ahoj, viem zhruba o čom hovoríš, mám to trochu podobné ale u nás to zachádza už do inej roviny... podľa mňa tvoji rodičia nedokážu ustáť to, že si samostatný, zodpovedný a že ich nepotrebuješ už tak ako keď si bol mladší, asi sa cítia byť už nadbytoční a nepotrební, preto toľko hnevu voči tebe... chceli dokázať, že vedia vychovať perfektného človeka a zrazu keď to prišlo a vyletel si z hniezda tak majú pocit, že sa už nemajú o koho starať, že ťa stratili... možno by som to nazvala jemnou manipuláciou, snahou ako ťa prinútiť konať podľa nich, ovládať ťa... možno aj žiarlia na tvoju snúbenicu, lebo ona sa o teba ako o svojho partnera starať môže a oni nie... poznám zo života slogan typu ukradla si nám syna... skús si s nimi pohovoriť ale to myslím, že bude mať efekt, že sa urazia, čo si si to dovolil za tému vytiahnuť... skôr možno na chvíľu preruš kontakty a oni sa sami ozvú a snáď sa dostanete aj k normálnemu rozhovoru a nie buzerovaniu... ja mám 23, moji rodičia sú rozvedení, každý má nového partnera no aj keď spolu nežijú tak mi spoločnými silami "ničia život"... tiež mám strach, že ich raz stratím a budem niektoré veci ľutovať ale viem, že už to musí raz skončiť len neviem nabrať odvahu urobiť medzi nami hranicu... ide o to, že pracujem v rodinnej firme kde sú vzťahy poprepletané, skrátka ma môžu neustále kontrolovať, vedia o každom mojom kroku, o všetkom čo sa v práci udialo, kedy som si vzala zálohu, kedy som meškala a kedy som išla skôr... dokonca si moja mama dala zisťovať kedy si odblinknem odchod domov aby vedela, že som okrem cesty domov bola aj niekde inde... pracujem dlho lebo ma práca baví, aj preto, že som dá sa povedať živiteľka rodiny lebo mama aj jej priateľ sú inv. dôchodcovia a sestra robí len na dohodu... ale aj tak nie som dosť dobrá... keď potrebujem pomoc rodičov som neschopná a neviem si vybaviť sama, keď si sama vybavím tak som zlá, že som sa neporadila... prídem unavená večer o siedmej z roboty ale ak nepoupratujem tak som lenivá a nanič súca, aj keď mama je celý deň doma... najviac mi však vadí, že mi zasahujú do súkromia a vzťahu s priateľom... už nejeden mi zničili lebo dotyčný nebol podľa ich predstáv, princ na bielom koni... s mojim terajším priateľom sme prekonali už viaceré rozchody, bola tam aj nevera z jeho strany no a rodičia sa to samozrejme dozvedeli, tak si myslia, že oni ho môžu súdiť, že je taký a hentaký a urobil alebo neurobil to a hento... ja som mu odpustila a sme spolu... keď idem za ním tak najprv nasleduje 15 minútová prednáška, že som k***a a nech otvorím oči a čo všetko napáchal a choré domnienky, výplody fantázii, veci čo pravda nie sú, ako sa musia za mňa hanbiť a nech sa hanbím aj ja, pritom sa nemám za čo, vymýšľajú si také veci, že neviem či sa mám smiať a či plakať a riešia to čo bude o 10 rokov... ja som šťastná teraz a nehanbím sa za to a tiež nebudem riešiť čo bude a nebude, pre mňa je dôležité, že sa cítim fajn teraz... no oni mi robia neustále peklo, hádame sa, psychicky ma deptajú, vydierajú, podmienkujú, dokonca vraj zariadia aby ho odvšadiaľ vyhodili... ako ich mám donútiť rešpektovať môj súkromný život, vzťah a to, že som šťastná??? nežiadam ich aby sa s ním stretávali, doma o ňom nehovorím, všetko si zisťujú od tretích osôb, kontrolujú každý môj krôčik, určujú mi príchody domov, kde môžem a nemôžem ísť, nenávidia aj jeho rodičov pritom oni sú ku mne úžasne láskaví a pomáhajú mne a priateľovi...
..ako sa urazia, tak sa odrazia..tebe sa aspon ulavi a cakaj nevnucuj sa..oni sa sami ohlasia, ked im bude smutno..