oli, oli, (janka vynecháme :p), nárok na úsmev máš vždy!!! Nedaj si ho brať, nech by ťa ktokoľvek o opaku chcel presviedčať!!! No nebola by som to ja, keby som neuviedla príklad zo (vlastného) života: Prežívala som vskutku ťažké obdobie počas veľmi vážneho ochorenia môjho syna (dnes je OK, len pre ukľudnenie
). A akoby toho "nasr....o" nebolo dosť, žčista zjasna mi zomrel tatino! Jeden deň vykopával u mňa na záhrade akýsi suchý strom, druhý deň ho nebolo (dosť dlho mi trvalo, kým som dokázala vytiahnuť zo zeme ten rýľ, čo si tam nechal zapichnutý v zemi, lebo to príde zajtra dorobiť - žiadne zajtra už pre neho nebolo). Neviem prečo, ale najviac ma desila predstava pohrebu. Synovi naplánovali práve na deň pohrebu akýsi veľmi vážny zákrok, kde som mala byť pri ňom - a poviem ti, normálne som sa tešila, že "nemusím" na pohreb. Choré, že? Nuž ale zákrok odložili a ja som na pohreb pekne krásne išla. Sedíme teda s maminou a sestrou v tej rozlúčkovej miestnosti a cez slzy počúvame slová pána farára "...a budeš prijatý do domu Pánovho...". V tom momente mi zo srdca padla tá hrôza, tá ťažoba, ten nevysvetliteľný strach z pohrebu a ja som mala čo robiť, aby som sa nahlas nezačala chechtať. Mama i sestra na mňa len začudovane pozreli, na čo som im pošepla: "dúfam že v dome Pánovom je veľká povala" - na čo sa aj oni museli usmiať - tu treba spomenúť vlastnosť nášho tatka, kvôli ktorej sme sa s ním za jeho života často hádali. On bol zberateľ všetkého! Všetko sa na niečo zišlo, všetko bolo treba odložiť, všetkého bola škoda vyhodiť. Jeden čas vlastnil garáž - autíčko bolo Fiat 600, taká malá bublinka - do ktorej sa auto dávalo a vyberalo systémom: opatrne otvoriť garáž, vystúpiť z auta a zavrieť dvere, čo povypadáva zasunúť späť do skulinky odkiaľ to vypadlo, auto zasunúť do garáže. Pri odchode z garáže sa auto vyberalo vyťahovaním za zadný nárazník.
Nepreháňam. Fakt. V garáži tatko svojou zberateľskou činnosťou vytvoril doslova tesný tunelík na to malé autíčko, zvyšok bol zaprataný tými úžasnými vecami, o ktorých už dávno nemal prehľad. Nuž ale auto sa predalo, a tým pádom sa musela aj garáž, veď to by bola škoda živiť ju, keďže dcéra (ja) má predsa dosť miesta na povale. Nechcite vedieť ako to tam u mňa na povale potom vyzeralo. A o tom bola aj moja poznámka na pohrebe, a preto sa mi akosi uľavilo, uvedomila som si skrátka, že v tomto si nevyberieme, sme len ľudia a život je aj o umieraní a podobných boľavých a nepríjemných veciach, a je len na nás, ako sa s nimi vysporiadame. Takže oli nekompromisne ti radím, ak v srdci cítiš potrebu sa usmiať tak sa smej a psychiatrov nechaj tým labilnejším povahám
A keď sa o ten úsmev dokážeš podeliť - je to super. To "s úsměvem jde všechno líp" má niečo do seba.
Uf ale som sa rozfilozofovala! A to som chcela robiť kvartálne hlásenia pre DU!!! Ale čo by človek neurobil pre priateľov - oli chcem tým naznačiť, že aj na také veci sme tu :p