Právny poriadok Slovenskej republiky v súvislosti s otázkou podielového spoluvlastníctva nepozná tzv. reálne (delené) spoluvlastníctvo, pri ktorom by z titulu spoluvlastníctva patrilo jednotlivým spoluvlastníkom právo výlučne disponovať s určitou, reálne oddelenou časťou spoločnej veci. Zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) podielové spoluvlastníctvo definuje ako tzv. ideálne spoluvlastníctvo, kedy spoluvlastníci vlastnia spoločnú vec ako celok a títo spoluvlastníci nemajú vyčlenené konkrétne časti spoločnej veci, ktoré užívajú a s ktorými disponujú. Inými slovami podľa platnej právnej úpravy podieloví spoluvlastníci majú podiel na všetkých častiach spoločnej veci, ako aj na spoločnej veci ako celku.

Čo sa týka samotného zrušenia podielového spoluvlastníctva a následného rozdelenia spoločnej veci, tak platí, že žiadny zo spoluvlastníkov nemôže byť nútený zotrvať v podielovom spoluvlastníctve proti svojej vôli. V prípade, ak sa spoluvlastníci nevedia dohodnúť na spôsobe a podmienkach rozdelenia spoločného pozemku, tak v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka ich podielové spoluvlastníctvo zruší súd, ktorý následne vykoná aj vyporiadanie medzi bývalými spoluvlastníkmi.

Súd začne konanie o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva výlučne na návrh, ktorý musí podať niektorý zo spoluvlastníkov (tento návrh môže podať aj menšinový spoluvlastník – veľkosť spoluvlastníckeho podielu v tejto súvislosti nehrá žiadnu úlohu).