danushka No to je síce pekné, že naši staručkí si zaslúžia úctu a starostlivosť, milé slovko, pomoc, ale... ak by som sa mala pre dar nechať zísť zo zdravého rozumu a nechať si skákať po hlave, no...
Možno by v tomto prípade pomohlo, keby niekto tretí z rodiny, čo má dosť silný vplyv na babičku robil akéhosi sprostredkovateľa a umiernil vnuka a babičku.
V takýchto situáciách si zvyknú obe strany stáť za svojim. So starými ľuďmi je to niekedy horšie ako s malými deťmi. Treba len hľadať kompromis.
Na druhej strane však mám za to, že babka nemá čo zasahovať do života mladých, nijako ich obmedzovať .
Mňa by možno zaujímalo, čo všetko toto spustilo, keď do jednej chvíle bolo všetko OK a potom už nie. Tam treba asi začať.
Danushka, ale práve o tom hovorím. Že čo sa jej stalo....
Zrejme mladí by si dvakrát premysleli, či prijať ten pozemok alebo nie, hoci som presvedčená, že aj keby vedeli, ako to dopadne, aj tak by ho zobrali... veď zadarmo?!
Ale mám nepriamo skúsenosti s mojimi babkami. Jedna má 92 rokov a z toho mentálneho hľadiska je to v podstate nie najlepšie, hoci stále sa drží. Ona (alebo my
) máme tú výhodu, že žije sama. Takže jej "zlú náladu" trpíme, iba tých pár hodín, čo sme na návšteve.
Druhá starká má 82 rokov. A s ňou sestra a jej rodina bývala 8 rokov, práve pred dvoma týždňami sa sťahovali do nového domu. A to sestra bola jej najobľúbenejšia vnučka zo všetkých. Asi pár mesiacov to bolo fajn. Potom začala starká "ukazovať" rožky a teraz po ich odsťahovaní je zas úplne iná. A to nehovorím, že kľudná.
Takže to zhrniem: starých ľudí sa nedá preonačiť. Buď sa bude s nimi vychádzať, alebo úplne ignorovať (čo neuznávam). Takže benno buď sa odtiaľ odsťahuje, alebo sa viac-menej zmiery s danou situáciou.