No ja si myslím, že domáce práce deťom neuškodia, dokonca si myslím že im nejaké povinnosti už od detstva môžu v živote byť len na prospech. Samozrejme všetko s mierou. Ja mám dve deti, starší syn má teraz 5 rokov a už ho pomaly začínam viesť k tomu aby si upratal izbu a pododbné drobnosti. Síce sa mi zatiaľ moc nedarí ale krôčik po krôčiku sa hádam niekam dostaneme. Mne domáce práce neuškodili a to som vyrastal na dedine, takže práce bolo dosť nielen doma ale aj okolo domu. Z nosa mi neubudlo a aspoň som sa niečo naučil čo sa mi zišlo neskôr, keď som sa osamostatnil.

Takže ja som za, ale ako vravím, všetko s mierou.

Tak s tými domácimi prácami - veľmi zložité...
Dobre si pamätám, ako mi padlo ťažko doma niečo robiť a vždy som mala niečo dôležitejšie. Bola som rodená neporiadnica a potrebovala som mať organizovaný chaos okolo seba, podstatné boli pre mňa moje záľuby bežné pre deti a neskôr pre tínedžerov v tom čase, v ktorom boli bežné aj pre mojich rovesníkov.
Na niekoľko upozornení a výziev som nakpokon spravila, čo mi bolo nakázané a patrične som to vždy ofrflala a ohundrala.
Moja mamenka mi aj dnes povie, že si nikdy nemyslela, že bude zo mňa taká poriadna gazdinka a mama ...

Takže sa mi to všetko vracia u mojich detí a dobodky.
Keď ma chytá amok a opakujem sa už po neviem koľký raz a náhodou je u nás moja mamenka, tak mi vždy povie : ,,čo od nich chceš, však sú presne takí, ako ty..."

Určite však viem, ako to funguje a ako nefunguje.
Príkaz je demotivačný a bezvýznamný.
Ak milo poprosím v čase, keď som na nákupe potravín a sľúbim nejakú maškrtu /a to mám už veľké deti/, tak sa doma ,,maká" do zbláznenia.
Keď jačím do spenenia a privodeniu infarktu, prehrala som .

Nuž neostáva mi iné ako sa spoliehať, že raz aj tí moji doma budú mať svoje deti a rodiny a zmenia svoje organizované neporiadky na komínky a disciplínu .

Ja mam 1 dieťa, 13 rokov a už od mala bolo vedene k "domacim pracam" - začinalo to upratovanim hračiek, potom upratanie postele - nikedy ten paplon zrovnala krajšie ako ja neskôr odkladanim (aj keď nie vždy to boli kominky) vecí, topánok, taniere do drezu a podobne. Dnes je samozrejmosťou, že po sebe poumyva riad, to je pravidlo, že pri odchode z domu nesmie byť na stole či v dreze špinavy riad. Vyklada a odklada nakupy, keď treba uprace resp. zrovna aj veci v potravinovej skrini. Izbu si už upratuje sama - vysavanie, utieranie prachu a zmyvanie podlahy. Okno umyvam ja. A pláca - no hádam nebudem vlastnemu dieťaťu platiť za to že si uprace? Plácou bolo pre ňu keď prišli kamaratky a pochvalili ju že aký má poriadok a ona povie to ja sama.

...zázračné dieťa

Moji sú 18,5 syn a 13 dcérka.
Dokážu prekvapiť, ale nie je to pravidlo.
Inak obdivujem rodičov, ktorí to dokážu vychovať k takémuto poriadku. Možno s jedným dieťaťom je to trošku iné, s dvomi zas inšie.
Určite rodiny, kde je viac detí majú vypestované a určené pravidlá. Iné je to v meste a iné na dedine. Nedá sa to zovšeobecniť.
Napriek tomu si nemyslím, že keď neurobia tí moji doma hneď na prvý raz všetko, že sú zlí, nemožní - naopak, tvrdím, že sú normálni a všetko si na nich počká, keď budú starší.

Skôr vnímam situácie, ktoré sú dosť zásadné. Pomoc v domácnosti je dôležitá, ale súrodenecké a rodinné vzťahy, postoj pri nejakom probléme a súdržnosť súrodencov, empatia so sebareflexiou, dôvera a to, či si deti dokážu stáť za svojim slovom a tvrdením...akosi na tieto veci kladiem podstatný dôraz pri výchove.

Platiť deťom za domáce práce odporúčam iba v prípade, ak po každom obede nechajú na stole 5€,- .

Ja som doma od 15-tich umýval okná a pochválim sa,v kvalite som nemal konkurenta.Ale teraz,keď mi ťahá na 40,chcú naši po mne umývať okná.Asi som to nemal za mlada robiť,či?

Od malička nás deti pozorujú, všímajú si ako reagujeme a samozrejme aj to ako máme doma a kto to robí. Roky sme mali chalupu kde som ja zo záhrady nazavárala a namrazila tony ovocia a zeleniny. Dnes to tak robí dcéra, bez toho že by som ju nejako násilím nútila mi pri tom pomáhať. Varí také isté jedlá ako ja, podobnej chuti, hádam len z troška modernejších surovín. To isté syn: ani sme si neuvedomili ako sledoval muža a deda ako kutilov na chalupe. Dnes si syn svojpomocne robí podkrovie. Najlepším príkladom do života našim deťom sme my - rodičia a najbližšia rodina. Platí to aj v správaní sa voči babkám, dedkom, súrodencom.

Pri čítaní tejto témy mám zmiešané pocity... Pripadá mi úplne samozrejmé, že deti pomáhajú v domácnosti, odložia si po sebe, sú úctiví k svojim rodičom, i keď občas samozrejme otvoria svoje buričské ústa, aby dokázali svoju silu a dospelosť Ale to je úplne bežné, tak sme to robili aj my. Odhliadnuc od toho, či nám deti pomáhajú kým je človek mladý a zostane táto pomoc v ňom je iná, ako keď príde čas, keď tú pomoc už skutočne potrebujeme, keď choroba pritlačí na nerv sily a vitality a vtedy sme šťastní, že nám vracajú groš, ktorý sme im voľakedy požičali. Tiež mi deti papuľovali, že sa im nechce, že chcú byť radšej práve v túto chvíľu niekde inde ako pri vysávači, tiež sme povolili ( občas) ale tvrdohlavosť sa vyplatila. Keď som mala vnúčence malé a bolo treba moju pomoc, bola dcéra šťastná, že jej vypomáham a vtedy si uvedomila, že tá mama skutočne nemôže všetko stíhať. Teraz, keď sú už veľké mi to po kúštiku vracajú, i keď je to len občasné vynesenie smetí, alebo nákup z obchodu, ale vieme, že máme povinnosti i my, i oni. A priznám sa, som rada, že som pred rokmi bola trošku prísnejšia pri výchove a povinnostiach členov rodiny, teda našich detí... Ja len toľko, spomienky ma chytili

Zjednodušene:
Ak chceme, aby naša deti niečo robili, musíme to robiť aj my.
Ak nechceme, aby naše deti niečo robili, nesmieme to robiť ani my.

Táto odpoveď si zaslúži potlesk: jednoduchá, zrozumiteľná a pritom veľmi, preveľmi výstižná a pravdivá.

Deti sú náš zrkadlový obraz, čo do nich vložíme, to sa nám v starobe vráti.

Áno, veľmi výstižné...
Deti by v podstate pracovať nemali, majú sa hrať a učiť, takže aj keď niečo robia, tak by to mali chcieť robiť a brať ako zábavu, pri ktorej sa učia, čo si ani neuvadomujú...a najlepšie keď to majú obozreté od svojich vzorov. Akými sme im vzormi, tak nad tým sa musí zamyslieť každý sám.
V regresnej terapii (ktorú robím) sa často u klientov opakuje aké bolo pre nich ponižujúce, znásilňujúce keď museli doma niečo robiť. Povedali by ste, že to sú len drobné práce, ale aj napríklad každodenné nosenie obeda starkej sa ukázalo ako veľká truma, ktorá ho poznačila na celý život...
A tiež si treba uvadomiť, že čo je pre jedného neporiadok, inému to môže vyhovovať a on vidí poriadok. Tak je to aj s deťmi a oni majú svoju fantáziu ešte uvoľnenejšiu ako mi, čo sme strnulí a ovplyvňovaní nejakými pravidlami a mantinelmi tohto sveta.
Snažme sa nechať deťom voľnosť a oni keď to uvidia robiť nás, tak automaticky to budú robiť s nami a potom aj samé.

Považujem to za veľmi výstižné.
Deti nútiť k práci, čoby ich povinnosť by skutočne mohlo zanechať na nich celoživotnú traumu.
Z môjho pohľadu od úteho detstva deti môženme priviesť k práci tak, že s nimi budeme napríklad ukladať ich hračky, skladať prádlo po vypratí a vyžehleni, umývať po sebe umyvadlo, sprchu , udržiavať veci osobnej potreby, vyčistiť si topánky, uložiť si oblečenie, odpratať na miesto zoblečené veci a pod. Primerane k veku detí by sme mali klásť na ne povinnosti pracovať-ak to teda nazveme týmto výrazom.
Finančné odmeňovanie detí za prácu by mohlo mať negatívny vplyv na ich zmýšľanie. Ale odmena v podobe pozvania na zmrzlinu, ak dieťa intenzívne pomáha v domácnosti, na záhrade a pod. môže mať naopak vplyv pozitívny.
Deti by sa mali priebežne zoznamovať so stavom domácej pokladnice, aby si uvedomovali, aké sú v tej ktorej rodine možnosti a tiež by mali byť uzrozumené, že za "obslužný servis" v domácnosti sa odmeny nevyplácajú.

som jedinacik.
utieranie prachu a vysavanie boli v sobotu samozrejmostou-bez financnej odmeny.mama dohliadala na to,aby som si izbe udrziavala poriadok a neznasala moj organizovany bordel,ktory sa obcas vyskytol.

polievanie kvetin, alebo umyt riady.....to su normalne veci,od isteho veku deti mozu pomahat.ved ziju v domacnosti aj oni,maju sa podielat na jej chode-u nas bolo normalne pooberat maliny ci jahody,ocistit topanky,neskor zehlit take veci ako pyzama,utierky....-nemala som pocit ze som zneuzivana-ci ako to dnes podaktori nazyvaju....nasi ma nerozmaznavali a darceky som si musela zasluzit.

do zahrady ma nasi nebravali na pomahanie,ale napriklad som pozametala chodnik a pod.
dnesne deti sa nechaju obsluhovat a ak nieco urobia chcu za to odmenu-nechapem to.

varit a piect som sa naucila sama-vzdy ked som bola sama doma,som skusala,lebo inak mama nedovolila.dnes zvladnem tazsie veci ako ona-

Predvčerom sme sa náhodou stretli v jednom meganákupnom centre so známou, ktorá tam bola na akcii svojej jazykovej školy, ktorej je riaditeľkou a majiteľkou... Sama je matkou a dokonca čerstvou babičkou. Kým sa syn zabával a súťažil, bavili sme sa o všeličom...
Prišla reč i na deti, ako sa zmenili za posledných 20 rokov a ako náročné je ich v dnešnom svete vychovávať...
Medziiným spomenula, že keď sa kedysi ona vrátila zo školy, na stole ju čakal lístok - obed máš na šporáku, motyku v šope a v záhrade treba okopať štyri riadky repy...
Kým sa rodičia vrátili z poľa, robota musela byť hotová - ani ju nenapadlo neurobiť to...
A nebolo treba ani mobily či SMS-ky...

Samozrejme vývoj nezastavíme. Ale učiť deti, že nič nie je zadarmo, sa dá a treba v každej dobe, samozrejme primerane veku. My s mužom sa o to snažíme tiež... čas ukáže, či úspešne...
Raz som napr. bola v záhrade za domom a počula z ulice nejakú vravu - to sa známa, idúca okolo so psom na prechádzku prihovorila môjmu 9 r. synovi, ktorý sám od seba vyčistil od zeliny chodník na ulici /bolo po daždi a ľahko sa trhala - taká burinka, čo vyrastie pod múrikom, ak to nechcete striekať chemikáliou/ a pozametal ho... že to ešte nevidela - hoci v ich bytovke bývajú synovi rovesníci či spolužiaci...
V tej chvíli som bola naňho hrdá - mala som zlomenú ruku a tak urobil to, čo občas videl robiť mňa - hoci mu to nik nekázal... To ma naozaj prekvapilo a patrične sme ho za to pochválili.
A staršia dcéra tiež - v 14 je samozrejmosťou, že ak ja mám prácu v záhrade /ktorú ona nemusí/, upratuje vo vnútri... a začala sa chytať i do pečenia... tak jej v tom nebránim, hoci neraz by som to mala sama rýchlejšie, ale čo ak sa raz vydá, resp. bude sa chcieť osamostatniť a nebude vedieť variť - a bude potom odkázaná na rady z Porady?... Občas síce pohundre, že jej spolužiačky vraj toľko nerobia, ale to u nás nie je argument... A to, čo robia, nejde na úkor ich učenia /zatiaľ sa učia výborne/, záujmov ani kamarátov...
A určite deťom za drobné domáce práce neplatím... Čo však neznamená, že nedostanú občas nejakú odmenu... A kto zaplatí nám?
Vedieme ich k tomu, že sme rodina a všetko, čo robíme, robíme pre nás všetkých /primerane svojmu veku, schopnostiam a možnostiam/...
Napr. dnes k obedu - manžel čistil zemiaky, syn prvýkrát šúpal jablká na koláč, dcéra ich strúhala, kým ja som robila s mäsom... Odmenou pre všetkých bol skôr hotový dobrý obed + poďakovanie za pomoc. Určite im chutil inak a aj si ho inak vážia, ako keby som ich bola len zavolala od televízora či počítača k prestretému stolu...

Každý člen domácnosti má mať svoje povinnosti podľa svojich možností.
Ak je pre deti práca traumou, ba dokonca je to pre ne ponižujúce, tak čo si to vlastne odnesú do života? Ako dosiahne to, čo v živote bude chcieť a potrebovať?
Nášho suseda predvčerom štyria výrastkovia surovo napadli, dobili ho a okradli. Asi mali tú spomínanú traumu.
Dnešné deti prácu v pravom zmysle toho slova ani nepoznajú. Drobné povinnosti im aspoň trochu ukážu, že rodič nie je sluha a peňaženka a dvadsaťpäťročné dieťa sa nebude starať, do kedy ešte ho to ten rodič má živiť. Prípadne tá starká, ktorej obed mu padlo zaťažko nosiť, kedy má dôchodok.
Je mnoho vekmi osvedčených ľudových múdrostí.
Napr. Ohýbaj ma mamko, pokiať som ja Janko, keď ja budem Jano, neohneš ma mamo.
Čo sa za mladi naučíš, na starosť ako keby si našiel.

No to je dobrá téma :-)) Mám 16 a 13 ročné dcéry a veru sa niekedy misím aj zasmiat alebo mám samozrejme aj nervy.Tiež som ich od malička viedla k tomu,aby si po sebe upratovali.U staršej sa mi to aj celkom darí,ale s mladšou to už je iný oriešok.Ona si uprace ked poviem,ja som célá happy že konečne to už pochopila,ale stačí aby som to išla skontrolovat po nej.Veci nahádzané v skrini,hlavne že nie sú na posteli alebo na stoličke.Na písacom stolíku poriadok,len sa nesmiem pozriet do zásuviek:-)) Tak jej to vyhádžem a upratuje odznova.Riady umýva staršia a mladšia utiera,vysávanie majú rozdelené.Aj pri varení sa doplnajú spolu,síce niekedy s krikom,ale nech si zvykajú.Najlepšie im bolo teraz ,lebo 5 mesiacov som bola nezamestnaná a tak som všetko skoro robila sama,lebo som bola doma.A teraz majú pomaly hlavy v smútku,že ako si budú zvykat,ked to začne od začiatku.A ešte chcem podotknút k tomu,že aj mne moja mamina ked počuje že na ne kričím,alebo ked sa na ne stažujem že majú bordel tak mi povie že po kom to asi majú,po tebe :-)) Ale ja jej hned odpoviem,že to bol jej problém,že nebola na mna prísnejšia,ale moje deti to urobia čo im kážem,a čo od nich s manželom vyžadujeme.Samozrejme im neplatím za to,ale už sa stalo,že ked chceli nejaké euri,tak som im dala umyt a upratat auto :-)) Ale inak sa kolkokrát v duchu smejem,že keby moja mama bola taká akoja ja,tak ma asi porazííí.Dúfam že to vedie k niečomu dobrému,aj ked oni to vnímajú ako že robia za mna.Aj to som im už musela vysvetlit,že oni nerobia za mna,ale preto aby sa naučili niečo,čo v živote raz budú potrebovat a čo je samozrejmostou.Tak dnes už robia veci sami od seba,netreba vysvetlovat že sa musí vysávat.Ale to neznamená,že ich to napadne samé od seba,že sú smeti na zemi,asi by sme mohli aj upratat.Nie,to čakajú na mna pokým im to nepoviem :-))

Keď boli deti menšie v predškolskom veku robili sme vždy všetko spolu, som toho názoru, že také malé deti ešte nevedia i keby to chceli same urobiť poriadok. Keď boli malinkí začali sme hračkami - kocky ku kockám, bábiky k bábikám, autíčka k autíčkam, alebo podľa veľkosti, podľa farieb. Išlo o súvislosti zjednodušene - vždy niečo k niečomu patrí. Veď toto umenie sa učia už pri samotnej hre, najdôležitejšie však bolo poriadok udržať Čiže keď boli malinkí bolo pre mňa dôležité, aby bolo kam hračky uložiť, aby každá hračka mala svoje miesto, aby bolo hračiek len tak akurát nie príliš veľa - to robí poriadny problém pri upratovaní aby upratovanie bolo v rámci hry a nespôsobilo stres aj mne aj deťom.
Keď boli trošku väčší - školopovinní - všimla som si, že majú svoje vlastné názory na upratovanie , ale zachovali si aspoň to sortírovanie vecí. Myslím si, že v rámci ich sebavedomia je dobré trošku ponechať aj deťom, aby si ten poriadok robili troška aj podľa svojich predstáv a nebazírovať stále tvrdohlavo na svojom. Čiže, keď sa stalo, že sa začali v detskej izbe veci kopiť, nezačala som ich vlastnoručne zbierať, ale trvala som na tom, aby boli veci upratané. I keď radšej ako diskutovať by som to sama upratala za pár minút, ale povedala som si, že budem trvať na svojom. Mám dve dospelé deti a jedno 10 - ročné. Najmladší Adam má dnes svoj rituál, predtým, keď oddíde do školy si vyvetrá izbu a ustelie posteľ - dnes už to robí samostatne, taktiež veci pred spaním si uloží v rámci možností. Toto isté robili aj staršie deti - vyzerá to ideálne??? Keď prinesiem nákup a deti sú doma - ja nakúpim = oni uložia
Keď tí moji starší vhupli do puberty, zrazu chceli všetko inak, ako to chcú rodičia, pretože oni majú svoj vlastný patent na všetko, vrátane poriadku . Nezostalo mi nič iné len spoľahnúť sa na to, čo sa naučili, keď boli menší. Ich izby som riešiť prestala , ale trvala som na spoločných miestnostiach - WC, kúpeľňa, kuchyňa, ... tu žijeme všetci spolu, preto si tu budeme poriadok všetci spolu udržovať, znovu dlhosiahle diskusie, ale dôležité je trvať a nepovoliť!!! ... i keď sú dvaja puberťáci v presile V detských izbách som trvala na tom, aby sa cez ne dalo aspoň prejsť - únikové prechody, protipožiarna bezpečnosť a hlavne prechod k oknu pre vetranie.
Moje dospelé deti majú v tých izbách pracovný neporiadok dodnes asi som niekde urobila chybu ale im to tak vyhovuje, pretože je to podľa nich len menší chaos, kde oni vždy všetko najdú, čo potrebujú, ale dokážu si aj upratať - to sortírovanie im zostalo v krvi, ako aj ustlané postele a vetranie. Udržujú akosi automaticky ten poriadok v spoločných miestnostiach, dokonca, keď sa stretnú spolu doma rozdelia si úlohy, ja spravím toto, ešte aj mne zadajú úlohu ty tamto - tomu sa celkom aj teším, pretože to robia s radosťou, umyjú umyvadlá, vždy keď je to treba, povysávajú, poupratujú, utrú prach, povykladajú umývačku, vynesú smeti, vyvetrajú, toto všetko robia sami bez toho, aby im to niekto pripomínala, ale nerobia to vo svojich izbách. Neviem dodnes prečo, ale už to neriešim. Mladšieho syna už zaúkolujú samy a on s nimi pracuje akosi rád. Neumývajú však okná - dcéra ich dodnes ani umývať nevie . Viem, že generálne poriadky neznášajú sú na ne alergickí - všetci traja a priznám sa že ja tiež také robíme len u našich babiek.
Priznám sa, že tiež v rámci možností udržujem poriadok, ale v kancelárii nie aj ja tam mám ten pracovný chaos, asi budú tie deti po mne, pretože manžel je skôr puntičkár

Ešte ma napadlo, manžel je technicky zručný a v domácnosti dokáže poopravovať veľa vecí, všetky tieto opravy prevádza s pomocou oboch chlapcov, čiže všetko robia spolu. Ak je niektorý menší spotrebič na vyradenie do odpadu najprv prejde rukami mojich synov, teraz už len toho mladšieho napr. žehlička - syn dostane za úlohu celú ju rozobrať a roztriediť jednotlivé diely, tým sa hravou zvedavou formou učí. Manžel mu potom v závere povysvetľuje čo k čomu slúži.
Tak aj starší syn i keď sa mu strááášne nechce, keď musí opraví v domácnosti menšie závady.

Junior ma 10 rokov. Uz rok fungujeme systemom, ze ked je sobota, upratuje sa. On povysava dom, umyje umyadlo, vanu a podlahu v kupelke + samozrejme uprace si izbu. A po sobotnom obede sprace do umyvacky riady a vyutiera stol. Co sa tyka odmenovania, dostava kazdy pondelok 5E vreckove. ALE aby ho dostal, musi v sobotu upratat + krmi cely tyzden kocura + nosi same jednotky. Pokial nieco z toho nesplni, vreckove nedostane. A obdobne to robia aj susedia a ani jednemu (ani nasmu, ani susedovmu) to veru neublizilo

Keď sa ešte za komunistov priviezlo uhlie cca 60 metrov a bolo treba ho odfúrikovať,keď bolo treba narezať a nakáľať na zimu drevo,keď sa vyorávali zemiaky,keď bolo treba pohnojiť a porýľovať záhon,keď bolo treba pooberať jablká,postarať sa o svinky,sliepky a zajace,keď sa robila nanovo brizolitová fasáda,keď sa natierali výliskové ploty (1OO mb),keď bola zabíjačka,keď bolo treba odhrnúť sneh z dvora 10 x 70 m aj trikrát za deň,čo myslíte,museli to 12-ročnému "marleauovi" a jeho dvojčaťu prikazovať?Ani povedať nebolo treba.Také,že upratať (nielen svoju izbu) celý dom a udržiavať čisto sa bralo ako všeobecne záväzné a nebolo mi treba dohovárať a nútiť do toho.
Pravdou je,že od raného detsva som mal nesmierne rád poriadok,takže veľakrát som kritizoval ja....
Dnes,keď som spomenul synovcovi,že ísť na futbal bolo výsadou usilovných,tak mi neverí.Ako aj može,keď mu v 15-tich švagriná šnuruje topánky,lebo jemu sa nechce zohnúť....!
O takých veciach ako bicykel alebo vreckový nožík som len sníval.