Zodpovednosťou. Ale vážne nemôžem to nazvať lenivosťou, ale niekedy robím niečo celkom iné, ako by som mala a potom ma naháňa termín a je to. Aj teraz mala by som robiť DPH a namiesto toho tu vypisujem a odreagúvam sa v tomto teple od toho, čo by som mala robiť. Ale niečo užitočné som ešte spravila, varovala malú vnučku, teraz je s ňou deduško vonku.

ja som na tom rovnako ako Alda, ale donútim sa k práci, keď si asi 10-15 minút nahováram, že tá práca ma predsa baví, ako mi pri nej bude fajn a hlavne ako super sa budem cítiť, keď ju už konečne dorobím a nebudem sa nervovať, že to ešte stále nemám...

Kým tvoje fungovanie na 90% prevažuje nad 30% je celkom v poriadku. Nenazvala by som to lenivosťou. Ak chodiš do práce, druha šichta ťa čaká doma, tak je normálne že si občas unavená a napriek naplanovanej práce oddychuješ. To nie je lenivosť. Myslím, že som to celkom dobre napísala, ale sama mám problém držať sa toho. Prídem domov a robím do úmoru, keby som to neurobila "zboril by sa svet". Teraz ma zmohla choroba a zrazu všetka robota ide bokom. Urobím len to najnutnejšie a oddychujem. Škoda len, že keď sa z toho dostanem, určite budem robiť, robiť a robiť. Neviem oddychovať.

Súhlasim nenazvala by som to lenivostou ale unavou. Základ je, že ked vies pracovat musis vediet aj oddychovat tak aby sa telo zregenerovalo. Ja si raz za dva týzdne doprajem den /nastastie mám chápavého partnera, ktorý má rád pizzu/, kedy sa fakt nehnem. Ci som v posteli alebo na sedacke. Je to jedno. Oddychujem spím driemem, pozeram TV, to je jedno. Hlavne neupratujem, nestresujem, nepracujem. A ani nad tým nerozmýšlam. Zistila som ešte jednu zaujímavú vec, že odkedy behávam /cca 3 mesiace/ okrem toho, že som schudla tak mám aj viac energie. Telo je zivsie a je schopné viac fungovat. Zaujímavé ale potesujúce. Ked už ale fakt nevládzes a potrebujes aj tak nieco robit tak treba na 10 - 15 minut vypnut, spravit si caj, vylozit nohy. Pomáha to. Aspon mojej maminke to pomáhalo. Robila a teda este robí dlhé roky účto.

To sa stáva aj mne, že večer rekapitulujem a nie som spokojná. No a čo? Zbláznim sa? Nedá sa všetko stihnúť, však som len slabá, bezbranná žena s unavenými končatinami, nie som patológ aby som mala v zásobe rezervné ručičky a nožičky
A keď už ma tá lenivosť prepadne zásadne sa nebránim, nebudem riskovať stratu života

ja mám dnes napríklad strašne ťažký deň. Celý čas bojujem sama so sebou. Strašne to unavuje

Ako prekonávam svoju lenivosť? V týchto horúčavách ťažko. Prekonám ju až večer, keď horúčavy opadnú, a to sa mi vtedy "z kečky parí" Horúčava je hrozná....

...ja nijako. Občas treba aj relaxovať....

A čo má hovoriť taký typ človeka, ktorý sa cíti "nevyužitý"?

Samozrejme, že chodí do práce, vedie domácnosť /dieťa, manžel/, ale stále niečo hľadá, zatiaľ asi nevie čo, ale chce činiť ešte viac. Nepozná stres. Bežná činorodosť mu proste robí dobre, posúva ho to ďalej.
Čo by ste poradili takému človeku?

Pravda veliká, tiež občach nechávam svoju lenivosť poriadne vybúriť.

No tak k tejto téme sa rada priznám, lebo aj napriek tomu, že sa mi zdá, že stíham viac ako iní, prípadne rovesníci sa priznám, že som pohodlná, lenivosťou by som to nenazvala, ale pohodlnosť čo poviete? recept nemám, ale keď mi muž doma ponadáva, že neni upratané, tak sa vytočím, že to upracem a je po lenivosti

Tiež sa obviňujem , že som niekedy lenivá , a nejdem podľa "plánu" , že akurát som nespravila čo bolo na pláne , ale s odstupom času zisťujem , že zdanie klame , stále som v pohybe , stále niečo robím ,keď len drobotinky ,a najlepšie na tom bolo zrovna pred dvoma dňami , keď sme boli (celá rozvetvená rodina)na menšej brigádičke u mamy (stavali sme altánok asi pre 35 ľudí) a všetci boli už večer unavení , posedávali , pili vychladené pivko , len ja som ešte stále behala s metlou , hrablami , motykou ... tak môj manžel povedal : Nechajte ju tak , ona stále robí , aj doma nemáme pokoja , furt voľačo majstruje ....

Ja som sa včera vybrala pešo ako za mladých čias, keď sme nemali auto a šla som ale šesť km na štrkovisko si zaplávať. Po ceste na mňa trúbili šoféri, vykrikovali, že ma zoberú, ale mne sa chcelo jednoducho ísť pešo. Proste išla som si v kľude sama a spomínala na mladosť, vôbec ma nohy neboleli. Cesta mi trvala jednu hodinu. Neviem čo je to lenivosť, potrebujem sa stále hýbať. Poznám len únavu s roboty pri počítači. Po celodennej práci pri PC som unavená viacej, ako keby som kopala celý deň vo vinici.

Neboj, príde čas a aj Ty budeš vedieť sedieť ako ostatní, aspoň nejaký čas. Potom príde zasa obdobie, keď budeš stále niečo porábať. Po rokoch som zistila, že som rodinu skutočne trápila s tým stálym upratovaním a niečo robením. Vek a zdravotné problémy urobia svoje.
Manželovi som nedávno hovorila ako som to všetko mohla stíhať, 3 deti, robota, poriadok, záhrada, štrikovanie, vyšívanie, hlavne denné varenie a pod. Dnešné mladé mamičky nestíhajú nič a ani im to nevadí, čo im závidím
Ale neľutujem, že som to všetko robila a synovia mi hovoria: Mami takú ako si bola a si TY, už nenájdeme.

Dúfam, že nie som mimo témy.

ja sa snažím rodinu upratovaním netrápiť moja mamka vkuse upratovala, všetko muselo byť vždy uložené na svojom mieste - asi vo mne vyvolala k tejto činnosti odpor aj keď ma občas prekvapia záchvaty upratovania, tie však po niekoľko hodinovej drine opäť našťastie pominú

Keď sa pravidelne upratuje, netreba záchvaty upratovania. Stačí iba udržovať, tak som to myslela.

udržiavať čo pri dvoch malých deťoch? absolútne nevychádza tento postoj, chalani udržiavanie poriadku považujú za tak absolútne okrajovú a malichernú vec, že sa dokážu denne diviť, keď im poviem, že veci si treba upratať... majú v tej hlavičke kopec iných vecí a starostí, nestíhajú myslieť aj na takéto ......ako to nazvať........ maličkosti

Myslím, že vo veľa prípadoch nejde tak o lenivosť, ale o dosť veľké nároky na samých seba.
A platí to hlavne v takých prípadoch, keď si chce človek porobiť všetko sám, lebo tak to bude najlepšie a ostatným to nedovolí, alebo tí si už na to zvykli a pomáhať už ani nechcú.

To si písala o mne Tiež večne v pohybe no a keď m deti povedia, že čistále musím niečo robiť, tak ma to ešte naštve. Ale ako sa hovorí príde na psa mráz. Miulý piatok mi zostalo tak zle v robote, že som musela ísť k lekárovi. Že vraj vysoký tlak. Celý život mám problémy s nízkym a teraz aha ho. Potom som celý deň polihovala a bolo mi do plaču aká som nemožná

Dale Carnegie: "Ako sa tesit zo zivota a z prace".

(Napr na: http://www.martinus.sk/knihy/autor/Dale-Carnegie/)