Veľmi sa mi páči príspevok od Pachole...je úplne výstižný a presný...
Milý zamilovaný...čo Ti k tomu napísať...na jednej strane mi to príde strašne divné, už len to, že vám to vydržalo 6 rokov a ešte na taks trašnú diaľku...no na druhej strane Ťa trošku chápem, pretože ja som zažila niečo podobné...trvalo to možno pol roka a delilo nás 40 km cca. Tiež by som mohla povedať, že som sa zamilovala cez internet...písali sme si krásne veci, volali, prebrali sme všetko možné, perfektne sme si rozumeli, ale až do chvíle, kým neprišlo reálne stretnutie...potom prišlo sklamanie...nebol to ten človek, s ktorým som písala...nebol taký jemný...naopak...frajer...teda aspoň tak na mňa pôsobil...odvtedy sa naša komunikácia dostala na bod mrazu...chcem tým povedať, že písanie je jedna vec a realita niečo úplne iné....človeka nespoznáš tým, že budeš tráviť hodiny na nete a písať...to je strata času...rovnako, ako keby sa v reále stretávate raz do týždňa na nejaké 2-3 hodinky,,,za tú kratučkú dobu sa dokáže každý pretvarovať...skutočne partnera spoznáš až vtedy, keď s ním stráviš čo najviac času a v čo najbežnejších životných situáciach...musíš sledovať, ako sa správa v spoločnosti...ako sa spráca k iným chalanom...
Neviem, ja osobne by som nikdy nedokázala mať vzťah na diaľku,,,jednak toho človeka nemáš možnosť spoznať a na druhej strane, ak mám s niekým chodiť, tak s ním chcem byť čo najčastejšie...a nie si s ním písať...ale ako napísala Pachole, cítiť jeho objatie, bozky, rozprávať sa s ním...smiať sa s ním, plakať...
Naozaj si vieš predstaviť, že by ste sa zasnúbili alebo vzali po jednom stretnutí???? Obaja by ste boli nešťastní a to si môžeš byť istý...nechaj jej slobodu...nemá váš vzťah reálne šance...bolí to, ja viem...ale ver mi, že po čase stretneš reálnu lásku a pochopíš, že je to úplne iné...a ja Ti to veľmi prajem...