverami. Da sa snim, aj mysi nosi. Alabutka ho nerada, ale on ju radsej ako mna. Tusim mu zacnem tykat a nazvem ho ... priatel.

Som rad, ze u nas nevisia mysie chvosty z drevenej povaly ako u susedky. Ta vidi aj biele mysi, ked jej cez muku prebehnu. :-)