Podľa mňa je to z dôvodu, že neexistuje medzi vami to puto priateľstva od detstva, ktoré spája ozajstných priateľov. Ktorým sa človek môže posťažovať, vyplakať sa na pleci, prípade sa aj pochváliť.

Pred dvoma dňami sme mali ministretávku zo strednej školy (bolo nás iba 7), ale jedna spolužiačka sa vydala na Nový Zeland, a presne túto istú problematiku sme preberali. A ona to vysvetlovala presne s týmto, že aj keď sú ľudia fajn, neprežili nič spoločné. Nevzniklo to puto, ktoré je dôležité na ozajstné priateľstvá.

a kde ste zišli?

zišli = bolo nás

Linko, nesmúť. Ja som takúto priateľku našla v čase, keď jej zomrel manžel. Aj keď som o 20 rokov staršia, vtedy som jej bola oporou a stála som sa aj bútľavou vrbou. Postupom času sme si také blízke, že si povieme všetko, bez ohľadu na to, že ona je tridsiatnička a ja päťdesiatnička. Neexistuje veková bariéra, ak sa stretnú spriaznené duše. Držím prsty

len ja už neviem, kde hľadať...
s manželom podnikáme, takže aj tam sa stretávam len s tými istými ľudmi a je to na báze tekého --- ako sa máme..... čo je nové... a tak....
ale potrebujem sa porozprávať aj o ťažších témach...
akosi sa mi zdá, že sa moja osobnosť nenapreduje...
mám pocit, že tí ľudia okolo mi nemajú čo dať...

Asi potrebuješ oddych, niekam vypadnúť z pracovného prostredia. Dovolenku ale bez tých ľudí s ktorými sa pravidelne stretávaš. Aj na takých dovolenkách vznikajú pekné priateľstva. Hlavu hore. Prečítaj si nejakú dobrú knihu. Si len možno vyčerpaná tak to takto pociťuješ.

dovolenku už mám za sebou, boli sme len my osamote, manžel, malá a ja, bolo super, oddýchli sme si....
ale žiadny novi ľudia na obzore...

A čo tak ísť si niekde pravidelne zacvičiť, pilates, brušné tance, alebo nejaká iná záujmová aktivita. A čo zo školy, neostali ti nejaké kamošky, hoci sú aj vzdialené, dnes to už nehrá rolu, veď máme telefóny, maily, vykecať sa jej môžeš aj tak. Ale hlavne sa pozitívne nalaď. Možno ani tí ľudia, čo sa s nimi pravidelne stretávaš, nie sú takí, akých ich vidíš ty. Možno treba len otvoriť oči a objavíš medzi nimi nakoniec nejakú spriaznenú dušu.

Přestaňte usilovně hledat! Ti hodnotní přátelé určitě čekají někde za rohem a přijdou sami, až je budete potřebovat!!! Zatím je to "jen" o smutku na duši - proto (s)mějte se krásně!!! Petr

Ja si myslím, že nič nie je stratené, veď putá sa vytvárajú stále, spoločné zážitky spájajú, ja osobne som fajn kamošky našla aj v práci, stretávame sa stále, aj keď už každá pracuje inde.

Mám aj bývalé spoužiačky, občas sme v kontakte cez mail, ale to nie je ono,
tie čo mám tu sú skôr manželky manželových kamarátov, ako priateľky,
pretože priateľstvo nie je kamarátstvo je to čosi viac,
ja rada analyzujem, plánujem, oddychujem, aktívne sa rozprávam a v mojom okolí takých ľudí nemôžem nájsť - čo by sme si tak naozaj sadli, nie len tak v norme...
potrebujem aby ma tí ľudia okolo seba posúvali, aby vzťahy nestagnovali, ale aby sa rozvíjali....

Ahoj Linko!

Aj ja som sa tento rok odsťahovala z domu do mesta, v ktorom poznám len svojho skoromanžela, jeho rodinu a kolegyne z práce. Kolegyne sú už vydaté, majú detičky a keďže ja ešte nemám rodinu, moc sa s nimi nemám o čom rozprávať. Docela si rozumiem s priateľovou sestrou, ale vieš ako je to so sestrami. O problémoch medzi mnou a priateľom sa moc rozprávať nemôžeme. Aj keď zas také problémy nemáme. Len bežné. Prečo si neupratal ponožky a tak.
Najhoršie je to, keď je v práci. Vtedy blúdim sama po meste, alebo po horách a rozprávam sa len so svojou dušičkou. Zo začiatku ma to aj bavilo, ale už ma to začína nudiť. Niekedy mám aj chuť ísť von s nejakou babou, alebo si len tak pokecať, ale akosi nemám s kým. Moje kamarátky nie sú až tak ďaleko, ale majú moc inej práce. Asi mi dávajú najavo, že nemajú o mňa záujem, však. Takže ostávam sama.
Je tiež pravda, že by som sa mohla zblížiť aj s kolegyňami, pretože tie sa mi zdôverujú so svojími starosťami, ale tak ako aj ty, aj ja mám zábrany a o svojich najhlbších pocitoch sa s nimi nerozprávam. Všetko hovorím len priateľovi.
Verím však, že raz možno len tak vonku stretnem nejakú ženu, z ktorou sa zblížim a budem s ňou tráviť voľný čas. Musíš aj ty tomu veriť a nepremýšľať stále nad tým. Zbytočne sa trápiš a zabúdaš si užívať život. Skús sa zamyslieť, že na tomto svete sme len chvíľočku. Čo je to 60 alebo 70 rokov a keď premrháš čo i len 1 deň tým, že sa budeš trápiť a budeš mať depku, prídeš o veľa. Za ten 1 deň môžeš ísť s malou na prechádzku a zažiješ neopakovateľný okamih, ktorý sa už nikdy nezopakuje, alebo možno chodíš okolo niekoho, kto je Tvojou spriaznenou dušou, ale pre svoj smútok toho človeka nevnímaš. Prestaň sa trápiť, užívaj si život, svoju rodinu, krásne leto a teš sa na deň, keď už tvoja dušička nebude smutná. Myslím si, že to bude čoskoro.
Držím palce!!!! Ozik, keď nájdeš spriaznenú dušu, daj mne a ostatným o nej vedieť. Budeme čakať. Ja sa tiež ozvem, keď ju nájdem. Pppapa

moja druha polovicka hoci este nie sme zobrati a nemame deti a sme spolu viac ako 7 rokov ma mozno takyto isty problem. Prestahovala sa zo vychodu na zapad 300 km. Tazko sa vedela zmierit s tym, ze domov sa len tak lahko nevrati. Zeny tieto veci beru trosku emotivnejsie ako my chlapi. Nech by som sa snazil akokolvek zdokonalovat prostredie v ktorom zijeme, vzdy bude mat ten pocit prazdnoty. Mame okolo seba par niekolko ludi s ktorymi sa stretavame, zenske si rozumeju dobre, aj si pomozu, pozicaju oblecenie ale nie je to ono. Mali by ste vidiet ako sa chova spokojne cely tyzden ked vie, ze na vikend ideme k jej rodicom. Ked sme tam tak je uplne stastna a vysmiata cely vikend, hoci hned z prichodu sa samozrejme musi pochytit s otcom. (to je uz narodny sport, rodicom sa vela veci nepaci a musia sa vyjadrit k tomu, co by sa nemali) Hoci sa tam stretne len so svojou rodinou bratrancami a ostala jej mozno len jedina kamaratka s ktorou sa stale navstevuju, ked je doma tak je spokojna.
Mozno tento pocit jej pomaha zit spokojne, ze sa ma kam vratit do prostredia v ktorom vyrastala cely zivot a je nan velmi naviazana.

Dievčence - poraďáčky. Sledujte tieto témy
http://www.porada.sk/f166-stretnutia-poradakov.html
a smelo sa pridajte ku stretkujúcim poraďákom (podľa lokality). Ani by ste neverili, aké silné a hlboké priateľstvá vznikli z týchto stretnutí. Ak budete sedieť doma, nikto za Vami nepríde, lebo nebude o Vás vedieť Ani sa nenazdáte a po pár príjemných stretnutiach s poraďákmi, si iste nájdete tú spriaznenú dušu, ktorú hľadáte

dobré ráno
nemám depku, len mám také prázdno v duši....
celkom v pohode si žijem, mám rodinu, ktorá je super, mám zamestnanie, ktoré ma baví, takže je to v najlepšom poriadku,
len ako som písala neviem nájsť takú spriaznenú dušu,
ale možno je to aj tým, že vekom máme iné, a zväčša aj väčšie nároky na priateľov, a neuskokojí nás len také "žvástanie okolo ničoho" apoň ja to tak cítim,
ak máte podobný problém a chcete sa porozprávať a ste také osamelé dušičky ako ja, tak budem rada....

Ahoj, viem presne ako sa cítiš. Bývam s priateľom v blízkosti mojich aj jeho rodičov. Na ZŠ som mala kamošku "na život a na smrť" ale po prestupe na rôzne stredné školy sa naše cesty akosi postupne rozišli. Potom som sa skamarátila so sestrou môjho terajšieho priateľa a keďže sme boli viac spolu ako dvojica, trošku sme sa s kamoškou odcudzili. Dnes si znova hľadáme cestu k sebe, lebo aj ona prišla o tzv. kamarátov (presne podľa toho známeho : v núdzi poznáš priateľa). Ale od ZŠ tie moje kamarátstva už nikdy neboli ako predtým. Tiež veľmi túžim spoznať babu, s ktorou by som si mohla pokecať o všetkom. No zároveň som aj sebakritická a viem, že možno je chyba aj vo mne, že sa neviem otvoriť a tým možno pôsobím ako namyslená a utiahnutá. Verím, že sa to niekedy zmení. Kiežby už čoskoro...

Moja skusenost je, že noví priatelia sa dnes hľadaju ťažko a radšej jeden stary a ozaj priateľ ako 10 nových a nie skutočných

absolútny súhlas - práve to bol jeden z dôvodov zániku kamarátstiev spomínanej sestry môjho priateľa. Vždy chcela mať veľa známych, kamarátov a nakoniec ostala takpovediac sama. Ja som vždy bola opačná, od malička som vyhľadávala baby, ktoré pôsobili osamelo, nevytŕčali z radu, nechceli byť stredobodom pozornosti. A keďže je to dosť ťažké, tak okrem priateľa (ten je mimochodom tiež z takejto skupiny ľudí ako ja), nemám nikoho. On má zasa veľa známych, s ktorými si navzájom pomáhaju vybavovať, opravovať, zháňať a pod. ale skutočného blízkeho kamaráta tiež nemá. Rozdiel medzi nami je ten, že on je spokojný s tým čo má, mne však chýba tá spomínaná spriaznená duša.

presne tak, vekom rastú nároky a dnes sa ťažko hľadajú priateľstvá...
baby, ak sa cítite rovnako ako ja, mohli by sme zorganizovať aj nejaké stretko...