Ďakujem vám všetkým za rady a prispevky. Bála som sa práve toho, že odpovede budu také, ako aj sú - treba ist k odborníkovi. Moc som dúfala, že niekto poradi v štýle - skús jesť to a to, alebo potieraj týmto, alebo takto sa liečili naše babičky... Lenže viac-menej hovoríre - choď k lekárovi. Mám pocit,
že som pričasto u lekárov. Na jar som dala vybrať žlčník na radu onkológov, teraz mi dôrazne radia dať odstrániť maternicu. Mám niekoľkoročný /a doživotný/ problém s napúchaním ruky po odstránení lymfatických uzlín, často sa opakujúce zapaly priedušiek, angíny, posledný rok stále zápaly zubov a okostice, bolesti chrbtice.... bla, bla a daľšie. Určite to nie je pre iných zabavné ani prijemné čítanie a nepíšem to preto, aby som sa sťažovala a ostatní ma ľutovali, iba preto, že som chcela vysvetliť, ako dobre by mi padlo niečo si poriešiť a vyliečiť sama bez lekárov. Už toľko po zdravot.zariadeniach chodím, že i z toho som nemocná. A myslím, že som trpezlivý a nenáročný pacient, snažím sa byť zdvorilá i vďačná, ak mám pocit, že sa mi fakt snažia pomôcť. Nemôžem sa však zbaviť pocitu, že niekoho zaujíma čo i len o centimeter viac, než musí. Nikto nie je zvedavý,
ba nemá čas vás ani vypočuť, čo iné vás bolí a sužuje. A či sa vôbec ich
procedúry a nasadené lieky "nebiju". Zdá sa mi, že väčšine lekárov nezáleží, či liečivo zničí iný orgán, alebo proste kus zdravia, pokiaľ ti pomôže na problém, s ktorým si za lekárom prišiel /česť výnimkám, samozrejme!/. Necítievate ste to tiež takto? Určite to teraz preženiem, keď opíšem toto liečenie slovami - "je jedno že máš odtrhnutú hlavu, keď sme Ti krásne vyliečili ploché nohy či kožný exém. Niet ľudí - a hlavne odborníkov - čo by človeka liečili ako celok /hoci sa o tom stále píše a rozpráva/ a pritom tejto práci /či skôr poslanie/ aj ROZUMELI. Možno sa nevyjadrujem prave najzrozumiteľnejšie, hoci veľmi by som chcela vyjadriť, aká som sklamaná, rozčarovaná a hroooooooooózne unavená zo všetkého.
Na onkológiu chodim minimálne každého 1/4 roka, neraz tam čakám aj pol dňa, kým prídem na radu, ale ani nepípnem. Býva tam hrôza národa a tí lekári tam makajú ako diví. Neraz sa fakt ani na záchod nedostanú. Keď prídem konečne do ordinácie, vidím tak vyčerpaného a unaveného lekára,
že vyzerá oveľa horšie než ja - pacient a tak ani vlastne nemám moc odvahu sa sťažovať. Chorých ľudí je priveľa a akosi si už v ničom neviem poradiť vlastnými silami.
No, už som tu toho natárala oj-joj! Nič som síce neporiešila, ale aspoň mi trocha odľahlo. Jednako ďakujem každému, čo mi venoval pár riadkov a končím s tým že žijem rada, mám ľudí aj život rada a chcem sa dožiť 180 rokov /no, posledných 10 rokov som tú hranicu o stovku znížila, bo už to fakt nie je ono.../ !
Všetkým dobrým ľuďom želám dobrú noc a vééééééééééééééľa zdravíčka!