mne umrel manžel, keď deti mali 12 a 13 rokov, tie pocity sa nedajú opísať, nielen osobná strata strašných rozmerov, ale pomyslenie, že deti stratili otca, človeka tak nenahraditeľného pre ich ďalší život, ako to všetko zvládnem sama, ( relatívne ) síce mi všetci pomáhali ako vedeli, ale ten človek sa jednoducho nedá nahradiť, vtedy som strašne potrebovala poznať odpoveď na jednu otázku, že kedy a či sa vôbec niekedy skončí to strašné trápenie, čo prežívam, lebo to boli doslova muky, zvonku nič vidieť a zvnútra neskutočná bolesť. Teraz je od vtedy pomaly 9 rokov a už môžem povedať, že sa to skončí, najhorší ako sa aj zvykne hovoriť je naozaj ten prvý rok, ale potom postupne, krôčik po krôčiku ten liečiteľ čas zahojí rany a postupne človek začne normélne fungovať. Jednu vec by som však chcela zdôrazniť, nijako sa netreba brániť a ten smútok naozaj do hĺbky prežiť, aj si ho pripustiť, vyplakať sa, na to všetko je teraz ten správny čas, lebo ked aj nie hneď, raz sa tie pocity vyplavia, musia sa dostať von a čím skôr, tým lepšie. A ďalšia vec, nerobiť v takomto stave žiadne chyby v podobe hľadania nového partnera na zalepenie chýbajúceho miesta, keď sa na to ide príliš skoro, zvykne sa narobiť veľmi veľa chýb, len pri veľkom šťastí nemusia byť fatálne. M.