chapem,ze sa nedokazes pozerat na to,ako osoba,ktora ti je iste velmi blizka.trpi.
ale aj ked je ta osoba akokolvek chora,Boh nam nikdy nenadeli viac trapenia,ako by sme boli schopni uniest,ver mi.
mne zomrel brat,prisla som o dve deti,dalsie mat uz nemozem.....vzdy,pri takychto ranach osudu, som mala dojem ,ze nedokazem dalej zit.klesla som az na same dno.
a som tu.zijem,hoci aj na mna to obcas velmi dolieha.ale nie je to na samovrazdu.kazda choroba je skuskou.
a nepremyslas nahodou nad tym,ze medicina a veda idu tak neuveritelne dopredu,ze o par rokov sa moze vyliecit?
nebola by skoda,keby tuto moznost uz ta osoba nemohla vyuzit?
dnes mi moja mama oznamila,ze zomrel otec mojej spoluziacky,nemal ani 60 rokov.a on by bol tak rad zil.
neberme si zivot,aj ked je mnohoraz zlozity,vsetko je len skuska a kazda skuska ta zoceli.prajem vsetko dobre .a pevne nervy.aj ked mozno neveris v boha,ver aspon sam/a/ v seba.ked sa na tu eutanaziu odhodlas,budes sa citit este horsie,uvidis.ale to uz nebudes moct vratit cas!!!!!