Je to výborný nápad. Je tak rýchla doba, že človek nemá pomaly kedy žiť. A aj keď sa ocitne celá rodina doma, tak obvykle stále beží nejaká zvuková clona.
To vzácne stíšenie rodín najmä v zimnej dobe, ktorú napr. moji rodičia prešachovali, v lete prezáhradčili, my ako deti sme si slobodne voľný čas, ktorého sme mali oveľa viac ako dnešné deti, prežili vonku v prírode na bicykloch, korčuliach, a iných hrách, ktoré rozvíjali fantáziu, a čítanie bolo samozrejmosťou už od druhej ľudovej.
Napriek tomu mám dnes na mamu milión otázok, na ktoré sa jej už nemôžem spýtať.
Viem, že aj moje deti budú pravdepodobne pociťovať tento deficit, pretože by som im veľa vecí chcela porozprávať už v ich dospelosti, ale jednoducho niet času.
Vnútornú potrebu mám veľmi silnú, jediným problémom je, že to nechcem písať na PC a rukou sa mi nechce. :-) Osnovu mám hotovú už dávno.
Čo sa týka ako formu zvoliť, dám príklad mojich známych, kedy ich otec prekvapil zviazaným románom. On zasadil rodinný príbeh do kontextu doby. Kniha bola darovaná päťdesiatnikom a zhtla ju jedným dychom celá rodina.
Ešte jedna forma ma veľmi zaujala. Spomínal ju na v STV PhDr. Fabián, psychológ. Odpovedal na otázku, ktorá žena v živote pre neho najviac znamenala. Matka. Písala si denník už počas tehotenstva s ním a pokračovala so záznamami až do jeho veku dvoch či troch rokov. Nespomínam si. S akou láskou o nej hovoril, koľko lásky musela tá žena do neho vložiť.
Rodokmeň mám aj ja, ale ten mi o rodine nič neprezradí okrem suchých faktov. Ale samozrejme som rada, aj moje deti, že poznáme svoje korene.