jojinkoh Viem, že to môžem riešiť odchodom zo zamestnania, ale dochádzanie niekde inde mi nedovolí moja finančná situácia - som živiteľka rodiny, dokonca osamelá matka s neplnoletým dieťaťom a ešte mám čiastočny invalidný /ešte z tohto má škola zo mňa osoh/.
V našom okrese a okolí je všetko plné. Ukončila som Tv-Brannú výchovu, Bv sa dávno zrušila. Chcela som sa preškoliť na iné - regionálnu výchova a pod., aktuálne a prínos pre školu, ale nedovolil riad. školy. Zo všetkých prihlásených školení ma vyškrtol.
Taktiež mi nesiahajú po päty a oni, to veľmi dobre vedia, že ich neuznávam.
Myslím si, že z môjho hľadiska, by to bol odchod z bojiska, ako porazená.
Niektoré veľmi schopné kolegyne už odišli z tohto dôvodu.
Môžem sa opýtať, v čom si lepšia, keď Ti nesiahajú po päty kolegovia?
Ako si chceš vydobiť uznanie, keď ho sama nevieš dať?
Trošku nerozumiem tomu, že si čiastočne invalidná a vyučuješ TV...
Prečo práve na tomto svojom probléme neskúsiš nejako rafinovane presvedčiť vedenie školy, že zmenu aprobácie potrebuješ najmä zo zdravotného hľadiska?
Nepripadáš mi ako niekto, komu chýba sebavedomie a nevie si povedať svoj názor. Naopak, zdá sa, že nevieš uznať autoritu a rovnocenne pozerať na svojich kolegov.
Mne keby kolega jasne dával najavo, že mu ani po päty nesiaham, tak by som ho určite nepodporila...
Naopak, keby som mala pocit mobingu, tak by som to riešila otvorene s ľuďmi, ktorí ovplyvňujú moje zlé pocity v práci a vhodnou komunikáciou by som sa snažila o konštruktívnu diskusiu.
Nie ste v škole predsa nejaké babky na trhu, ale vysokoškolsky vzdelaní a nemal by byť problém s diskusiou na úrovni.